Denník N

1. Príbeh pre dobrú náladu: 20 detí, 40 rúk a dobrý pocit

Tento príbeh je ľudsko-didakticko-pedagogickou reflexiou jednej tradičnej aktivity v materskej škole. Pečenie medovníkov s deťmi pozná snáď každá učiteľka v materskej škole. Pozrite sa, čo z neho dokáže vyťažiť pre deti. Aj pre seba.

Z denníka učiteľky 8.12.2020, čas 8:30 – 10:15

Dnes som piekla s 20 troj až šesťročnými deťmi medovníky. Pre moje kolegyne v podstate normálny pracovný výkon, pre niekoho úplne nepredstaviteľná akcia. Nebudem sa dorábať, aká som stará harcovníčka, je to náročné. Neviem aké predstavy vzbudzuje takáto akcia v ľuďoch, čo nepracujú s deťmi. Dvadsať detí, jedna učiteľka, veľa múky, samý nepodarok? Fakt neviem. Dnešná akcia však zanechala vo mne pocit hlbokého uspokojenia.

Dá sa to urobiť takto:

1. Keď ide o výsledok

Urobíte doma cesto, v škôlke na obrázkoch odprezentujete postup, pekne si zmemorujete ingrediencie, kuchynské pomôcky, popýtate sa detí na ich skúsenosti, potom cesto pred deťmi rozvaľkáte, dáte im aspoň po prísnou kontrolou vyskúšať vaľkanie, rozdáte vykrajovátka a dôsledne koordinujete každý ich krok, aby boli medovníky vydarené. Výsledkom sú pekné, rovnako hrubé, rovnako prepečené, zhruba rovnako veľké úhľadné medovníky. Radosť pozrieť. Je sa s čím pochváliť.

Dá sa však aj inak:

2. Keď ide o proces

Na stôl vyložíte ingrediencie aj zopár hlúpostí. Deti poprosíte, aby vybrali tie, z ktorých sa podľa nich pečú medovníky. Smejete sa s nimi na vtípkoch: “Dajme tam lego! Dajme tam mydlo! Miška, tvoju papuču! Guľu zo stromčeka! Miska je ako Miška!” Rozprávate sa, čo by sa tak stalo a spoločne ľutujete, že to nemáte čas skúsiť. Niektoré deti, ktoré si všimnú, že byť vtipný je spoločensky žiadúce, si začínajú vážne dosť vymýšľať, čo všetko dávajú do koláčov (peniaze), odušu fabulujú, ale to nevadí. Všetci vieme, že tárajú a je to sranda. A ony vedia, že to vieme, tak prestanú. Aj tak je zaujímavejšie to, čo robíme. Zároveň samozrejme rozoberáte spontánne aj tému dôsledkov, čo by také lego alebo taká papuča v medovníku a následne v bruchu mohlo spôsobiť. Veľmi intenzívna chvíľka. Prešli asi tri minúty vo svete dospelého a v exaktnom svete hodiniek, neodvážim sa odhadnúť koľko prešlo v detskej mysli
Potom začnete pridávať ingrediencie. Na pochybnosti pani kuchárky, či to bude dobre zamiešané, neodpovedáte, a ani nemáte čas. Okolo stola je predsa 40 zrýchlených ručičiek, ktoré síce nie sú až tak skoordinované ako robot na miesenie, ale o to frekvenčnejšie. Podávajúc si misku okolo stola vymiešajú maslo s cukrom a medom, láskavo sa pritom upozorňujú – “Daj ešte Lucke, ešte nemal Vilko, ovoňaj to, Sebko, poď sem, Adamko, to sa ti bude páčiť…”, proste sledujúc ich, máte od dojatia slzy v očiach, akí sú k sebe dobrí (niežeby nevedeli byť aj celkom protivní, ale to vždy len veľmi krátko a potom ich to dlho mrzí). Takto zamiešame múku, prášok do pečiva, škoricu (komentáre – “Fúúj, smráád”) a takto urobíme parádne cesto, ktoré je vláčne, voňavé a tvárne ako detská duša. A máme za sebou ďalších exaktných 5 minút a v detskom svete koľko? Ťažko povedať, ale sú trochu lepkaví a šťastní. Ich očká konkurujú svetielkam na vianočnom stromčeku.
Priznám sa, ešte jedno cesto som im vopred pripravila doma. Niežeby som im neverila, božechráň. Len som tušila, že ich motivácia predčí množstvo cesta.
Ideme sa nadesiatovať. Nesmierne sa všetci tešíme. Deti sú zomknuté, majú spoločnú tému, v triede vonia med a škorica. Naokolo je nachystané všetko čo treba. Krátime si chvíľu tým, že hádame, z čoho je nátierka. Všetci sú takí zvedaví, že chlebík ochutnajú a niektorí zistia, že sú vlastne hladní a že nátierka je vlastne super. Tak jeme. A debatujeme. Lebo pri jedle sa predsa rozpráva. (ale nekričí a divoko nesmeje).
Po desiate sa ako vždy čakáme pri knižkách ktoré si spolu čítame sediac na vankúšikoch. Sú ohromní, sedia v dvojiciach, trojiciach, ukazujú si obrázky, podchvíľou volajú jeden na druhého…Občas sa niekto urazí, no hneď sa aj odrazí. Lebo zaujímavejšie je kamarátiť sa.
A ideme na to. Máme šesť dosiek na vaľkanie, šesť valčekov. Veľa, preveľa vykrajovačiek od výmyslu sveta. Každý predškolák si odvedie dvoch mladších kamošov, o ktorých sa postará, budú vykrajovať, vaľkať a skúmať spolu. Najlepšie sa totiž učíš tým, keď učíš iných a toto sa dá vo vekovo zmiešanej triede krásne využiť.
Nasypú si do mištičky múku, vezmú guličku cesta a pracujú. Začínajú vaľkať. Zisťujú, že cesto sa lepí. Čo treba urobiť, aby sa dalo vaľkať? Prečo nie je dobré capkať po ňom rúčkami? Ako sa efektívne vykrajuje, aby sme nemuseli do nemoty znovu z odrezkov vyrábať a znovu vaľkať ďalšiu guľku? Ktoré tvary sa vykrajujú lepšie a ktoré horšie a prečo? Prečo cesto tuhne tým viac, čím ho znova a znova z odrezkov spájame a potom na múke vaľkáme? Prečo sa z neho stane nakoniec mrvenička? Ako preniesť vykrojený medovník na plech bez následkov gravitácie? Ako uložiť medovníky na plech tak, aby sa ich zmestilo čo najviac? Požičiaš mi srdiečko? Ešte potrebuješ koníka? Dobre, počkám. Miška, s týmto sa nedá robiť, ostáva v tom cesto. Môžem spojiť aj dva tvary? Ako to urobím aby držali spolu? A takto pokračujeme a pracujeme, v triede je pokoj, pritom dvadsať detí vykrajuje medovníky, samé si vaľkajú, samé skúmajú, samé si poradia a popritom stíhajú učiť jeden druhého. Trojročné deti spolu so svojimi štvor-päť-šesťročnými kamarátmi, 40 rúk, 20 od sústredenia vystrkujúcich sa jazýčkov, bzučanie ako v úli. Pohoda. Sama si vytiahnem dosku a pokojne si vykrojím zopár medovníkov. Pani kuchárky pečú naše medovníky a snažia sa ma dobromyseľne trošku poučiť ako majú vyzerať (niektoré sú hrubšie, iné tenšie), no podľa mňa sú perfektné, lebo je v nich všetko, čo sa deti dnes naučili..
Pozerám na “moje” deti. Pomáhajú si, veria si, nevzdávajú sa, toľko sa toho učia za minútu, že v dospeláckom exaktnom hodinkovom čase je to nekvantifikovateľné. Po trištvrte hodine mi predškoláci hlásia: “Miškaaa, Zorko sa už ide hrať, Miškááá, už nám došlo cesto!” Tak to zbalíme. Upratujeme. Veselo džavocú, odbehnú sa napiť. desať minút sa pohrajú (v detskom svete veľa alebo málo, ale nikdy nie toľko ako v dospeláckom hodinkovom) a ideme von.

Obliekame s kolegyňou v šatni 20 detí do 180 kusov oblečenia (kusy v pároch nerátam) a ja mám skvelý pocit ako dávno nie. Sú ohromní. Dobre to robíme. Keby som už dnes nič neurobila, nevadí. Verila som im, že to zvládnu a oni to zvládli. Nemusela som ich viesť za ručičku, vaľkať, miesiť, ani skoro nič robiť za nich. V detskom svete sa dnes toho toľko stalo a ešte len stane! A ja som bola pri tom. Naozaj dobrý pocit.

Zajtra ich ozdobíme. Už sa teším. A nielen ja.

Prajem pekné sviatočné dni a dobrý pocit všetkým.

Teraz najčítanejšie

Michaela Vargová

Venujem sa predškolskej pedagogike. Aktuálne som riaditeľkou jednej milej materskej školy, ktorú mám veľmi rada. a predsedníčkou OZ Rada pre rozvoj materských škôl. Náš ľudský svet vo svete prírody ma fascinuje. Na zázraky neverím.