Riskovať život za zemiak – reportáže z povojnového Nemecka

Rakúska spisovateľka Elfriede Jelineková v predslove knihy píše, že dlho obsahu slova „zrútenie“ nerozumela, lebo bolo kvôli politickej korektnosti v spoločnosti vytesnené a o porazení hitlerovského Nemecka sa nemohlo rozprávať z perspektívy porazených.

Erst kommt das Fressen, dann die Moral – Najprv žrádlo, potom morálka

Dagerman sa túlal po krajine, vstupoval do zaplavených pivníc, kde ľudia žili v ruinách rozpadnutých domov. Ich zbytky vytŕčali zo zeme spolu so zbytkami radiátorov, rôzne pokrútených po požiari z bômb. Triasli sa vo vetre a vydávali kovové kvílenie. V pivniciach sa kúrilo drevom z vyvrátených stromov po bombardovaní. Dagerman sa nečudoval, že títo hladní ľudia hovorili, že sa Nemcom lepšie žilo za Hitlera. V chudobe a mizérii videl vratkosť rodiacej sa demokracie. Píše, že objektívnu odpoveď na to, či bolo lepšie za Hitlera dostaneme, keď sa to spýtame sýtych ľudí, ktorí nevstávajú z postele do vody a netrasú sa zimou. Dagerman nesúhlasil s konceptom spravodlivého, kolektívneho, nemeckého utrpenia, ktoré mali znášať za dobyvačné vojny a rozvrátenie Európy. Ukrutnosti nepáchali všetci. Nemci nie sú pevne zvareným blokom, z ktorého sa šíri nacistický chlad. Čo neznamená, že nacizmus sa týkal len Hitlera a jeho partičky. Autor napríklad rozpráva o riaditeľovi banky z Hamburgu, ktorý mu hovoril, že Nóri môžu byť vďační za okupáciu – bez nich by nemali toľko horských ciest.

Prvé slobodné voľby a norimberské popravy

Dagerman sledoval prvé slobodné voľby a norimberské popravy. Charakterizovala ich apatia a cynizmus. Okoloidúci sa pristavovali pri tabuliach, kde si s ľahostajným výrazom prečítali oznamy poprav. Okrem pár ojedinelých prejavov nesúhlasu bola spoločnosť apatická. V Hannoveri niekto cez noc na most veľkými bielymi písmenami namaľoval Fuj, Norimberg. Raz Dagermana na stanici metra pred plagátom zobrazujúcim bombardovanie chytil za rameno istý muž a zasyčal: „Ale tých, ktorí urobili tamto, neodsúdia, čo“. Tieto prípady boli výnimkami. Počas slobodných volieb bolo v Berlíne mŕtve ticho, v zástupoch voličoch nebolo ani trochu nadšenia alebo radosti. Volebná nedeľa sa ničím nelíšila od iných mĺkvych nedieľ.

Ruiny, uhlie a zemiaky

Celá krajina bola amputovaná, kostolné veže, paláce, domy, ulice, všade boli trosky. Essen vinou odhalených mrznúcich železných konštrukcií a zničených továrenských múrov pripomínal nočnú moru. Požiar po bombardovaní nespálil zvyšky radiátorov. Občas nejaký radiátor spadol a zabil človeka, hľadajúceho uhlie v útrobách ruín. Sarkastickí Nemci hovorili o ruinách ako o jediných uhoľných baniach Nemecka. V chudobe vznikla nová morálka, bolo treba kradnúť, aby sa hladujúci dostali k jedlu. Obchod na čiernom trhu a prostitúcia sa stali jedinými formami prežitia. Dagerman popisuje scénu, kedy sa počas jazdy električky na ulicu vysypalo vrece zemiakov. Ľudia sa po nich vrhli, ako keby niekto rukami rozhadzoval hrste papierových peňazí. Ľudia sa v premávke medzi trúbiacimi autami naťahovali o zemiaky. Okoloidúca slečna S. to komentovala: „To je dnešné Nemecko – riskovať život pre zemiak“. Slečna S. patrila k mnohým Nemcom, ktorí sú podľa Dagermana nacistami nevedomky, smrteľne by sa urazila, keby jej niekto naznačil, že sa jej názory zhodujú s nacistickými.  

