Denník N

Uplynulo 250 rokov od narodenia Ludwiga van Beethovena

Génius, búrlivák, inovátor. To všetko a ešte omnoho viac stelesňuje Ludwig van Beethoven, jeden z najväčších skladateľov všetkých čias. S úplnou presnosťou dátum jeho narodenia určiť nevieme; najčastejšie sa však, vzhľadom na dátum jeho krstu, skloňuje 16. december 1770. Nedostihnuteľný symfonik by tak 250 rokov slávil práve v týchto dňoch.

Rodák z nemeckého Bonnu patrí k tým skladateľom, ktorých meno je známe aj širokej verejnosti. Tá ho pozná predovšetkým vďaka jeho „Osudovej“ symfónii a zhudobneniu Ódy na radosť, ktoré je dnes hymnou Európskej únie. Mnohí (najmä tí, čo na klavír inak nehrajú) tiež vedia zabrnkať prvé takty skladby Pre Elišku. Obdiv vzbudzuje aj tým, že mnohé zo svojich vrcholných diel napísal po strate sluchu. Z hodín hudobnej výchovy si potom niektorí pamätajú aj príbehy o tom, ako ho otec v detstve necitlivo nútil do cvičenia na klavíri, v snahe vychovať ďalšieho Mozarta, či dokonca skutočnosť, že na skladateľov pohreb v marci 1827 prišlo okolo 10 tisíc ľudí.

Beethovenov imidž

Pozícia Beethovena ako notoricky známeho skladateľa pritom logicky nadväzuje na status, ktorý Beethoven získal ešte počas svojho života. Rešpekt a obdiv, ktorému sa počas svojho pôsobenia tešil, prerástli po jeho smrti v roku 1827 v kult. V priebehu 19. storočia sa na Beethovena začalo nahliadať ako na nadpozemského hrdinu až poloboha, s aurou nedotknuteľnosti. Tento obraz podporilo viacero faktorov. Celkom prvoplánovo nás môže napadnúť Beethovenova povaha: bol nekompromisný, trochu neohrabaný, ale morálne neobyčajne striktný. Ideály 19. storočia však napĺňal aj v mnohých ďalších ohľadoch.

Ako predstaviteľ hudobného klasicizmu mal blízko k myšlienkam osvietenstva a bol nadšený z myšlienok revolúcie. O veci verejné sa celkovo veľmi živo zaujímal a reagoval na ne svojou tvorbou. Takisto šlo o prvého skutočne slobodného skladateľa. Neviazal sa v žiadnom šľachtickom sídle; hoci treba povedať, že medzi jeho štedrými mecenášmi nájdeme vplyvných aristokratov akými boli Kinskí či Lobkowiczovci.

Imidž plne sústredeného umelca dotváral u Beethovena aj fakt, že sa nikdy neoženil. Žiadny z jeho pokusov nadviazať vzťah nebol naplnený; skôr než o oddanosti tvorbe ale môžeme hovoriť jednoducho o nepriazni osudu.

Nedokážete si predstaviť, aký mal Beethoven vplyv ešte desiatky rokov po svojej smrti? Možno to dokreslí trápenie ďalšieho hudobného velikána Johannesa Brahmsa. Ten odkladal komponovanie svojej prvej symfónie z jediného dôvodu: neveril, že sa v symfonickej tvorbe Beethovenovi vyrovná.

Presah do iných umení potom dokazuje napríklad Gustav Klimt. Jeho monumentálny Beethovenov vlys zaberá štyri steny miestnosti viedenskej budovy Secesia a je Klimtovou poctou tomuto skladateľovi. Navyše bola do stredu vlysu zasadená socha od Maxa Klingera, ktorá Beethovena zobrazuje s rovnakými atribútmi, aké vídavame na sochách antických bohov.

Beethovenova osobnosť je však, tak, ako jeho hudba, plná kontrastov. Ľahko teda možno skĺznuť k subjektívnym výkladom; napokon, to, čo jeho obdivovatelia vnímali ako vyhranenú individualitu, bolo pre ich oponentov len obyčajné čudáctvo a neschopnosť viesť usporiadaný život. O tom, že fungovať s Beethovenom nebolo ľahké, svedčí aj fakt, že jeho synovec Karl, ktorý bol skladateľovi zverený do starostlivosti, sa pod tlakom strýkových nárokov pokúsil o samovraždu.

Hudba

Dejiny hudby zaraďujú Beethovena k takzvanej prvej viedenskej škole, reprezentovanej okrem Beethovena Josephom Haydnom a Wolfgangom Amadeom Mozartom. Z hľadiska štýlu považujeme všetkých troch za klasicistov, Beethoven však už svojou tvorbou bezprostredne predznamenáva hudobný romantizmus.

Ide pritom o dosť kontrastné epochy: klasicizmus je štýlom rozumu, priezračnosti a ľahkosti, romantici kladú dôraz na cit či tajomno, pričom hudobný jazyk sa komplikuje. Beethoven pri tomto prerode priamo stál. Jeho Koncert pre klavír a orchester č. 5 „Cisársky“ je napríklad muzikológmi explicitne označovaný ako posledný klasicistický a prvý romantický veľký koncert.

Beethovenova tvorba teda pochopiteľne nemôže byť homogénna. Skladateľ a dirigent Louis Schlösser ju rozdelil do troch základných období. Túto schému definuje zlomovými okamihmi v skladateľovom živote: napríklad príchodom do Viedne v roku 1792, alebo spísaním Heiligenstadtského testamentu, ktorým sa Beethoven pripravoval na nedokonanú samovraždu.

