Denník N

Kto za to môže?

V dnešnej dobe je dostupných pomerne veľa textov o odpustení a odpustenie začína byť pomaly vnímané ako znak sily. Takmer vôbec sa však nehovorí o vine. Hoci odpusteniu predchádza vina a predovšetkým, vina nie je len o prekročení hraníc…

Najčastejšie vnímame vinu ako dôsledok toho, že sme prekročili rodinné, spoločenské, etické, morálne či právne predpisy, zvyklosti, očakávania, nariadenia a zákony. To je však len jeden rozmer viny. Ten druhý nám ostáva skrytý. A preto sa dnes pozrieme na vinu komplexnejšie a poslúži nám k tomu kniha od Lawrenca H. Staplesa – Vina.

Vina ako stav a emócia

Nemá zmysel rozlišovať medzi pravidlami rodiny, spoločenstva a štátu, medzi rituálmi, zvyklosťami, očakávaniami či zákonmi. Nie, že by to nebolo dôležité. Ale pocit viny máme, či už nesplníme očakávania v rodine, nedodržíme zvyklosti v spoločenstve, alebo prekročíme zákon.

Pocit viny tu je stavom / previnili sme, hovorí to niečo o nás a o stave v ktorom sme sa ocitli. Ale pocit je aj emóciou ktorá nám hovorí, že sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. Došlo tu ku konfliktu a vina je výzvou práve k tomu, aby konflikt bol urovnaný a dosiahli sme pokoj, teda vnútornú harmóniu.

Tu začíname tušiť druhý rozmer viny – je to nástroj ktorý pomáha formovať vedomie, teda vďaka nej sa učíme rozlišovať. Pomáha nám integrovať protiklady v nás – to čo je dobré aj zlé. A tak zachovať celistvosť.

V Japonsku postavili budovu, ktorá má v sebe závažie a to svojím (proti)pohybom znižuje výkyvy budovy pri vetre a zemetrasení. Je to účinná protiváha, aby budova ostala celá. Takouto silou a protiváhou je u človeka práve vina. Je to autoregulačný mechanizmus duše, ktorý sa snaží o zachovanie rovnováhy v duši.

Dva extrémy

Keď sa to tak vezme, vina je užitočná. A má svoje miesto v živote človeka. Za skutočný problém možno označiť dva extrémy – keď niekto necíti vinu, teda stratil cit a nie je schopný rozlišovať a opačný extrém – keď niekto za všetkým vidí seba – teda obviňuje seba zo všetkého čo sa stalo a paradoxne, tiež stratil cit pre rozlíšenie toho, čo sa stalo. Inak by vedel, že môže len za zlomok toho, čo sa stalo. Na jednej strane chýbajúci, či skôr otupený cit a na druhej prehnaný a precitlivený. V tom prvom prípade možno hovoriť o psychopatií a v tom druhom o škrupuliach, prípadne obsedantno – kompulzívnom správaní a poruche.

Vina a jej rôzne úrovne

Ak by sme rozlišovali vinu v etickej, morálne a v právnej rovine, potom by sme hovorili o vine etickej, morálnej a právnej. Ale prehrešiť sa môžeme aj v rodine, ktorá má svoje pravidlá a očakávania, v spoločenstve ktoré má svoje zvyky a pravidlá, ale aj na pracovisku kde sú určité pravidlá a predpisy. Preto je vhodnejšie hovoriť o vine, ako takej. Hoci v etickej a v právnej rovine, sa pri vine do popredia tlačí trest a v morálnej rovine pojem hriechu.

