Psychológ Oshin Vartanian: Blahobyt človeka by mal byť v architektúre najdôležitejší

VL: Ako ste sa vôbec dostali k štúdiu architektov ?

Asi od 50. rokov sa psychológovia snažia pochopiť vedecké základy tvorivého myslenia. V tých začiatkoch sa vedci zaoberali hľadaním ideálnych tvorivých profesií na výskum. Jednou z prvých skupín skúmaných na UC Berkeley boli architekti.

Vedci vytvorili zoznam svetovo uznávaných architektov vrátane Eera Saarinena, Philipa Johnsona, Louisa Kahna a ďalších, a pozvali ich na štúdium do UC Berkeley. Tam ich psychológovia podrobne testovali a okrem schopností a zručností hodnotili aj ich inteligenciu, osobnosť, vnemové schopnosti a divergentné myslenie. O mnoho rokov neskôr a po počiatočných štúdiách fMRI, ktoré zahŕňali vizuálne umenie, maľby, sochy a tváre, sme sa opäť obrátili k architektúre.

VL: Videli sme vaše štúdie o líniách a kontúrach, ktoré ste robili pomocou fMRI, kde ste študovali reakcie na architektúru. Môžete nám o nich niečo povedať?

Áno, ale pri našom prvom výlete do tejto oblasti sme sa cielene zamerali na ľudí bez odborných znalostí v architektúre, pretože sme chceli chápať funkciu mozgu neovplyvnenú formálnym vzdelávaním. Je to tak preto, lebo odborné znalosti sú veľmi silným faktorom ovplyvňujúcim reakcie na architektúru. O tomto efekte už hovoril zaujímavý výskum cez fMRI od môjho kolegu Martina Skova a kolegov z Dánska. Pozreli sa na študentov architektúry a ukázali, že pri pohľade na budovy v porovnaní s tvárami im to aktivovalo hipokampus, ktorý sa vo veľkej miere podieľa na spracovaní miest a priestorov. Mohli sme vidieť, že už veľmi skoro v architektonickom vzdelávaní vznikajú odlišnosti v mozgových funkciách v reakcii na architektúru.

VL: Čo by ste povedali na tieto výsledky? Aké sú dôsledky pre architektúru? Videli sme výskumy, ktoré hovoria, že architekti majú iný vkus ako verejnosť.

Toto je jedna z tých milión-dolárových otázok – presný spôsob, akým odbornosť ovplyvňuje vkus. Keď sa pozriete na rôzne štúdie estetického úsudku, odbornosť je jedným z najsilnejších faktorov ovplyvňujúcich preferencie a architektúra nie je výnimkou.

Pred uskutočnením štúdia architektúry sme vykonali veľký historický prieskum štúdií o estetických preferenciách a jedným z hlavných faktorov, ktoré sme objavili, boli kontúra a zakrivenie. Niektoré z najlepších prác sa vykonali pred viac ako 100 rokmi. Ľudia boli privedení do psychologických laboratórií a boli požiadaní, aby si vybrali vzory, ktoré sa im páčili, alebo predmety, ktoré považovali za najviac upokojujúce. Táto prvotná práca ukázala, že keď sa ľuďom ponúka možnosť výberu medzi oblými a hranatými tvarmi, ľudia uprednostňujú tie oblé.

Ďalším úžasným poznatkom pochádzajúcim z tejto ranej práce, ktorý bol odvtedy potvrdený behaviorálnym výskumom a výskumom fMRI, je, že tvary vplývajú na emócie. Oblé krivky spôsobujú, že sa ľudia cítia dobre. Štúdie odvtedy skúmali interiéry automobilov a našli rovnaký efekt, dizajn letiska, rovnaký efekt, interiérový dizajn, rovnaký efekt. Dokonca aj ľudoopy v zoo vykazovali preferenciu pre oblé krivky. Toto je príklad hlboko zakoreneného procesu. Je to také univerzálne, že existuje pravdepodobne evolučný dôvod, prečo sa to ľuďom páči.

Existuje dôležitá skupina štúdií, ktoré vykonali Moshe Bar a kolegovia, kde okrem potvrdenia tejto preferencie kriviek zistili, že pri pohľade na hranaté kontúry sa ľuďom aktivuje amygdala. Amygdala je podstatným centrom pre vnímanie hrozieb v mozgu. Keby ste trpeli arachnofóbiou a ja by som vám ukázal obrázok pavúka, bola by to oblasť, ktorá by sa aktivovala.

