Stopom naprieč najbizarnejšou diktatúrou sveta, 1. časť

Keďže nechcem ísť hlavnou, tuctovou trasou Mašhad – Ašgabád tak ako každý západný turista, tak sa vydávam na zaujímavejšiu, i keď menšiu cestu cez hornaté iránsko-turkménske pohraničie. Tomu prispôsobujem aj odjazd a tak vyrážam už o 7:00 ráno. Čaká ma 200 km neznámym terénom a turkménski pohraničníci pracujú len do 17:00… Na výpadovku z Mašhadu ma za ľudové 2 eurá odvezie skoro ráno iránska verzia Uberu, tzv. Snapp!, a vodič sa veľmi čuduje, že naozaj chcem, aby ma vyhodil pri veľkej halde štrku za obchvatom mesta.

Po asi polhodine čakania a pekného výhľadu na celé mesto mi zastavuje odťahová služba (už zase!) Onedlho zastavujeme v maličkej dedinke a ja chalanom pomáham z korby zložiť havarovanú motorku. Než sa však chalani otočia a odídu naspäť do Mašhadu, tak mi ešte s červenou plackou „STOP“ pomáhajú stopnúť ďalšie auto. Táto metóda však moc nefunguje, a tak sa s nimi lúčim a používam opäť palec, na čo mi rýchlo zastavuje chlapík, ktorý vzhľadom neskutočne pripomína amerického komika Jordana Peele-a. Jazda krásnou hornatou krajinou rýchlo ubieha a rozhodnutie ísť touto menej konvenčnou trasou hodnotím na výbornú. Za chvíľu ma Peele-ova dvojička vyhadzuje približne na polceste k hranici a ja sa nestihnem ani poobzerať po krásnom okolí, keď mi zastavuje dodávka. Vodič chce najprv zaplatiť, ale nakoniec pristúpi aj na „madžane“ (zadarmo). Chlapík po anglicky síce nevie, ale je celkom komunikatívny a rukami-nohami kritizuje teokratický režim. Nakoniec ešte vyťahuje telefón, na ktorom má uloženú fotku bývalého diktátora Iránu Rezu Šacha a pobozká ho.

Vystupujem v zaujímavo pomenovanej obci „Lejno,“ kde však tak trochu zdochol pes. Provinčnosť mojej trasy sa tu naplno prejavuje a za asi polhodinu strávenú na ceste okolo nejde jediné auto. Nakoniec sa mi prihovorí jeden z dedinčanov a vraví, že za chvíľu z dedinky pôjde mojim smerom zdieľaný taxík do miestneho okresného mesta Dargaz, ktoré je od hranice vzdialené už len cca. 20 km. Keďže kvôli turkménskej hranici mám čas len do 17:00, tak radšej vsádzam na istotu a za 80km v aute zdieľanom so šiestimi ľuďmi platím cca. euro. So slušnou rezervou asi 3 hodín sa tak dostávam do Dargazu, kde sa snažím nájsť sedací záchod, čo je v Iráne trochu problém. Väčšinou ich však majú v nemocniciach a tak vstupujem do budovy s výrazným červeným polmesiacom (moslimský ekvivalent červeného kríža). Nakoniec sa ukazuje, že to je len depo sanitiek, ale jeho riaditeľ sa ma rýchlo ujíma. Nemajú síce európsky záchod, ale riaditeľ mi to kompenzuje čajom a zaujíma sa o to, čo preboha robím v ich zapadnutom meste. Dohovárame sa lámanou angličtinou, ale keď začujem, že sa osadenstvo spolu rozpráva niečím, čo pripomína turečtinu, tak skúšam pár slov a riaditeľ je veľmi prekvapený, že poznám aj ich rodný jazyk. Miestne obyvateľstvo sú totiž skôr Turkméni, než Peržania. Keď riaditeľ zistí, kam idem, tak vytiahne kľúče od auta a čo nevidieť už stojím na výpadovke z mestečka aj s tričkom Iránskeho červeného kríža v ruke. Ľudia sú tu strašne fajn!

Jedným stopom (ktorý mi zastal za cca. 20 sekúnd) sa rýchlo dostávam priamo k hraničnému terminálu. V neskutočnom hurhaji a chaose hodnom blízkovýchodného hraničného prechodu hľadám stánok s cigaretami. V poslednom stánku v Iráne kupujem svoju prvú krabičku cigariet v živote. Keďže neviem, ako pôjde stop v Turkménsku a podľa posledných správ sa cena cigariet v Turkmenistane prudko zvýšila na závratné 2 eurá, tak si takto pripravujem barter za jazdy, ak by stop náhodou nešiel. Z iránskej meny mi však zostalo v prepočte len cca. 50 centov a tak sa trochu bojím, že krabičku za túto cenu už nezoženiem. Ukazujem preto bankovku predajcovi a naznačujem fajčenie. Ten sa uškrnie, trochu zagúľa očami a začne sa prehrabovať v kartónoch cigariet, ktoré tu zjavne idú na dračku v oveľa väčších kvantitách. Nakoniec mi s úsmevom podáva krabičku aj s koláčikom (niečo na spôsob Brumíka). Dodnes som nepochopil, či bol koláčik perzská pohostinnosť alebo výdavok – keď totiž v Iráne predajca nemá malé bankovky, resp. mince (ktoré majú aj tak mizivú hodnotu), tak namiesto týchto platidiel vydá žuvačku, cukrík, apod.