Vina a jej svet

Okrem viny v rôznych rovinách (etická, morálna, právna…), možno hovoriť aj o pojmoch, ktoré sú s ňou spojené. Môžeme hovoriť o hanbe, ktorú cítime. Či už ako dôsledok toho, čo sa stalo, alebo ako následok keď príde k odhaleniu toho, čo sa stalo – vnímame to ako zlyhanie a je nám to nepríjemné. Hanba je dosť podobná vine, ale spája sa predovšetkým s inými (voči iným), vinu cítime sami v sebe. Môžeme hovoriť o svedomí ako o kompase, vďaka ktorému sme citliví voči tomu, čo je dobré a zlé a aj vo svojom živote vďaka tomu vieme posúdiť, čo bolo dobré a zlé. A teda, či sme sa previnili (zhrešili). Pre Sigmunda Freuda to (svedomie) bol zápas medzi egom a super egom (posolstvo rodičov). Môžeme hovoriť o ľútosti. Či už z  toho, čo sa stalo, ale aj o ľútosti nad tým, že sme to my, kto niečo urobil, či neurobil. Môžeme hovoriť o hriechu, ktorý poukazuje na stav, v ktorom sme sa ocitli. Môžeme hovoriť o treste, ktorý má jednak viesť k náprave nás, ale aj istým spôsobom odčiniť to, čo sa stalo. Môžeme hovoriť o odpustení, ktoré ide poza trest, pretože je hlbším znakom toho, že došlo k zmiereniu a že sa podarilo obnoviť rovnováhu. To všetko je spojené s vinou, ktorá je o prekročení hraníc a porušení predpisov, nariadení či zákonov a stave v ktorom sme sa ocitli.

Byť ako Prométheus

Možno si spomínate na grécku legendu o Prométheovi.Prométheus ukradol bohom oheň, aby ho priniesol ľuďom. Pomohol ľuďom tým, že prekročil hranice. A bol za to potrestaný. Jeho skutok poukazuje na to, že predpis, nariadenie, zvyk, rituál, ale aj očakávanie či zákon môžu byť hlúpe a zlé. To nie je výzva k anarchií len konštatovanie, že vina môže byť aj dobrá. Ešte silnejšie tento rozmer viny zarezonuje v okamihu keď si uvedomíme, že ukradnutiu ohňa predchádzalo obdobie, kedy Prométheus učil ľudí poznaniu, zručnosti, priviedol ich k pravde a k umeniu. A tak nie je výrastkom, čo nevie čo so sebou, nie je egoistom, či bezcharakterným človekom, ale osobou ktorá z plnosti poznania rozlišuje čo je dobré a čo zlé. Nehľadá, ako obísť zákon. Jeho motivácia je dobrá.

Vina patrí k životu

Na Veľkú noc v kresťanských chrámoch zaznieva veľkonočný hymnus. Sú v ňom okrem iného slová: „potrebný bol hriech… šťastná vina…″ Je to narážka na hriech Adama, ktorý bol na počiatku ľudského trápenia a príchod Krista, ktorý tento hriech odčinil. To neznamená, že hriech nemá váhu a že nie je dôležité, či človek hreší, alebo nie. Dôraz sa však presúva z hriechu na človeka – aký ma hriech dopad na človeka a ako s ním človek naloží. To isté platí aj pre vinu. Či chceme alebo nie, vina sa spája so životom človeka. Otázkou je, ako s ňou naložiť a premeniť ju na niečo dobré.

Je na čase prestať ju vnímať len v kontexte hriechu, ako niečo negatívne. A práve tu sa začína teória Staplesa. Už samotná kniha má podnázov Prométheov údel. Je v tom dôraz na skutočnosť, že človek má rozlišovať, má byť takým Prométeom, ktorý ak treba – nebojí sa porušiť predpisy.

Katechét sa pýta detí, čo je potrebné k tomu, aby nám bolo odpustené. Dieťa ktoré sa prihlási, povie: hrešiť! A má pravdu. Kde nie je hriech, nie je potrebné odpustenie. Ale ako už bolo naznačené, vina nie je len o hriechu. Vezmite si postavenie žien. V určitom veku ak má deti a kvôli nim je doma, vyčíta sa jej, že nepracuje. Ak pracuje a nemá deti, vyčíta sa jej že nemá deti. Nech urobí čokoľvek, stále je vinná. Dá sa neustále žiť s pocitom viny?

