Denník N

Amerika holé baby (1. časť)

Opäť som raz načrel do spomienkového archívu, tentoraz Spojené štáty americké a rok 2003. Ospravedlňujem sa za zníženú kvalitu záberov, keďže digitálna fotografia bola v tom čase len v plienkach (vypomohol som si aj vikipédiou) a rovnako sa ospravedlňujem za clickbaitingový titulok – žiadne holé baby na fotkách nebudú.

Rok 2003 som v Amerike strávil na Summer Work & Travel. V tom čase zo mňa bohvieaký cestovateľ nebol, tak som si len vlakom vyrazil na zápas NHL Pittsburgh Penguins – Los Angeles Kings a zobral som aj Washington jednou ranou. Už vtedy si človek v Amerike mohol naplánovať cestovanie do posledného detailu cez Internet, vrátane zakúpenia si lístkov na hokej a vlak či vytlačenia si mapy a inštrukcií, ako sa pohybovať v mestách.

Vyrazil som piatok 10. októbra ráno asi o pol štvrtej. Čakalo ma vyše 5 km poctivého šlapania na autobusovú stanicu v Ocean City, NJ, kde mi o 4:39 išiel autobus č. 507 do Atlantic City.

Cestovný poriadok linky 507 z Ocean City do Atlantic City | © 2003 NJ Transit

A už tam bol aj pristavený vo farbách NJ Transit:

Prímestský autobus NJ Transit č. 507 na autobusovej stanici v Ocean City

Z Atlantic City som potom do Philadelphie plánoval stihnúť lokálku tej istej spoločnosti o 5:56.

Cestovný poriadok Atlantic City Line | © 2003 National Railroad Passenger Corporation (Amtrak) via timetables.org

Do Atlantic City sme prišli načas (inými slovami, pred pol šiestou), a tak som sa v pohode stihol presunúť z tamojšej autobusovej stanice na železničnú stanicu, kde som štyri minúty pred šiestou nasadol na vlak do philadelphskej 30th Street Station, ťahaný diesel-elektrickou lokomotívou EMD GP40PH-2B:

EMD GP40PH-2B na železničnej stanici v Atlantic City | © 2008 Adam E. Moreira (Wikimedia)

Za ňou boli zapriahnuté iba tri vozy Comet, ktoré majú až päť sedadiel na šírku, hoci americké železnice nie sú širokorozchodné.

Interiér vozňov Comet V | © 2007 GK tramrunner229 (Wikimedia)

Do Philadelphie sme dojachali o pol ôsmej.

Čas povedať zbohom môjmu vlaku, lebo uháňal ďalej na letisko.

Vyfotil som ešte modernú lokomotívu Bombardier ALP-46:

A potom sa ukázala Acela v celej svojej plnej nádhere:

Keďže som mal vyše hodinu čas, poprechádzal som sa po okolí a zhotovil pár snímkov:

Fasáda hlavnej stanice vo Philadelphii
Železničný most ponad rieku Schuylkill
Typický americký taxík – žltý Ford Crown Victoria
Panoráma rannej Philadelphie

Potom som využil služby jedinej celonárodnej (a, žiaľ, aj jedinej diaľkovej) železničnej spoločnosti v Amerike, AmTraku.

Cestovný poriadok vlaku Pennsylvanian | © 2003 National Railroad Passenger Corporation (Amtrak) via timetables.org

A to mám ešte šťastie, že tento vlak premáva každý pracovný deň. Niektoré linky, napríklad WashingtonIndianapolisChicago (známa aj pod menom Cardinal) jazdia len dva–tri krát do týždňa!