Posilnený iránskym Brumíkom a s cigaretami v ruksaku vchádzam na obrovitánske parkovisko plné kamiónov. Väčšina má buď poľské alebo nemecké nápisy (zopár je aj českých), ale 99% ŠPZ-iek má veľkú zelenú vlajku Turkménska.

Proces vstupu do tejto bizarnej diktatúry začal už o viac ako polroka skôr. Turkménsko totiž nemá bežný režim bezvízového vstupu, príp. turistického víza, ale funguje tu ešte sovietsky systém pozvánok a organizovanej turistiky. To znamená, že turistické víza dávajú len ľudom, ktorí si u turkménskej cestovnej kancelárie zaplatia program za cca. 100 eur na deň. Stopári a všelijakí nízkonákladoví cestovatelia objavili však ešte jeden spôsob, akým sa dá Turkménsko navštíviť aj individuálne a bez drahého sprievodu – tranzitné víza. Podmienky takýchto víz sú však relatívne špecifické – platia len 5 dní, len na určenej trase, ktorá je na vízach uvedená a cestovateľ musí predložiť víza z dvoch krajín, ktoré s Turkménskom susedia a nemajú spoločnú hranicu. Okrem toho musí cestovateľ predložiť nespočetné množstvo potvrdení, formulárov a kópií. Našťastie je však turkménsky konzul vo Viedni (ktorá je pre Slovákov „spádovou“ ambasádou) veľmi príjemný a celá byrokracia sa dá vybaviť e-mailom. Dokonca mi po zdravotných peripetiách a oneskoreniu v posledný deň platnosti víza predĺžil.

Iránska výstupná kontrola prebieha hladko, i keď sa nevyhýbam ŠtBáckemu výsluchu o tom, kde som bol a s kým som sa rozprával. Vychádzam z iránskeho terminálu a pozdĺž nekonečného radu kamiónov prichádzam k prvej turkménskej búdke. Hranica je tu skutočne len čiarou v piesku. Privítajú ma vojaci v maskáčových klobúkoch a tak vzhľadom trochu pripomínajú juhoamerické špeciálne jednotky zo seriálu Narcos. Po rusky ma posielajú na druhú stranu cesty k prázdnej búdke, kde mám počkať na „maršrútku“ [minibus], ktorá ma odvezie k turkménskemu terminálu, ktorý je od čiary v piesku vzdialený približne kilometer. Navrhujem, že si môžem stopnúť kamión, ale vojaci hovoria jasné „niet!“ Od tejto chvíle budem až do Užhorodu hovoriť len po rusky…

Maršrútka po chvíli skutočne dorazí, so mnou sa vezie asi 15 Turkménov a veľa krabíc všemožnej elektroniky. Pri vystupovaní odo mňa chce vodič 4 manáty (cca. 25 centov), ale ja turkménsku menu zatiaľ nemám a tak rozmýšľam, ako vyriešiť situáciu. Keď jeden zo spolucestujúcich zbadá, aký mám problém, tak za mňa ihneď zaplatí. Tak to vyzerá, že aj v Turkménsku je pohostinnosť neskutočná! Samotná hraničná kontrola je síce zložitá, ale všetci pracovníci a vojaci sú veľmi príjemní a hovoria po rusky (niektorí dokonca aj po anglicky). Po pár formulároch, vstupnom poplatku v dolároch a röntgene batožiny konečne oficiálne vstupujem do krajiny prezidenta Gurbanguly Berdimuhamedowa.

Pred terminálom postáva zopár ľudí, ktorí zjavne čakajú na príbuzných, s ktorými som absolvoval kontrolu. Dávame sa do reči a ponúkajú mi, že ma za 100 manátov (cca. $5) odvezú do hlavného mesta Ašgabádu. Bavím sa s nimi skôr zo zvedavosti a vysvetľujem, že stopujem a teda, že za jazdy moc neplatím. Keď už sa poberám, že peši prejdem cca. 3 km k hlavnej ceste, tak ma osloví chlap postávajúci obďaleč:

„Tebie kuda?“ pýta sa. [Kam ideš?]

„V Ašgabad,“ odpovedám.