Vytvorili silný dôkaz, že v našej evolučnej minulosti existuje niečo, čo spája ostrosť s hrozbou. A že máme radi oblé veci možno nie nevyhnutne preto, že sú príťažlivé, ale preto, že nás odpudzujú ostré predmety. Teraz však tiež vieme, že máme tendenciu približovať sa k veciam, ktoré sú oblé, takže obe vysvetlenia môžu byť platné.

V našej štúdii sme teda ľuďom v skeneri fMRI ukázali hranatú a oblú architektúru. Zistili sme, že keď sa od ľudí žiada, aby posúdili krásu priestorov, pohľad na miestnosti so zakriveným dizajnom aktivuje prednú cingulárnu kôru. Tento región robí veľa vecí, ale je tiež veľmi zapojený do vnímania emócií a odmien. V kombinácii s údajmi o správaní sme odvodili, že emócie sú hnacou silou reakcií na to, čo ľudia videli.

A potom sme tieto výsledky ukázali architektom. Mnohí tvrdili, že je pravda, že sa ľuďom môže všeobecne páčiť zakrivený dizajn, ale že to nereprezentuje preferencie architektov. Mnohí tvrdili, že sa im v skutočnosti páčili hranaté objekty a v práci navrhovali hranaté budovy. Tak som si povedal, poďme sa na to pozrieť. A hľa, s architektmi sme dosiahli rovnaké výsledky. Pozitívne reagovali aj na zaoblené tvary pri hodnotení krásy. Podľa výsledkov uskutočneného výskumu si myslíme, že tieto účinky môžu byť také prevládajúce, že dokonca tréning na ne má iba malý vplyv, aj keď pravdepodobne tam nejaký je.

VL: Čo by potom bolo dôvodom, že architekti stále navrhujú hranaté tvary, aj keď sa zdalo, že uprednostňujú oblé tvary?

Môže existovať niekoľko rôznych dôvodov. Jedným sú individuálne rozdiely. Pri porovnaní priemerov a skupín ľudia uprednostňujú krivky, stále však existuje veľa individuálnych rozdielov. Inými slovami, niektorí architekti a ne-architekti uprednostňujú hranaté tvary. Druhým je, že efekt je veľmi citlivý na konkrétnu otázku, ktorú kladiete. Napríklad nedostanete rovnaký efekt, keď sa architektov pýtate skôr na približovacie správanie ako na krásu (či by radi k objektu pristúpili bližšie). Existujú dokonca rozdiely medzi hodnotením prírody a predmetov vytvorených človekom.

VL: Čo sa teda deje s konceptom krásy? Hovoríte, že existujú určité univerzálie, alebo je to veľmi subjektívne a podlieha zmenám?

V psychológii a neurovede sme sa ešte vedecky nedohodli na presnej definícii krásy. Pracujeme s ňou ako s úsudkom vyvolaným pri našich experimentoch, nedefinujeme ho však pre účastníkov dopredu. Na veľmi individuálnej úrovni predpokladáme, že každý človek má šablónu pre to, čo je pekné.

Existuje však niekoľko štúdií, ktoré sa zaoberali pojmom krása a tým, čo k nej prispieva opakovane. Jeden z nich, urobený pred niekoľkými rokmi, sa zameral na atraktivitu tváre. Zistenia ukázali, že zdieľaná variancia bola asi 50 percent – to je naše spoločné chápanie toho, čo predstavuje krásnu tvár. Ďalších 50 percent bolo jedinečných pre jednotlivcov. To ukazuje, že existuje určitá všeobecná zhoda v tom, čo je pekné na tvári, ale že v tejto súvislosti máme aj svoje špecifické a individuálne chute.

A potom je tu dôležitá štúdia, ktorú viedol Ed Vessel z Inštitútu empirickej estetiky Maxa Plancka. Ukazoval ľuďom obrázky rôznych tried predmetov – prírodné scény, tváre, architektúru a vizuálne umenie a zbieral hodnotenia preferencií. Zistil, že keď sa pozrieme na prírodné scény a tváre, uvidíte oveľa väčšiu podobnosť medzi ľuďmi, ako keď sa pozrieme na maľby a architektúru. Takže naša preferencia prírodne sa vyskytujúcich objektov, ako sú scény a tváre, sa zdá byť konzistentnejšia medzi ľuďmi než objekty vyrobené človekom, čo poukazuje na ich evolučný význam pre prežitie.

Ďalšou spoločnou témou v psychológii architektúry je, že je ťažké navrhnúť priestor, ktorý bude vyhovovať všetkým. Skutočne záleží na tom, kto je používateľom. A keď pochopíme koncového používateľa, môžeme prispôsobiť funkcie tak, aby mu vyhovovali. Moja kolegyňa Letizia Palumbo z Liverpool Hope University a ja sme vykonali štúdiu, kde sme zisťovali, či môžeme opakovať účinok kriviek u ľudí s poruchou autistického spektra, a tento efekt sme nenašli. To opäť dokazuje, že individuálne rozdiely sú stále dôležité.