Vina je dôležitá pre rast

Staples vníma človeka komplexne. Nie je dokonalý. Má dobré aj zlé stránky. To všetko je človek. Napriek tomu, že je dobrý, aj zlý, že má silné aj slabé stránky, je vzácny a má hodnotu. Nedokonalosť človeka je príčinou toho, že hreší. A vina mu pomáha znovu povstať. Vďaka vine si uvedomí že urobil niečo zlé a môže sa vrátiť do rovnováhy. Podľa Staplesa je vina dôležitá pre rast. Bez viny, by sme sa nepoučili a možno by sme upadali ďalej. Vďaka vine môžeme rásť a tak je paradoxom viny, že môže byť dobrom – ak sa poučíme a posunieme ďalej.

Znovu treba zdôrazniť, že vina nie je automaticky o hriechu a tak nemusí byť etická, či morálna. Vaša široká rodina môže očakávať, že vy ako najmladšie dieťa ostanete žiť s rodičmi a postaráte sa o nich. Je to očakávanie, ktoré Vás zväzuje. A vy, hoci sa o nich postaráte iným spôsobom, môžete cítiť výčitky. Môžete sa cítiť vinný, hoci ste nič zlé neurobili. Preto vina neznamená automaticky, že ste urobili niečo zlé. Môžete mať pocit viny bez toho, aby ste spáchali hriech. Vina tak skôr hovorí o určitých hraniciach.

Konflikt patrí k životu

V odkaze Carla Gustava Junga existujú dva protiklady – individualita a kolektív. Môže nám to prísť abstraktné, kým si neuvedomíme, že pokrok a napredovanie ľudstva a teda aj veľa dobra pre človeka a pre spoločnosť vzniklo vďaka tomu, že niekto prekročil hranice. Našla sa individuálna osobnosť, ktorá prekročila to, čo očakával kolektív a spoločnosť.

Koľkí vedci a filozofi skončili na hranici, pretože v záujme dobra a pravdy protirečili tomu, čo bolo všeobecne uznávané a platné. Prekročili spoločensky platné normy a často aj zákony a poslúžili tým iným. A často za cenu vlastného života.

My si to často neuvedomujeme, ale často žijeme tak, aby sme zapadli do kolektívu, spoločnosti a okolia. Snažíme sa vyhnúť konfliktu, ale tým často robíme niečo, čo vlastne nechceme. Bojíme sa povedať čo si myslíme a cítime. Nemyslím tu názor bez argumentov. Potláčame vlastnú individualitu v mene kolektívu a spoločnosti a tak prestávame rásť. Práve kríza stredného veku je často tím obdobím, kedy si uvedomíme tú cenu – koľko rokov sme žili, ako chceli od nás iní a popierali seba na úkor toho, čo chceli iní. A tak kríza stredného veku býva jednou z posledných príležitostí rozvinúť sa ako individualita. A rozvíjať sa ako individualita často znamená dostať sa do konfliktu a cítiť vinu.

Ako sme si ukázali, ten pocit môže byť spojený s niečím, čo s etikou či s morálkou nesúvisí. Stačí, že sme sa zachovali inak, ako sa očakávalo a to k procesu rozvoja človeka ako individuality patrí.

Práca s tieňom

U Junga okrem dvoch protikladov – kolektívu a individuality zohráva dôležitú úlohu aj tieň. Tieň je miestom, kam umiestnime všetko, čo nám nevyhovuje a s čím nie sme spokojní. Často na základe pocitu viny.

Ak vina nie je len o previnení, potom v tieni končí aj veľa dobrých vecí, ktoré sme tam dali v skutočnosti neprávom a omylom. Pre Junga je cca 90 % obsahu tieňa v skutočnosti pokladom, ktorý čaká na objavenie.