Prvé obdobie je obdobím formovania. Trvá zhruba do roku 1802 – vtedy skladateľ stratil sluch. Do tohto obdobia spadajú napríklad prvé dve symfónie, písané v rýdzo klasicistickom, mozartovskom duchu, alebo obľúbená Sonáta pre klavír „Patetická“.

Druhé obdobie sa datuje do roku 1812 a je spájané s prívlastkom „heroické“. Beethoven v tomto období napísal väčšinu zásadných orchestrálnych diel, mnohé z nich boli inšpirované politickými témami. Vyznačujú sa energiou, neobvyklou silou, až radikálnosťou. Zásadným dielom je v tomto ohľade jeho Symfónia č. 3 Es dur „Eroica“. Tá je označovaná za prevratný bod v dejinách hudby a spája sa s počiatkom takzvaného „symfonického ideálu“ Ludwiga van Beethovena: je rozsiahla, jednotlivé časti spolu hudobne súvisia, forma sa uvoľňuje. Dobová kritika označila Eroicu za „nevšedné a kolosálne dielo, najrozmanitejšie a najrafinovanejšie zo všetkých diel, ktoré Beethovenov originálny a nádherný duch stvoril“ (Allgemeine MusikalischeZeitung, 1807).

Do prostredného obdobia sa potom radí aj väčšina z jeho nasledujúcich symfónií, ako aj jeho jediná opera, Fidelio.

Tretie obdobie začína krízou a tvorivou stagnáciou. Beethoven si dobre uvedomoval zmeny a nové trendy, ktoré do hudby prichádzali. Hudobný jazyk sa menil, sonátová forma, doména Beethovenovej tvorby a klasicizmu ako takého, sa v dielach raných romantikov začala transformovať. Trvalo niekoľko rokov, kým začal skladateľ opäť intenzívne komponovať. Ako kľúčový moment, ktorý jeho činnosť opäť podnietil, sa javí dokončenie Sonáty „Hammerklavier“.

Beethoven sa v poslednom období svojej tvorby k intímnejším výpovediam a k filozofickému charakteru. Aj preto je obdobie označované aj za „transcendentálne“. V duchu raného romantizmu rozvíjal Beethoven humanistické myšlienky: príkladom je aj slávna Symfónia č. 9 s „Ódou na radosť“. V nej, zhudobnením básne Friedricha Schillera, oslavuje ideál bratstva a jednoty celého ľudstva. Báseň zaznieva v poslednej časti symfónie, so zborom a kvartetom sólistov. Využitie vokálnej zložky v rámci symfónie tu pritom predstavuje nóvum: dovtedy bola symfónia výsostne inštrumentálnym hudobným druhom.

Beethoven a politika

Záujem o politiku a spoločenské dianie je neopomenuteľnou súčasťou Beethovenovho života. Jeho nepokojná povaha sa stretla s nepokojnými dejinnými udalosťami: Veľkou francúzskou revolúciou, Napoleonovými výbojmi či následným Viedenským kongresom.

Beethoven bol republikán, očarený myšlienkami francúzskych revolucionárov. Slobodu, rovnosť a bratstvo vyzdvihuje v mnohých svojich dielach. Aj keď mal vybrať námet svojej jedinej opery, zvolil príbeh o oslobodení politického väzňa. Veľký obdiv prechovával tiež voči Napoleonovi. Symfóniu „Eroica“ mu dokonca plánoval venovať. Po tom, čo sa francúzsky generál svojvoľne korunoval cisárom, sa však Beethovenov pohľad na Napoleona kategoricky zmenil. Venovanie frustrovane vymazal; hrdinský, bojovný charakter však symfónii ostal.

Z podobného obdobia ako Eroica pochádza aj hudba ku Goetheho tragédii Egmont. Goethe v hre rozvíja skutočný príbeh z čias náboženských vojen, kedy bolo Nizozemsko pod španielskou nadvládou. Gróf Egmont bol pritom hrdinom, ktorý sa zasadzuje za práva Nizozemcov. Beethovena sa tento príbeh hlboko dotkol: aj vzhľadom k vtedajšej situácii v Európe, ktorá bola zmietaná napoleonskými vojnami. Beethoven si Goetheho veľmi vážil a písomne ho žiadal o názor na kompozíciu. V liste spisovateľovi uviedol: „aj najväčšie výčitky z vašich úst budú pre mňa cenné… prijmem ich ako najväčšiu pochvalu“.

Mimochodom, rešpekt dvoch velikánov bol vzájomný. Goethe sa však netajil tým, že svojský Beethoven je preňho trochu neuchopiteľnou postavou. Zaujímavé je, že si Egmont spoločenský presah uchoval aj dlho po prvom uvedení. Jeho predohra sa v roku 1956 stala neoficiálnou hymnou krvavej maďarskej revolúcie.

Existuje názor, že dejiny prelomu 18. a 19. storočia tvorili tri významné osobnosti: Napoleon, Goethe a Beethoven. Práve Beethoven mal byť najväčší z nich. Ak by prejavili Goethe a Napoleon o jeho myšlienky väčšie pochopenie a záujem, mohla spoločnosť z ich spojenia nesmierne profitovať.

Takéto hypotézy sú dnes už celkom zbytočné. Jasné však je, že Ludwig van Beethoven navždy ovplyvnil klasickú hudbu a že jeho prínos v tejto oblasti ľudskej činnosti je absolútne jedinečný a nezmazateľný.

Lucia Maloveská

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu