Denník N

To, čo máme vo Fínsku vnímam ako privilégium

Clara Vázquez je moja spolupracovníčka, psychologička, aktivistka a mama dvoch detí. Jej 11-ročný syn žije s autizmom a do Fínska sa presťahoval pred šiestimi rokmi. V prvej časti blogu sme sa zhovárali najmä o tom, čo Clara považuje za dôležité vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom s autizmom. Dnešnou témou sú sociálne služby a integrácia detí so špeciálnymi potrebami vo Fínsku.

Clara sa do Fínska presťahovala, keď mal syn 5 rokov: „Mala som partnera Fína, poznala som fínsky systém pomoci a vedela som, že synovi budú poskytované potrebné služby v oveľa väčšej miere ako v Španielsku. Ale nebolo to všetko len ideálne. Adaptácia v novej krajine bola hrozná. Môj syn, ako aj veľa iných detí s autizmom má poruchu senzorického spracovania. V Španielsku nenosil nikdy gumáky. Tu si musel zvyknúť na rukavice, čiapku, zimnú kombinézu, na to, že je tu zima. Bolo to hrozné, oveľa horšie ako som čakala. Kvôli poruche senzorického spracovania prestal jesť. Paradajky v Španielsku totiž chutia úplne inak ako vo Fínsku. Tento proces adaptácie trval viac ako pol roka a bola to nočná mora.”

Po príchode do Fínska trvalo pomerne dlho, kým Clarinho syna umiestnili do škôlky. Keď však do škôlky nastúpil, mal okamžite k dispozícii asistenta a bol integrovaný v malej skupine ôsmich detí v bežnej škôlke. V tejto skupine okrem jeho osobného asistenta boli ďalšie tri osoby – 1 hlavná a 2 pomocné učiteľky.

Vo Fínsku majú všetky deti právo na vzdelávanie a starostlivosť v ranom detstve, ktoré zabezpečujú jednotlivé obce a mestá. Deťom, ktoré potrebujú špecifickú starostlivosť je garantované obdržanie pomoci podľa ich potrieb, napr. vo forme osobnej asistencie alebo navýšením počtu pracovníčok a pracovníkov v danom zariadení. Štát pri dodržiavaní týchto práv vychádza z viacerých právnych noriem, napr. Konvencie o právach osôb s postihnutím, alebo zákonov v gescii Ministerstva školstva a kultúry, ktoré do praxe zavádza Fínska národná agentúra pre vzdelávanie.

„Osobne som bola veľmi šťastná, že mal osobnú asistentku na celý deň, ktorý bol v škôlke. Nielen s ohľadom na praktickú pomoc s obliekaním, návštevou toalety, pomoci pri jedení, ale aj ako prevenciu šikany. Deti so špeciálnymi potrebami sú oveľa častejšie šikanované a toho som sa veľmi bála. Výborné bolo aj to, že ak už bol môj syn veľmi unavený z diania v triede, mohla ho asistentka vziať von, kde boli len sami dvaja a syn mal možnosť sa zrelaxovať a oddýchnuť si od hluku a informácií v triede.”

Dieťa s autizmom a so španielčinou ako materinským jazykom bolo integrované do švédsky hovoriaceho prostredia vo Fínsku. Prirodzene sa otvára otázka, ako to prebehlo?

„Môj syn má výbornú sluchovú pamäť. Nebolo to jednoduché a neprišlo to hneď. Bolo to však oveľa jednoduchšie ako som čakala. Naozaj bolo oveľa náročnejšie, aby si zvykol na iné oblečenie a stravu.”

Clara so synom – súkromný archív C.V.

Po roku a pol v škôlke nastúpil jej syn do školy v Helsinkách, ktorá je určená pre deti so špecifickými potrebami.

„So školou som veľmi spokojná. Majú veľa aktivít a veľa rôznych predmetov zahrňujúc hudobnú, keramiku, telesnú výchovu. Počas dňa majú logopédiu a pracovnú terapiu. Je to výborné, že s ním nemusím chodiť na tieto terapie po večeroch a môžeme mať po škole rodinný život. V jeho triede je sedem detí s rozličnými špeciálnymi potrebami, nie sú to len deti s autizmom. Všetky deti majú vlastného osobného asistenta, v triede pracuje jedna učiteľka.”