„Davaj, sa mnoj pojedeš, bezplatna!“ navrhuje ujo a hovorí, že 100 manátov, ktoré mi navrhovali ostatní je veľmi veľa za takú trasu (100 km). Nakoniec teda ani nemusím ísť pešo na hlavnú cestu, čo naozaj oceňujem, keďže ma celkom rozbolelo koleno. Musím povedať, že prvý dojem z Turkménska je naozaj dobrý! Čakáme na ujovu matku, ktorá je stále na hraničnom prechode a rozprávame sa o všetkom možnom. Vodiča celkom zaujíma život v Európe a aké máme platy. Keď hovorím, že minimálna mzda je okolo 500 eur, tak ujo zvažuje emigráciu (Turkménsko je veľmi lacnou krajinou s nízkymi platmi). K debate sa pridáva aj tlupa, s ktorou som sa už bavil a vyzerá to, že sa všetci navzájom dobre poznajú. Nakoniec prichádza už kompletná skupina z hraničného terminálu a začína sa nakládka krabíc elektroniky, s ktorými som sa predtým viezol v maršrútke. Zrejme majú dobre rozbehnutý importovací biznis…

Po chvíli už sa vezieme po širokej diaľnici naprieč púšťou a tu sa bizarnosť turkménskej diktatúry začína naplno prejavovať. Všetky autá – bez výnimky – idú presne 100 km/h a nikto sa ani neopováži predbiehať, i keď sme uprostred púšte a široko-ďaleko nie je absolútne nič. Každých zhruba 10 km je checkpoint so stopkou (na rovnej diaľnici bez odbočovania), na ktorom každé auto predpisovo zastaví, pozrie sa na znudeného policajta a pokiaľ pištoľník neprotestuje, tak po zastavení pokračuje ďalej. Počas cesty mi ujo vymení zopár dolárov a tu sa prejavuje ďalšia bizarnosť. Tak ako kedysi v Československu (momentálne vlastne aj v Iráne) má turkménska mena dva kurzy – oficiálny (cca. 3 manáty za dolár) a neoficiálny/vekslácky (cca. 18 manátov za dolár).

Ubieha zhruba hodina predpisovej jazdy cez púšť pomaly sa meniacu na polia plné bavlny a vchádzame do hlavného mesta Turkménska Ašgabádu. Podľa nariadenia prezidenta sú tu všetky autá biele, prípadne, ak si chce niekto veľmi vyskakovať, tak strieborné. S farbou áut ladia aj domy, ktoré sú všetky biele a v úplnom centre mramorové (Ašgabád je držiteľom rekordu v počte mramorových budov v jednom meste). Pašerácka rodina ma vysádza uprostred centra pri veľkom sovietskom hoteli a kvôli boľavému kolenu nechávam stan stanom – v post-sovietskych krajinách sú hotely lacné a tak si hovorím, že mi hľadanie miesta a rozkladanie stanu za tých pár eur nestojí.

Vchádzam do hotela, ktorý určite pamätá ešte Brežneva a na moje veľké prekvapenie mi recepčná oznamuje, že hotel je plný. Vychádzam von a začínam si uvedomovať, že celé mesto, ktoré má inak povesť mesta duchov a väčšina cestovateľov sa sťažuje, že je až úzkostlivo prázdne, momentálne celkom žije a je plné mladých ľudí v rôznych dresoch a rovnošatách. Skúšam teda ďalší hotel podľa mapy a tam dostávam studenú sprchu – cena pre valutových cudzincov je 70 dolárov za noc! Hotel má pritom len slabé 3 hviezdičky… Je už tma a začínam si uvedomovať, že s nocľahom to zrejme nebude tak jednoduché, ako som si myslel, a aj keby som teraz stan stavať chcel, tak sa musím najprv nejako dostať z mesta… Skúšam teda ešte offline mapy na mobile a všímam si zaujímavú kategóriu – „guesthouse“. Vo väčšine sveta sú to lacnejšie hotely a tak sa rozhodnem, že skúsim ešte šťastie tam. Podľa mapy je to však relatívne ďaleko a tak skúšam, čo mi poradila recepčná v predošlom hoteli – mestský taxistop. V rámci Ašgabádu je totiž veľmi málo oficiálnych taxíkov a tak je možné si stopnúť hocijaké auto, ktoré človeka za 20 manátov (cca. euro) odvezie kam potrebuje. Čoskoro mi zastavuje lexusný Lexus a jazda k vysokému paneláku tak netrvá dlho.

I keď sa mi darí dostať sa presne na adresu v aplikácii, tak uprostred sídliska na okraji mesta po hoteli ani chýru, ani slychu. Pýtam sa preto miestnych chlapov, ktorí sedia vonku pod panelákom a popíjajú vodku, či tu niekde nie je hotel. Chlapi krútia hlavami a keď im ukazujem označenie na mape, tak sa jeden z nich rozpamätá, že tam kedysi niekto prenajímal v paneláku izbu. Chlapi ma však pozývajú na vodku a ja im vykladám celú anabázu ohľadom drahých hotelov pre valutových cudzincov. Nechcú mi veriť, že cudzinci platia tak veľa – miestnych stojí nocľah len okolo 10 eur. Nakoniec najstarší s chlapov vstáva a hovorí mi:

„Samuel, chvíľku počkaj, možno ti viem pomôcť,“  a niekam odíde…

Ospravedlňujeme sa za zníženú kvalitu obrazového materiálu, autor článku fotí krumpľou.