Tu je môj vlak na Pragotrone Washingtonotrone Udinotrone:

Čiže vo Philadelphii som o trištvrte na deväť nasadol do jedného z AmFleet vozňov vlaku PennsylvanianNew Yorku do Pittsburghu:

Ťahal ho 120-tonový, 4 000-koňový diesel-elektrický obor GE Genesis:

A takto som cestoval – z Philadelphie cez LancasterHarrisburg až na konečnú do Pittsburghu:

Trasa vlaku Pennsylvanian | © 2013 jkan997 (Wikimedia)

Vlak prechádzal aj cez notoricky známu Horseshoe Curve, ktorá snáď dala meno všetkým podobným Horseshoe Curvám na svete. Však to bolo napísané aj v cestovnom poriadku, v sekcii Scenic Highlights:

Cestovný poriadok vlaku Pennsylvanian | © 2003 National Railroad Passenger Corporation (Amtrak) via timetables.org

Do Pittsburghu (stále v Pennsylvánii!) sme na miestnu Penn Station dorazili po temer ôsmich hodinách cesty s krátkym predstihom (ešte pred 16:10). Na rozdiel od väčšiny významných amerických železničných staníc (vrátane Philadelphie) v Pittsburghu neboli vyvýšené nástupištia:

Tak rýchlo som si zvykol na bezbariérové nastupovanie, že ma až prekvapilo, keď som musel zoskakovať z vlaku, pričom americké vozne majú tuším ešte vyšší podvozok ako tie slovenské.

Podobne ako v iných amerických mestách (Washington, Philadelphia, či New York), aj v Pittsburghu sa železničná stanica zdá byť tou najkrajšou stavbou:

A toto je len (!) služobný vchod:

Zimný štadión veru nebol ďaleko od stanice. Mellon Arena je síce iglu sotva o dvadsať metrov v priemere väčšie ako podobne tvarovaná okrúhla Športová hala v Žiline na Bôriku, ale zmestí sa do nej vyše päťnásobok divákov (3 200 vs. 17 000).

Vtip je v tom, že sedadlá sú nasekané tesne vedľa seba a úplne všade, majú dokonca aj extra úroveň nad hlavnými tribúnami, či zavesené pod strechou:

Plus klzisko je pomerne malé a úzke (na štýl NHL) a navyše vsadené pomerne hlboko pod úroveň zeme. Tu dobre vidno, ako sa strecha haly dvíha do výšky:

Dnes už však túto jedinečnú arénu so sťahovacou strechou v Pittsburghu nenájdete – bola vyhodnotená ako príliš malá a stará a už je tomu temer desať rokov, čo ju zbúrali.

Zápas sa začínal až o pol ôsmej, takže som mal dobré tri hodiny na ničnerobenie.

A veruže som sa aj poctivo poflakoval.

Keďže ma vlak vypľul prakticky v centre mesta, všade naokolo boli mrakodrapy:

Za svoj cieľ som si vybral samozrejme ten najvyšší:

A síce vyše 250-metrovú U.S. Steel Tower

Ten mrakodrap za ním je, aspoň čo sa výšky týka, číslo 2 a volá sa One Mellon Center. Všetko sa tu volá Mellon. Už tu chýba len stánok s melónovou zmrzlinou.

Ale teraz už vážne. Mellonovci sú vraj bohatá a politicky vplyvná pennsylvánska rodina bankárov. To som nemal hovoriť. Teraz sa spravodlivý hnev alternatívnej scény obráti zo Sorosa Rothschildovcov na Mellonovcov. Chúďatká. Veď aj moja babka zvykla spievať:

V Pittsburgu nám sľúbili,
ničoho nám nedali,
dvadsať rokov s češtinou nás
otravovali!

No ale späť k mrakodrapom. Čo urobí pravý Slovák v Amerike? Vyhliadne si najvyšší skyscraper v okolí, vojde dovnútra a ide si privolať výťah, aby sa vyviezol na 64. poschodie zadarmo.

Tak som vošiel dovnútra, tváriac sa čo najnenápadnejšie. Ukradomky som stlačil gombík na privolanie výťahu.

Nič.

Potajomky pozerám napravo a naľavo a keď vidím, že sekuriťák sa nepozerá, stlačím ešte raz. Tentoraz silnejšie.

Čakám…

Opäť nič.

Ešte tajnejšie a tichšie trepnem po tom zasranom gombíku. Už tu trčím desať minút a stále sa nedostavil žiaden turbovýťah, aby ma vyviezol na samý vrch!