Denacifikácia a triedne rozdiely

Podľa Dagermana vojna zosilnila triedne rozdiely. Priepasť medzi najchudobnejšími a zámožnými bola väčšia ako v normálne fungujúcej spoločnosti. Najchudobnejší nemali nič, žili v pivniciach, opustených bunkroch a bývalých väzniciach. Menej chudobní žili v podnájme v zničených domov – celá rodina v jednej miestnosti. Najbohatší žili vo svojich vilách, ktoré boli najmenej zasiahnuté bombardovaním. Bomby si nevyberali triednu príslušnosť, ale riedka zástavba víl bola najmenej zasiahnutá. Bankové účty bohatých bomby netrafili.

Bežný rozsudok denacifikačného súdu bol, že obžalovanému prepadol byt v prospech obetí politického prenasledovania. Tí boli väčšinou zo stredne chudobnej alebo z najchudobnejšej vrstvy a nemali peniaze na platenie nákladov za byt. Tým pádom sa časom majiteľmi bytov stali ľudia s peniazmi. Tí, ktorí bohatli za nacizmu bohatli aj po ňom.

Denacifikačné súdy sa utápali vo veľkom množstve bezvýznamných triviálnych prípadov, zatiaľ čo väčšie ryby úspešne unikali. Obvinení prichádzali s desiatkami vyfabulovaných potvrdení o svojej bezúhonnosti, kúpenými svedectvami, že pomáhali Židom (jeden židovský svedok vyšiel na pár stoviek mariek). Obžalovaní pre súdom bezškrupulózne klamali o svojej vine, aj keď boli usvedčení (na Jankovskú). Zastierali svoje skutočné motivácie, prečo vstúpili do NDSAP (peniaze, výhody, atď.). Popierali, že mali niečo proti Židom, ako napríklad pán Sinne, o ktorom mal súd dôkaz, že raz vyhlásil: „V mojom bloku neostane ani jeden Žid.“ Jedna zo židovských svedkýň uvádza: „V bloku pána Sinneho býval vysoký nacistický stranícky funkcionár, typicky sme sa ho však nikdy nebáli. Pána Sinneho sme sa báli všetci. Pán Sinne nepatril medzi nacistické špičky, ale k tým mĺkvym, verným, strašidelne efektívnym zubom v súkolí, bez ktorého by nacistická mašinéria nefungovala ani jediný deň.“

Dagerman popisuje ako po vojne oportunisti obracali kabáty a rýchlo sa zorientovali v novom režime, aby z neho mohli plne profitovať. Ako prokurátor, ktorý pracoval na nacistickom súde a po vojne si v dedine kúpil najväčší statok. Viezol si drevo zo svojho lesa a priateľsky zdravil ľudí, ktorých pred dvoma rokmi pomáhal odsúdiť. Z toho istého lesa, kde boli pred dvoma rokmi popravení chlapci za to, že dezertovali z domobrany naspäť k mame. Navrátilci z koncentračných táborov a bojovníci proti nacizmu zatiaľ umierali od hladu.

Kolektívna vina

Podľa Dagermana sa zaslúžené utrpenie znáša rovnako ako nezaslúžené, rovnako ním podľa neho trpí žalúdok, hruď a nohy. Za vznikom druhej svetovej vojny boli aj dôsledky prílišného pokorenia porazených z prvej svetovej vojny. Kolektívna vina, na ktorej nezmyselnosť v knihe Dagerman správne poukázal, napáchala veľmi veľa zla. My sme sa na základe kolektívnej viny po vojne zbavili nemeckej menšiny, s ktorou sme žili 800 rokov. Tiež sme uplatnili represie proti maďarskej menšine. Amputovali sme si viacej častí tela. Pritom stačilo viac porozumieť utrpeniu, ako to v roku 1946 spravil Dagerman v troskách Tretej ríše.