Proces individualizácie, teda objavovania seba, pomenovania svojich aj slabých stránok, dobrých a zlých vlastností je cestou k rozvoju človeka. Zaoberať sa vinou je tak cestou k prehodnoteniu toho, čo skončilo v tieni. Bolo to naozaj zlé, alebo nepochopené, či v tej dobe nevhodné?

Kedysi sme sa rozhodli neprehrešiť proti spoločenstvu / kolektívu a tak čo sa dalo, skončilo v tieni. A prehrešili sme sa tak proti svojmu bytostnému ja (ktoré je výzvou k celistvosti – aby sme boli sami sebou).

Objaviť poklad v nás

Môžeme sa na chvíľu vrátiť ku kresťanstvu. Práve tu zaznieva myšlienka – kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uhoľným.

Kameň uhoľný sa dával do základov, na pevný podklad a na ňom potom stáli základy stavby. Úhoľný kameň bol klúčový pre pevnosť stavby. Takéto zavrhnuté kamene vrátane toho uhoľného sú aj v našom nevedomí, teda v tieni. Čakajú na objavenie, aby naša stavba, aby sme my sami boli úplní. Zaoberať sa tieňom je preto nevyhnutné pre rast a proces individualizácie.

Pozorovali ste niekedy roľníka pri práci? Jeho pole / záhrada sa člení na tú časť, ktorú obrába a tú ktorá oddychuje. Časom začne obrábať tú, ktorá oddychovala a nechá odpočívať tú, ktorá prinášala plody a ovocie. Ak by naraz obrábal celú plochu, úrodnosť by klesala a časom by úroda nestála za veľa. Pre Junga je duša takouto záhradou.

Musíme sa preto začať zaoberať tieňom, aby sme objavili to, čo oddychovalo a čakalo na nás – kedy v rukách to začneme premieňať na niečo pekné a vzácne. V tieni skončilo to, čo sa spája s vinou. Prípadne to, čo sme na základe našich skúsenosti ale aj postojov iných vyhodnotili ako zlé. A teraz to čaká na objavenie.

Rozlišovať

Situácia nie je jednoduchá. Ak sa u človeka hovorí o protikladoch, potom takým protikladom sú aj emócie a myslenie. Teda pocity a rozum. Môžeme mať pocit viny a predsa tušíme, že ten pocit nie je oprávnený. Racionálne nám to nesedí. Na druhej strane, náš pocit môže byť skutočný a rozhodneme sa ho poprieť a k tomu použijeme rozum, aby nás ospravedlnil. Hovorí sa tomu racionalizácia. A tak dochádza k napätiu medzi svetom emócií a rozumu. A tak neostáva nič iné, než skúmať svoje pocity a zvažovať udalosti z rôznych strán. Bolo by nebezpečné keby jeden z týchto protikladov získal dominanciu. Potrebujeme oba princípy – emócie aj rozum.

Udržovať integritu

A tu znova prichádzame k vine a k jej druhej funkcií. Pocity a emócie sú dôležité pre udržovanie duševnej rovnováhy. A medzi najdôležitejšie pocity ktoré duša k tomu používa patrí vina. Môžeme sa cítiť previnilo, keď pracujeme veľa, ale aj keď pracujeme málo. Vina je tak v skutočnosti impulzom k harmónií, aby sme pracovali primerane. Aby žiadny protiklad nemal navrch – aby sme nepracovali priveľa, alebo primálo. Vina tak nemusí mať morálny či etický rozmer, ale tu má za úlohu udržovať protiklady a duševnú celistvosť. Jednoducho našu rovnováhu. Ak najbližšie budete cítiť vinu, zamyslite sa nad tým, či ste naozaj urobili niečo zlé, alebo vina Vás vedie k tomu, aby ste hľadali svoj zdravý stred.