Vo fínskych školách i pracoviskách takmer neexistuje hierarchia, čo sa prejavuje aj na rozhodovacích procesoch. Clara dodáva: „Veľmi sa mi páči, že každý môže prísť s vlastnými nápadmi a že celá táto skupina – deti, ich asistenti a asistentky a učiteľka, pracujú ako tím. Každý je dôležitý. V Španielsku je bežne najdôležitejší učiteľ, potom asistenti a potom deti. Tu sú všetci na rovnakej pozícií a všetci sú vypočutí. Som veľmi šťastná, že škola rešpektuje rytmus môjho dieťaťa. Syn je veľmi náchylný k prežívaniu stresu. Ak už niekto z dospelých v triede vidí, že syn nie je v pohode, nikto ho do ničoho nenúti, môže si dať pauzu, ukľudniť sa a pokračovať, keď bude opäť pripravený.” 

Dieťa so zdravotným postihnutím má rovnaké právo na základné vzdelanie ako všetky ostatné deti. Podľa zákona o základnom vzdelávaní dostáva dieťa so zdravotným postihnutím podporu, ktorá je nevyhnutná na účasť na základnom vzdelávaní. Napr. špecifické pomôcky a vybavenie, tlmočnícke a asistentské služby a pod., pričom podpora sa musí poskytnúť dieťaťu okamžite. Deti s mentálnym postihnutím majú často rozšírené povinné vzdelávanie, napr. dva roky predškolskej prípravy.

Škola, do ktorej chodí Clarin syn je vzdialená viac ako 15 km od ich bydliska a mesto prepláca deťom taxík, aby sa dostali do a zo školy. Rodičia deti nemusia voziť, prepravu zabezpečuje mestom zazmluvnená taxislužba. Deti so zdravotným postihnutím majú nárok na školskú dopravu, ak nemôžu používať hromadnú dopravu. Alternatívou k bezplatnej doprave je dotácia na prepravu alebo sprevádzanie žiaka do školy.

Sekundárne a vyššie vzdelávanie sa deťom a mladým ľuďom poskytuje v rámci bežných stredných škôl alebo na špeciálnych stredných školách. Študenti a študenti s postihnutím a/alebo so špecifickými potrebami majú nárok na osobnú asistenciu a prepravu, pričom obe služby finančne a personálne zabezpečuje mesto. Deti so špecifickými potrebami, ktoré nemôžu navštevovať bežné stredné a vyššie školy, majú právo na prípravu, ktorá je viac individualizovaná, prehlbuje schopnosti študentka a študentky, trénuje zručnosti potrebné k bežnému životu a rozvíja schopnosti študenta podieľať sa na pracovnom živote a občianskej participácii. Inými slovami je každý vzdelávaný podľa svojich potrieb a individuálnych možností, bez ohľadu na zdravotný stav. 

„Každý rodič sa obáva o svoje dieťa. Do Fínska som prišla najmä preto, aby som zaistila synovi jeho budúcnosť. Z prístupu, aký občas má  moja rodná krajina k ľuďom odkázaným na pomoc je mi smutno. To, čo máme tu vnímam ako privilégium. Viem, že môj syn bude mať vo Fínsku dobrý život. Nebola som si istá, že by to tak bolo aj v Španielsku. Pochádzam z malého španielskeho mestečka, ktoré neposkytuje všetky potrebné služby k tomu, aby sme mali kvalitný život.”, dodáva Clara.

Nemyslí sa však len na blaho dieťaťa, ale aj na psychické zdravie rodičov, ktorí sa o autistické dieťa starajú. Len rodičia, ktorým je umožnení oddych sa môžu dlhodobo starať o dieťa so špecifickými potrebami. Clara preto využíva dvakrát mesačne možnosť víkendových táborov, kedy je syn v rukách odborníkov a odborníčok. Ona sa môže venovať mladšej dcére alebo mať aspoň trochu času sama pre seba.