Po pätnástich minútach strácam trpezlivosť, stiahnem chvost, v duchu sa ubezpečím, že na najvyššom poschodí beztak nie je žiadna observation deck ale určite len nejaký hlúpy penthouse apartment či CEO office a tichým duchom sa vytrácam z vestibulu. Prekvapujúco, žiadneho potomka slovenských prisťahovalcov so zámerom stláčať tlačidlá som pri výťahoch nestretol, hoci Pittbsburghu je ich vraj plná riť. Amerika mení charakter, tak veru.

Bol som prekvapený, ako je Pittsburgh čistý (obzvlášť v porovnaní s Philadelphiou). ‚Len počkajte, ja vám tu nalitterujem,‘ zahromžil som v duchu na neviditeľného ducha imaginárneho Mellona, vznášajúceho sa nad veľkomestom. Určite to bol on, čo mi zabránil zadarmo sa vyviesť na samučičký vrchol mrakodrapu…

No ale treba smelo pokračovať v poflakovaní sa ďalej. Kdesi som sa dočítal, že na pittsburgskom metre sa v downtowne (nejakých päť staníc) dá vyvážať zadarmo.

Viac mi nebolo treba. Začal som usilovne hľadať vchod do metra.

Ako som tak blúdil ulicami Pittsburghu, hľadajúc popritom legendárne metro zadarmo, čosi zrazu upútalo môj pohľad. Na jednej autobusovej zastávke som totižto naďabil na mne akosi nápadne povedomý autobus. Najmä spredu, ale aj interiér, schody a hlavne dvere a aj to, ako sa zatvárali, sa mi zdali akési známe…

Zíral som na neho ako na bielizeň opratú vo Vizíre, až sa ma jedna typická dvestokilová Američanka spýtala:

“Aký autobus hľadáte, mladý pán?”

Odpovedal som jej ako vo sne:

Ja sa tu len tak poflakujem…

A potom to prišlo. Pozrel som sa dozadu na jeho svetlá a čo nevidím?

Pozorne sa zadívajte na zadné svetlá | © Pittsburghtransit.org

Zadné svetlá odlišné od tých, aké nosí vyše 97% autobusov v U.S.A. Aby som upresnil, 97% autobusov má štyri okrúhle svetlá usporiadané vertikálne nad sebou:

Neoplan AN460 | © Pittsburghtransit.org

Zvyšok má svetlá tiež okrúhle, akurát tri a vodorovne:

Medzimestský autobus NJ Transit č. 319 na autobusovej stanici v Atlantic City

Kde som už tie svetlá videl? Čo mi to len pripomína? A potom som to zbadal: Na zadku mal autobus napísané IkarUS, pričom posledné dve písmená (US) boli vyvzorkované hviezdičkami a pásikmi na štýl americkej vlajky.

Takmer ma trafil šľak.

Tu je logo Ikarus spredu:

Ikarus 436 vo farbách PATransit | © Pittsburghtransit.org

Ako som neskôr zistil, išlo o Ikarus 436 z americkej montážnej dielne NABI.

No ale šup späť na ulicu. Šok pominul a ja som sa rýchlo rozpamätal, na čo som pôvodne do Pittsburghu prišiel.

Zápas hokejovej NHL Metro zadarmo!

Konečne sa mi podarilo nájsť vchod. Lenže… Lenže nástupištia boli akési zvláštne, ani nie poriadne vysoké:

Podzemná stanica Steel Plaza v Pittsburghu | © 2012 John Marino (Wikimedia)

A potom to prišlo! Čosi, čo bolo krátke ako električka, pomalé ako električka, ešte aj zberače prúdu to malo ako električka.

Siemens SD-400, Pittsburgh Light Rail | © 2012 Rsa (Wikimedia)

Ako sa hovorí, keď niečo vyzerá ako električka, otvára dvere ako električka a jazdí ako električka, tak je to… električka. Aj keď pod zemou.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.