Udržovať rovnováhu

Vina je dôležitá pre vznik protikladov a je tiež dôležitá pre vznik vedomia. Vďaka nej vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Vina je dôležitá, je pre dušu autoregulačným systémom. Nemôže ním byť bytostné ja (ktoré je výzvou k celistvosti) a ani ego, ktoré vedie k individualizácií. Bytostné ja a aj ego sú protiklady a protiklad sám o sebe nemôže viesť k rovnováhe. Dosiahnutie rovnováhy je tak na pleciach viny.

Integrovať to, čo sa stalo

Protiklady sú dôležité pre vytváranie vedomia. A teda pre rozlišovanie. Protiklady tiež vytvárajú napätie. Ak by neboli protiklady, ale bol len jeden, alebo jeden sa stal dominantným, potom by sa vytratilo napätie. Pred človekom stojí výzva, aby dokázal prepojiť protiklady a to bez toho, aby zanikli. A stratilo sa napätie. Integrovať protiklady, to je prijatie nás samých – prijať svoje dobré aj zlé stránky. Nepopierať, nevytesniť, ale pomenovať a integrovať. Tým sa vraciame k tieňu a k vine.

Vina a bolesť

S vinou sa spája bolesť. Či už vina je dôsledkom nášho konania, alebo sprevádza naše konanie. A aj pomenovať to nepríjemné, je bolestivé. Nakoniec však stojí pred nami výzva, ako túto bolesť prežiť a ako si od bolesti uľaviť. Prežiť vinu – isté nepohodlie je dôležité aj pre našu fyzickú a mentálnu odolnosť. Aj v iných oblastiach totiž musíme tu a tam prečkať búrku a nestrácať hlavu. Vďaka vine sa učíme trpezlivosti a získavame silu – sme odolnejší. Nič sa nevyrovná pokoju v duši, ale ak momentálne nie je, niečo už vďaka vine vydržíme. Snahou predsa nie je, aby sme si hoveli v blate, ale aby sme nepodliehali panike, keď sa zašpiníme.

Vina a úzkosť

S vinou je často spojený pocit úzkosti. Vina sa často schováva za úzkosť. Preto práca s úzkosťou je dôležitá, ak sa chceme prepracovať k vine. A prehnaná či škrupulózna vina sa spája s prehnanou úzkosťou, teda s obsedantno – kompulzívnym správaním, kde ochranou pred úzkosťou sú rôzne obranné mechanizmy.

Ako pracovať s vinou

S náboženstvom sa spája duchovné sprevádzanie, ktoré možno prirovnať psychoterapií, je tam tiež usmernenie a rozhovor, ktoré sú prítomné aj v terapií. V náboženstve je tiež prítomná spoveď. Čo je cesta k odpusteniu. V terapií sa tiež pracuje s odpustením. Či už v duchovnej, alebo v duševnej rovine, cestou k práci s vinou je pochopiť, čo sa stalo a či sme naozaj vinní a či pocit viny nie je len snahou o rovnováhu. Ale potom tu už je výzva k integrovaniu pravdy o sebe, ktorú sme sa dozvedeli. Spracovanie viny a predovšetkým jej tvorivé usmernenie a zapracovanie je dôležité pre náš rast, a práve vtedy možno hovoriť o dobrej vine.

Obranné mechanizmy

Proti vine často nasadíme ťažké zbrane v podobe rôznych obranných mechanizmov.

Prvým je potláčanie. Jednoducho vinu vytesňujeme. A spoliehame sa na to, že ju tím umlčíme navždy. Ona však ostáva v tieni a časom sa začne hlásiť k životu. Touto metódou v podstate získame čas, ale nie je riešením.

Druhým je projekcia. Vinu môžeme prenášať na obeť, alebo projektovať do niekoho iného. V podstate odsúdime, čo sa stalo, ale nespojíme si to so sebou. Ani toto nie je skutočné riešenie, pretože bez uznania toho čo sa stalo, ostáva v duši rana ktorá hnisá.