„Keď mi ponúkli túto možnosť, bolo pre mňa veľmi ťažké s ňou súhlasiť. Je náročné rozmýšľať tak, že ak strávim so svojím dieťaťom menej času, môžem byť v skutočnosti lepšou mamou. Racionálne som vedela, že som unavená, ale pocity viny ma stále prenasledovali. Tie výčitky, že dávam svoje dieťa preč a že bude namiesto mňa s cudzími ľuďmi. Teraz využívam túto službu pravidelne a vnímam pozitívny efekt na sebe aj na synovi. A samozrejme aj na svojej dcére. Nakoniec sme začali kúsok po kúsku. Syn nešiel hneď na celý víkend, ale len na pár hodín, neskôr na jednu noc a postupne tam zostal celý víkend. Keď som sa v tomto tábore bola pozrieť, bola som nadšená. Majú dostatok personálu, pekné priestory, saunu a hlavne všetky deti majú rovnaké ťažkosti ako môj syn. Takže sa spoločne učia sociálnym zručnostiam, prehlbujú si schopnosť adaptovať sa na rôzne situácie, majú možnosť si vyskúšať nové hobby, chodia na výlety… A pre mňa je to čas, kedy môžem robiť to, čo baví mňa a to je tiež veľmi dôležité pre všetkých rodičov. Nájsť si čas sám na seba. A my, rodičia s deťmi so špeciálnymi potrebami, potrebujeme tento čas ešte viac, pretože čelíme mnohým stresovým situáciám. Ja sa cítim viac v pohode, viac vyspatá a mám čas aj na mladšiu dcéru. Aj pre ňu je dôležité, aby som sa venovala občas len jej. Personál sa v tom tábore našťastie mení len výnimočne. Môj syn má rovnakého asistenta už tretí rok a veľmi sa na tieto víkendové pobyty teší. A to je pre mňa to najdôležitejšie. Keď vidím, že tam chce ísť, tak viem, že je všetko v poriadku. Tieto víkendové pobyty sú pre mňa najúžasnejšia vec tu vo Fínsku. V čase, keď som ešte žila v Španielsku, nemala som vedomosť že by takéto služby existovali. Má to neskutočne pozitívne dopady na nás všetkých. Ja sa cítim oveľa zdravšie, mám viac energie. Môžem sa ísť len tak sama prejsť, vyvetrať si hlavu a na pár hodín na nič nemyslieť…”

Okrem využívania sociálnych služieb, môže vo Fínsku rodič dieťaťa so špeciálnymi potrebami dostávať finančný príspevok za opatrovanie a starostlivosť o dieťa. Táto finančná podpora je uhrádzaná na základe pracovného kontraktu medzi rodičom a mestom, čiže rodič starajúci sa o dieťa je vnímaný ako pracujúci rodič, nie ako poberateľ sociálnej dávky. Možno to nevyzerá ako veľký rozdiel oproti slovenskému príspevku za opatrovanie. Osobne však ten rozdiel vnímam ako obrovský – vykonávaš prácu alebo poberáš dávku?

Debata o tom, aby sa aj na Slovensku viac financií investovalo do rozvoja sociálnych služieb na úkor poskytovania finančných dávok sa doposiaľ vždy skončila skôr, ako sa začala. Možno je to preto, že je jednoduchšie vyplatiť dávku, než prekopať systém. Možno je to aj preto, že rodiny sú unavené a nemajú energiu na ďalšiu prácu akou je lobing, či súdenie sa so štátom. Mnohé rodiny a mnohé deti so špecifickými potrebami sú odkázané najmä sami na seba a na pomoc starých rodičov. Vám všetkým, ktorí sa staráte a pomáhate so starostlivosťou o deti so špecifickými potrebami, vyjadrujem svoj veľký rešpekt. Priala by som si, aby ste to mali jednoduchšie. Aby sa zodpovední inšpirovali tam, kde sa dá,  aby počúvali Vás, ako aj odborníkov a odborníčky. Pretože, ak raz rodičia prestanú vládať, neviem ako skončia ich deti…

Za pomoc pri písaní týchlo blogov ďakujem ešte raz Clare Vázquez a Patrícii Zimčíkovej, ktorá mi pomohla s hľadaním príslušnej fínskej legislatívy.

Teraz najčítanejšie