VL: Myslíte si teda, že sme navždy odsúdení pri navrhovaní verejných budov nikdy neuspokojiť každého? Alebo nájdeme nejaké univerzálne princípy?

Najlepšie, čo môžeme urobiť, je riadiť sa najlepšími dôkazmi, ktoré z výskumu v tom čase máme. Pokiaľ je architekt otvorený a umožní aby bol proces návrhu naplnený najlepšími dostupnými výskumnými dôkazmi, vykonal svoju prácu poctivo. Za posledných 10 – 15 rokov cítim v dizajnérskej komunite veľkú otvorenosť spolupracovať s psychológmi a neurovedcami, viesť tento dialóg.

Keď som sa pozrel na manifest, ktorý ste zverejnili (www.venetianletter.com), prečítal som si ho s veľkým záujmom. Myslím, že to bolo statočné a dobré, že ste ho zverejnili. U mňa rezonovalo najviac niekoľko princípov. Jedným z nich bol záväzok brať do úvahy pri navrhovaní blahobyt ľudí. A toto by mal byť prvý princíp v dizajne.

Tiež sa mi páčilo, že desiaty princíp bol „byť otvorený“. Je to tak preto, lebo môžete začať s rôznymi princípmi, ale keďže ide o vedeckú oblasť, veci sa môžu a budú meniť. V psychológii máme každých 10–15 rokov tendenciu k zmenám v paradigme. Musíme byť otvorení.

Je to ešte zložitejšie v interdisciplinárnej oblasti, ako je architektúra. Požiadavka číslo jeden by mala byť, aby bol blahobyť ľudí postavený na prvé miesto. Táto zásada môže spájať všetkých výskumníkov a odborníkov z praxe. Okrem toho, keď máme otvorenú myseľ, keď sa objaví nové poznanie, môžeme podľa toho upraviť svoje myslenie.

VL: Colin Ellard (environmentálny psychológ) uviedol, že je to „o hľadaní správnej konštelácie prvkov, ktoré môžu v prostredí vyvolať pozitívne emócie“. Čo by mohlo byť na základe vašich zistení najdôležitejšími prvkami v tejto konštelácii?

Začíname mať na to niekoľko odpovedí. Krivky, ako som už spomínal. Tiež výška stropu, ľudia majú tendenciu uprednostňovať izby s vyššími stropmi. Ľudia sú radi v izbách s vyššími stropmi, než aké je bežné stavať dnes. To má dokonca vplyv na to, ako si myslíte. Keď sú ľudia v miestnosti s vyššími stropmi, majú sklon uvažovať abstraktnejšie. A keď je strop nízky, majú tendenciu uvažovať konkrétnejšie. Takže prostredím môžete ovplyvňovať myšlienkový proces ľudí.

Tiež sme hľadali neurálne koreláty tohto efektu. Zistili sme, že keď sa ľudia pozerajú na miestnosti s vysokými stropmi, sú viac aktivované oblasti mozgu, ktoré sa podieľajú na vizuálno-priestorovom vnímaní. Dôvod, prečo sa vám viac páčia izby s vysokými stropmi, môže byť ten, že vám umožnia viac vizuálne preskúmať priestor.

Jedným z najspoľahlivejších efektov, ktorý sme našli a ktorý ukázal veľkú replikovateľnosť v rámci štúdií, bolo to, či je priestor vizuálne otvorený alebo uzavretý. To, čo sa označuje ako vizuálna a lokomotívna permeabilita, teda schopnosť si predstaviť svoj pohyb cez priestor.

Zistili sme, že ohraničenie priestoru nemá vplyv iba na posúdenie krásy – „Považujem otvorené priestranstvá za krajšie“, ale ovplyvňuje aj rozhodnutia o pohybe: „Chcem vstúpiť do tohto priestoru.“ Výskum ukázal, že je za tým veľa evolučných dôvodov. Pretože chcete mať v prostredí schopnosť skenovania a vedieť, ako sa v ňom pohybovať.

V Dánsku bola v roku 2014 zverejnená štúdia, v ktorej sa autori zamerali na vplyv vnímaného uzatvorenia na stresovú reakciu ľudí. Pozerali sa na kortizol, stresový hormón, v slinách. Stres vyvolali rečníckou úlohou – ľudia mali urobiť falošný pohovor pred komisiou.