Treťou je zdieľanie pocitu viny. Akoby sme si vybrali za čo a v akej miere sme zodpovední. Možno sa hlásime k vine, ktorá súvisí s niečím iným a je nám ľahšie ju uznať. Vieme, že sme vinní, ale nie sme ochotní uznať, ako veľmi. Túžime po istej katarzií, ale nie až tak úplne. Ako keď pri zdravotnom probléme začneme brať tabletky, pretože nám to nie je ľahostajné, ale nezmeníme životný štýl, pretože to by už naozaj „bolelo“.

Štvrtou je poškodzovanie. Možno si spomeniete na seriál Dr. House, kde Gregory House v istom okamihu sa rozhodne psychickú bolesť potlačiť, či skôr prevalcovať fyzickou a tak si ublíži. Je to akt agresie, ktorý má byť aj očistný, aj boľavý, ale zároveň pod istou kontrolou. Pretože keď sa niekomu priznáme, nevieme ako veľmi to bude bolieť, ako veľmi to bude riešiť a aké budú dôsledky. Ako by sme si sami vyberali, čím odčiníme to, čo sa stalo. Ale je to vytrhnuté z kontextu. Ale predovšetkým, ubližovať sebe je v rozpore s princípom pristupovať k sebe s láskou, aj keď sa nám niečo nepodarilo.

Neostáva nám nič iné, než sa rozhodnúť postaviť sa vine čelom. Nech už sa stalo čokoľvek. Len tak to bude mať zmysel a aj priebeh bude čo najmenej bolestivý. Inak miesto Prométhea budeme pripomínať skôr Sizyfa a budeme svoj hriech sťa ťažký kameň tlačiť pred sebou.

.

Väčšinou si vinu spájame s prekročením etických, morálnych či právnych predpisov. To je však len jeden rozmer viny. Nemenej dôležitý je jej druhý rozmer – vnímať ju ako nástroj, ktorý nám pomáha dosiahnuť rovnováhu. Vina je dôležitá pre náš rast. Je to dôležitý nástroj pre dušu. A pred nami stojí úloha, začať skúmať svoj pocit viny. Naozaj sme sa prehrešili, alebo je to výzva k plnšiemu životu? Vina je často takým reštartom. Človek ktorý prežíva a uvedomuje si vlastnú hriešnosť, s láskou pristupuje k iným, pretože vďaka hriechu sa učí pokore a ostáva citlivý pre istý dualizmus v človeku – veľkosť aj nízkosť. Vina je príležitosťou pre prehodnotenie mnohých vecí.

Mnohí ľudia značnú časť života prežijú s pocitom viny, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Profesor psychológie na Northwest university v Seatli Les Parrott v tomto kontexte hovorí o chorobe krivej viny – kedy ľudia uverili, že to čo cítia je pravda a ak je to pravda, potom to musia cítiť. Je to sebadeštruktívny kruh. Koľkí ľudia však uverili iným, že nemajú cenu a tak sa prestali snažiť? A životom sa nechajú unášať, ako lístie vo vetre. Vina je veľmi silná emócia, treba s ňou zachádzať opatrne! Mnohí ľudia vyvolávajú v iných pocit viny, aby s nimi mohli manipulovať. Aj to je veľmi deštruktívne. Pocit viny je bolestivý, pretože automaticky vnímame, že sme niečo „menej“ – ako by sme prestali byť hodný lásky. A pritom vina patrí k životu…

Tomáš Hupka

Lawrence H. Staples je americký psychológ a psychoterapeut, ktorý sa dlhodobo venuje kríze stredného veku, pocitu viny a kreativite. Absolvoval štúdia na Inštitúte C. G. Junga v Ženeve a tiež na Harvarde. Je autorom viacerých kníh, jedna z nich Vina sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. medium. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom