Po Gruzínsku

Kým prejdete mestom, Giorgi asi tisíckrát zatrúbi, no hneď za Kutaisi vás ubezpečuje, že cesta sa zlepší, vyjdete na autobahn, presne takto to vraví, autobahn, Giorgi je však humorista, gruzínsky autobahn je definovaný o niečo širšou krajnicou a o niečo súvislejším asfaltom, o chvíľu aj tak stojíte: kravy. Potom sa rozbehnete a Lada Niva zarážajúcou rýchlosťou po krajnici predbehne niekoľko kamiónov. Znovu stojíte. Kravy. A takto, autobahny.

Pri Tbilisi presadnete na turecký kamión, Istanbul – Tbilisi – Vladikavkaz, pre šoféra je vašich päťdesiat kilometrov iba epizódkou, epizódka sa však natiahne na dve hodiny, zastanete na čaj a váš Turek trvá na štyroch kockách cukru. Nuž vypijete. Šofér vás medzitým presviedča o zdravotných benefitoch cukru, málo cukru, málo sily, veľa cukru, veľa sily, a vôbec to nepokladá za humor. Nuž prikyvujete.

Zvyšok cesty je vaším soundtrackom turecký rap, autobahn sa mení na gruzínsku romantiku, viacej kráv a vyššie hory. Pri spätnom pohľade to pokladáte za psychohygienu. Znelo to približne takto:

Stmieva sa. Vystúpite pri jazere v Žinvali, poviete si, že prenocujete pri vode, zídete teda k brehu a uvedomíte si, že pri vode neprenocujete, zbiehajú sa k vám všetky túlavé psy Kaukazu, obklopuje vás stádo (stádo?) všetkých veľkostí, farieb a plemien, odchádzate. Do dediny stúpate krokom na pomedzi behu a chôdze. Keď sa v prvom dome spýtate, či miestni nevedia o dobrom mieste na stan, povedia vám, že prespať môžete v ich záhrade, však jasné, že v našej záhrade! A vodu nepotrebujete? Chlieb? Gruzínska mentalita at its best. Vašu značne cynickú dušu to značne dojme.

Noc. Kúsok od vašej hlavy sa ozve funenie. Niečo sa vám cez stan obtrie o nohy. Zavrčanie. O chvíľu príde druhý. Psy. Cítite sa ako v Piñolovej Studenej koži, no kamarátka, s ktorou spíte v stane, vám zakáže, aby ste jej prerozprávali obsah. Túto noc prežijete.

Druhú noc sa dejà vu nedostavuje ani v náznakoch, dostopujete do Kazbegi a prespíte vo výške 2 400 metrov, to je niečo pod Rysmi. Psy neexistujú. Bojíte sa dažďa, vetra a zimy. Spíte na dohľad od ľadovca, to je psychologicky významný faktor, vrstvíte dve tričká a pulover, váš spacák sklame. Ráno fotíte.

Stopujete do Shatili, nechávate si radiť od Lonely Planet a podvedome si začínate zoraďovať súkromné rebríčky. Na hodinu sa zaseknete v dedine s intenzitou premávky dve autá za hodinu, hovoríte si, že the road is my destination, ale veľmi to nepomáha, mračíte sa do slnka a ako soundtrack k prázdnej ceste si púšťate Portishead. Chlapi pred krčmou praktizujú biržu. Birža je fenomén, ktorý sa v gruzínskych mestách a dedinách odohráva na každom rohu, starí muži sedia pod stromami a mlčky sa pozerajú na svet, niekedy hrajú šach, niekedy karty, no zásadne mlčia, popíjajú čaj alebo kávu, pofajčievajú, tvária sa, akoby vedeli niečo viac ako všetci ostatní, sprisahanecky, sebaisto, mysliteľsky. Väčšina starcov pochádza z filmu Corn Island.

Zastane džíp. Sú piati, nevezmú. Šofér však vystupuje, otvorí kufor a prinesie vám okrúhly bochník chleba, improvizovanou rusko-gruzínčinou sa poďakujete a auto vzápätí mizne. Vo vnútornom monológu prvýkrát v živote použijete slovo prelud, no keď sa za džípom otočíte, skutočný džíp skutočne odchádza. Odtrhnete si zo skutočného chlebu. Vašu značne cynickú dušu gruzínska mentalita opäť značne dojme.

Druhé auto z dvoch aut za hodinu vám zastane, Volkswagen Polo alebo také niečo, znovu použijete slovo prelud, no nakoniec sa do autíčka s batohmi natlačíte. Nasledujúcich sto kilometrov do Šatili vám bude trvať (!) vyše päť hodín a to nepreháňam, aj keď vyzerá, že veľmi preháňam. Lenže Gruzínsko. Cestou vás pritom predbehne niekoľko džípov a dvaja jazdci na koni. Horská romantika vybičovaná na maximum.

V Šatili si večer hľadáte nocľah, nocľah v zmysle teplo a matrace, no hneď v prvom dome vás odmietnu a ako pochopíte z podtextu, odmietnu vás preto, že nie ste zosobášení. Koncept mužsko-ženského kamarátstva v horskej dedine považujú za totálne abstraktný. S kamarátkou sa teda dohodnete, že skúsite byť aspoň snúbencami a v dome o kúsok ďalej izbu nakoniec dostanete, dom s oveľa liberálnejším nastavením. S biznisom sa to v Šatili rozhodne nehrotí.

Do domu s oveľa liberálnejším nastavením príde chvíľu po vás štvorčlenná židovská rodina, jarmulky, všetko, Židia. Máme obsadené, vystrčí majiteľ hlavu z dverí skôr, ako by sa prišelci na niečo opýtali. Dve podkrovné izby vedľa vás sú pritom celkom určite prázdne, prešli ste okolo a videli ste dnu, ste si istí. Izraelská rodina odíde. Vašej značne cynickej duše sa tento zážitok dotkne značne zvlášntym spôsobom. S výrazmi typu gruzínska mentalita at its best budete v budúcností opatrnejší.

Gruzínec, ktorý vás do Šatili priviezol, sa v ten istý večer poraní na ruke, dosť výrazne, ukáže vám kožu, tukovú vrstvu a sval, potrebuje stehy, no domáci informuje, že lekár z dediny odcestoval k zubárovi do Tbilisi. Ak sa nerozprší, vráti sa na druhý deň. Počasie hrá pri bahnitej ceste do Šatili väčšiu rolu ako všetky kilometre sveta dokopy.

Domáci navrhne na skrvavenú ruku čaču, gruzínsku pálenku z hrozna, a alkohol na ranu aj naozaj naleje, nepozeráte sa, potom sa vrátite a stojíte pred pohárikmi, dobre, jeden sa dá vypiť, no domáci nepustí: adin čača charašó, dva čača óčiň charašó. Jeho mutácia ruštiny nepozná ženský rod ani pády. Vypijete aj druhý štamperlík. Óčiň charašó.

Deduško po dvoch čačách otvára tému náboženstva, podľa mimiky usudzujete, že jednu z jeho najobľúbenejších: Gruzínci sú najstarší kresťanský národ na svete, najstarší, najkresťanskejší. Nesúhlasíte. Tretiu nevypijete. Použijete argument Arménskom, no nezaberie. Dostanete večeru a viac sa nebúrite. Jete chinkáli alebo čatapuri, možno lobiani, gruzínske názvy vám fatálne splývajú a po troch dňoch už neviete odlíšiť názvy jedál od názvov miest a názvy miest od mien ľudí. Čatapuri, Matsoni, Tbilisi, Kutiaisi, Kupati, i, i, i.

Šatili dôkladne pofotíte.

Tbilisi. Váš prvý kontakt s mestom má nezamýšľane hipsterský rozmer, bábušky s drevenými súdkami čapujúce kvas na autobusovej stanici, lokálne ovocia a lokálne zeleniny, antikvariáty rozťahané po uliciach, hlavnú ulicu Rustaveli lemujú ošúchané väzby porozkladané po múrikoch, obrubníkoch a po zemi. Platne, kazety.

Od centra bývate tri lari taxíkom, to je také lepšie euro, najprv si teda zložíte batohy a potom sa popresúvate po kaviarňach, ktoré sú hipsterské už celkom zamýšľane, mesto vás prekvapí viac než pozitívne, postupne sa posuniete do krčiem a krčmičiek, tie sú vyslovene príjemné, ste tak trochu v Grandhoteli Budapešť, Tbilisi okolo vás plynie a tento večer bude jediný raz, čo sa v Gruzínsku naozaj opijete. Tbilisi je dnes vaším najobľúbenejším mestom na planéte.

Cigarety sú v Gruzínsku tak lacné, že v tento večer si prvýkrát v živote kúpite Marlborky. Neohúri vás to.

Na druhý deň Tbilisi pokračuje. Tri lari do centra. Kamarát, ktorý v meste žije, pre vás povypichuje miesta, kam nedočiahnu selfie sticks zájazdov, idete do hotela Londýn postaveného pred veľa rokmi za veľa cárskych rubľov, ktorý je už veľa rokov prázdny, chátra, no robí to podľa možností vo veľkom štýle, bez holubov a bezdomovcov, chátra decentne. Páči sa vám. Objektívne však už v Tbilisi asi nič zhodnotiť nedokážete, takže to, že sa vám páči, radšej neverbalizujete, fotíte. Tapety, prach, svetlá, zábradlie, pavučiny, schodiská.

Na prvom poschodí sedí žena. Páči sa vám aj ona, no to neverbalizujete už vôbec, sebakontrola, stará žena vás s cigaretou v ruke mlčky pozoruje a nakoniec prehovorí prvá. Je to ruská aristokratka z devätnásteho storočia. Jej ruština pozná rody, pády i nuansy, ktorým vôbec nerozumiete. Nadobudnete pocit, že vás tu čakala. Hovorí vám o práci v hoteli a ceste do Československa v šesťdesiatych rokoch, abstraktnosti, vaša konverzácia postupne prejde do ženinho monológu a monológ vyústi do portrétu. Žena vás upozorní na nalakované nechty. Zvláštne vás dojme.

Staré Tbilisi plynie ďalej. Kúpite si čurčelu, najbizarnejšiu sladkosť na svete, skôr kratochvíľu, čurčela je viac činnosť než pokrm, trháte, žužlete, ťaháte, prežúvate. Šúľok zo skondenzovanej hroznovej šťavy s orechami. Gruzínsky Snickers. Prejdete niekoľko vinární, každá z nich má pritom pivnicu, v ktorej sa v tridsiatych rokoch Stalin buď skrýval alebo popíjal a každá z nich to so Stalinom myslí vážne. Vďaka Stalinovi natrafíte na deduška s fajkou. Trvá na angličtine. Značne provizórnej. Amérika fašist, Evrópa fašist, Raša gúd! vysvetľuje vám. V angličtine. Oduševnene ho ubezpečíte, že na súčasný konflikt Banderovci verzus pravda máte ten správny názor. Pozýva na vodku. Nejdete.

Názory prispôsobujete. Amerika fašist, Evrópa fašist, Raša gúd neplatí v Gruzínsku univerzálne a keď mladý Gruzínec reaguje skôr na Háj! ako na Priviet!, pravdepodobne pred ním Raša gúd vyťahovať nepotrebujete. V krajine, kde videli ruské tanky naposledy v roku 2008, treba opatrne. Tá istá realita vytvára v jednotlivých hlavách úplne rozdielne vesmíry asociácii, predpokladov, emócii a záverov. Však poznáme.

Gruzínske písmená sú mimochodom podľa mňa oveľa krajšie ako azbuka. Aha:

Zastaví vám váš Giorgi číslo 753198. Zdanlivo krátku cestu sa vám však opäť raz podarí natiahnuť na hodiny. Giorgiho Lada je pojazdným obchodom, éta bazár, klepe Giorgi po kapote a debničky s paradajkami na zadných sedadlách prekladá tak, aby ste sa pomestili. Zastavujete v každej dedine po ceste, robíte si i výlety od hlavnej cesty, trúbite, ľudia vychádzajú pred domy, pristavujete, ponúkate chlieb, syr a paradajky, no dedinčania pýtajú pivo a melóny. Giorgi hromží. Vy aj toto pri spätnom pohľade pokladáte za psychohygienu.

Giorgi trvá na obede u jeho rodiny, trochu sa bránite, ale Giorgi nepustí, vypijeme čaču, nájdeme sa na Facebooku a pôjdete. Rovnaký vzorec sa časom opakuje zarážajúco často: čača, Facebook. Giorgiovia vám vo svojich chabo pojazdných autách podávajú fľaše domácej čačy a mobily s ochrannou fóliou, tablety a všelijaké zarážajúco drahé elektorniky, napíš sem svoje meno, pridám si ťa, potvrď mi. Dnes teda máte asi tisíc nových priateľov, ktorých mená nedokážete vysloviť, Džobišvili, Saražošvili, ili, ili.

Prespíte v dedine Udabno. Vaša predstava polopúšte sformovaná Lonely Planet sa vo vernej podobe zhmotní.

Juhom Gruzínska prechádzate k Čiernemu moru a nedopatrením skončíte v Batumi, ktorému ste sa chceli vyhnúť, Batumi je postsovietske Miami, bábušky s cukrovou vatou, kolotoče dvadsať metrov od vody, obtlstlí dovolenkári z Turecka a Moskvy, urbanizmus v duchu bizarnejší vyhráva, budovy v tvare kvetov, svetielkujúce mrakodrapy, antické aleje, vyhrávajúce fontánky. Turbokapitalistický nevkus skoncentrovaný do oveľa konkrétnejšej podoby, než by ste pokladali za nevyhnutné. Aj na Batumi.

Ulicami, ktoré sa radšej nikdy nemali stať, odchádzate z centra a hľadáte si hostel s neastronomickými cenami. Bábušky s cukrovou vatou striedajú žobráci s ostentatívne naaranžovanými barlami. Keď máte dojem, že ste z centra už odišli, stúpnu vám do cesty dve malé dievčatká, držia sa za ruky, gúľajú po vás očami. Háj! Dú jú níd hóstél? pýta sa staršia a každú slabiku naťahuje na maximum, mladšia, ponavliekaná do Hello Kitty, pozerá s otvorenými ústami striedavo na vás a striedavo na sestričku. Direct marketing vybičovaný na level Batumi.

S pocitom, že Batumi by malo byť zakázané, od mora stopujete na sever do Svaneti, v serpentínach sa cesta mení na polotekutú zmes bahna a štrku, stúpate do dediny Užguli a dostavuje sa dejà vu Šatili. Cestou robíte veľmi náhodné fotky, ktoré s odstupom času vyzerajú ako veľmi premyslený photoshop.

Berie vás vaša druhá béžová Lada Niva, šofér zarážajúco nie je Giorgi, ale predstavuje sa ako Dato, núka pivo a cigarety. Rozfofruje to. Trvá na tom, aby ste sa nepripútavali. Keď na jednej z roviniek z ničoho nič zabrzdí, máte pocit, že ste zomreli.

Skôr ako sa spýtate, či je s autom definitívny koniec, Dato oznamuje, že ste stretli kamarátov, jediné auto idúce oproti zastavuje a vyskakujú z neho štyria Gruzíni. Chlapi sa zvítajú a potom vám jeden po druhom popodávajú ruky, čača?, čača! Giorgiovia vám potom postupne popodávajú mobily so svojimi Facebookmi. Hovorím, vzorce. Gruzínci.

(Ak ste dočítali, voľné fotopokračovanie existuje tu: კავკასია).