Dokázali dosiahnuť, aby pre rôzne skupiny ľudí miestnosť pôsobila dizajnovo viac uzavretá alebo otvorenejšia. Keď sa účastníkom zdal priestor uzavretý, došlo k zvýšeniu hodnoty kortizolu. Vnímaná uzatvorenosť teda môže zvýšiť úroveň stresu človeka, a bola by preto ďalším dôležitým faktorom. Ale “vnímané” je tu dôležité slovo. Inými slovami, priestor nemusí byť fyzicky ani štrukturálne otvorený, musí však ponúkať vizuálnu priepustnosť v rámci daného priestoru. Ľudia nemajú radi, keď sú v priestoroch, ktoré sa im zdajú tesné a neprehľadné.

VL: Všeobecnejšia otázka. Čo si myslíte o paradigme vedecky podloženej architektúry alebo dizajnu založeného na dôkazoch?

V tejto oblasti sa cítim najviac istý. Ľudia trávia okolo 90% svojho času v interiéroch. A nie je to len v Severnej Amerike, ale aj v iných krajinách. Väčšina zo zvyšných 10 percent predstavuje presun medzi týmito priestormi. Fyzické prostredie, v ktorom žijeme, ovplyvňuje to, ako myslíme a cítime, takže je dôležité tieto priestory optimalizovať.

Dôležitou súčasťou práce s architektmi je byť otvorený interakcii. Dávam pozor, aby som nepristupoval k niekomu so súborom zásad návrhu, ktoré je potrebné prísne dodržiavať. Zistil som, že keď sú informácie prezentované otvorene a máme obojsmernú diskusiu o tom, čo to v skutočnosti znamená, potom sa zvyčajne naskytne príležitosť na dobrú spoluprácu.

Keď napríklad organizujeme semináre o tom, ako mozog reaguje na určitý architektonický prvok, môže sa to javiť veľmi definitívne. Ale v skutočnosti sú údaje fMRI ovplyvňované všetkým možným. Princípy návrhu založeného na dôkazoch vnímam skôr ako hypotézy, myšlienkové body. Chodím medzi ľudí a pýtam sa ich, čo si myslia, že tieto výsledky skutočne znamenajú.

Do hry prichádzajú aj ľudia, ktorí miesta stavajú. Môžu vám poskytnúť prehľad o ekonomike dizajnu. Architekti môžu sformulovať nápad a návrh môže byť veľmi zakrivený, potom si však sadnú k používateľovi a niekedy zistia, že miesto musí mať trochu odlišnú funkciu. Musia tiež riešiť problémy spojené s fyzickou výrobou, materiálmi a financovaním. V konečnom dôsledku si musia k stolu sadnúť všetci. Ľudia, ktorí navrhujú veci, ľudia, ktorí študujú proces navrhovania, ľudia, ktorí stavajú veci, a tiež si musíte uvedomiť, kto budú používatelia priestoru.

Máme veľa nástrojov, ktorými sa môžeme dozvedieť o používateľoch, vynikajúce nástroje v environmentálnej psychológii na meranie preferencií ľudí a toho, čo chcú robiť s priestorom. Mali by sme tieto nástroje použiť na získanie informácií o svojich koncových používateľoch. Celkovo si myslím, že ideme správnym smerom.

VL: Môžete nám uviesť príklad miesta, ktoré je podľa vás dobre navrhnuté, pokiaľ ide o implementáciu vedeckých dôkazov, ktoré dnes máme?

The Salk Institute. Uplatnilo sa tam veľa zásad, o ktorých sme diskutovali, najmä táto myšlienka otvorenosti a vizuálnej priepustnosti. Je to veľmi populárny príklad, ale je populárny z určitého dôvodu. Ale v skutočnosti nájdem väčšinu dobrých budov pri prechádzkach mestami. Moju pozornosť najviac upútajú malé a zaujímavé budovy, ktoré zapadajú do kontextu, v ktorom sa nachádzajú.

Nejde zvyčajne o veľké ikonické návrhy, ale o návrhy, ktoré vychádzajú z prostredia a sú navrhnuté tak, aby dobre fungovali tam, kde sú. Niekedy si ich možno ani nevšimnete. Prejdete okolo nich a potom sa vrátite, aby ste sa pozreli druhýkrát, pretože to tak dobre sedí. Tie mi páčia najviac. Existujú samozrejme rôzne zoznamy budov, napríklad veľký prieskum, ktorý v USA uskutočnil American Institute of Architects (AIA) o najobľúbenejších stavbách v Amerike. Ale v každodennom živote fungujú často najlepšie tie najmenšie stavby v našom susedstve, pretože dobre zapadajú do svojho prostredia a kontextu. Tie sú často nedocenené.

Tento článok bol pôvodne publikovaný v angličtine v rámci iniciatívy Venetian Letter.