Vianočná rapsódia

Bez priestoru na akýkoľvek výdych a nádych duše presviedčame neúnavne po celom roku lockdownov samých seba, ako i naše rodiny, o nevyhnutnej potrebe navodiť tú správnu vianočnú atmosféru. Akoby v čase vianočných sviatkov boli spoločensky prípustné už len slová o pokoji a radosti. Po strastiplnom roku plnom izolácie a skrývaných sĺz si úloha navodenia vianočnej atmosféry vyžaduje pre niektorých azda až nadľudský výkon. Vyhýbame sa prijímanej, pociťovanej a odovzdávanej emocionálnej realite. Potláčame nános dlhodobo prežívaných, nedoriešených a možno i ignorovaných emócií. A zrazu od seba aj iných očakávame neprimerané a rýchle zmeny, a to všetko len kvôli prchavej atmosfére. Pritom dobrý koniec vianočnej rozprávky vyniká práve na pozadí predchádzajúcich vnútorných zápasov, duševnej rozorvanosti a v samotnom neúnavnom hľadaní dobra. Tak, ako hodnota svetla zažiari a vynikne práve v našich osobných temnotách, ktoré sa nevyhýbajú ani sviatkom. Nezadržateľným krokom prichádzajú sviatky pokoja a spolu s nimi paradoxne aj nepokoj a spoločenský tlak na zachovanie všetkých tradícií dotvárajúcich požadovaný „obraz Vianoc“. Ten každoročný vianočný tlak očakávaných a nesplnených plánov, ktorý nemusí zrovna pôsobiť blahodarne na duševne trpiacich. Podľa výskumu duševného zdravia na UK trpí psychicky každý piaty študent UK. Každá piata domácnosť bude mať teda za slávnostným stolom minimálne jedného psychicky zraneného a trpiaceho mladého člena rodiny.

Je vôbec zdravé prepínať psyché človeka? Čo ak touto strojenou ligotavou atmosférou okrádame seba i našich blízkych o vianočné čaro jednoduchosti a úprimnosti, ktoré sú ukryté a zároveň tak očividné v spásu prinášajúcom sklonení sa Boha k človeku. Človek od svojej prirodzenosti nemá v obľube ustúpiť svojmu ja na úkor dobra druhého, práve naopak, neštíti sa postúpať po dôstojnosti iného bytia. Vianočné posolstvo sa obíde aj bez našich predstáv o nami vymodelovanom „obraze Vianoc“. Vianočné posolstvo klope na dvere ľudského ega a upovedomuje ho na potrebu umenšovať nenásytné ja, aby práve Boh v ňom mohol rásť. Narodenie Krista je odpoveďou Božej lásky na všetky naše prvoplánovo formulované výčitky a výkriky zranenej duše: „Kde si bol vtedy, Bože?“. A pritom celú tú trpkosťou naplnenú dobu je tu so svojím stvorením, síce zahalený ľudským očiam, ale sklonil sa v bezbrannosti, nevinnosti, na úkor vlastnej dôstojnosti. Vianoce sú oslavnou príležitosťou vzdať nedokonalú vďaku za dokonalú bezpodmienečnú Božiu lásku, ktorá sa zjavila v podobe príchodu preexistenčného Krista na svet vo všetkej skromnosti na betlehemskej slame. Kde sa v nekonečnom Bohu objavuje tá dych vyrážajúca potreba dokazovania bezpodmienečnej lásky ku konečnému človeku? Betlehemskú slamu strieda golgotské drevo. Krik novorodenca nahradený hlasom: „Je dokonané!“. Dobrovoľne sa teraz zastavme, máme príležitosť prejaviť vďaku a byť viac darom pre druhých. Dožadujme sa viac nezaslúžených darov odpustenia, od Boha, od ľudí, pretože neviditeľnú dušu viditeľné dary nenasýtia. Odpustenie sa môže stať pre niekoho z našich blízkych najvýznamnejším a nezabudnuteľným darom, ktorý so sebou prináša uzdravujúce účinky, hojí rany na oboch utrápených dušiach. Vianočná atmosféra je preto skôr o trpezlivom prijatí každého člena rodiny. Dotyčný piaty študent, trpiaci psychicky, možno sedí na druhom konci nášho stola.

Vianočné posolstvo nádeje nie je poznačené pretvárkou hranej bezstarostnosti, ale tkvie v dôvernej odovzdanosti konečného človeka do náručia nekonečného Boha. Fixácia na „obraz Vianoc“ sa v tomto kontexte rozpadá. Keďže všetky naše výpovede o Bohu zostávajú hypotetické a ich pravdivosť alebo mylnosť bude odhalená až na konci vekov, kresťanské cirkvi by mali túto otvorenosť pretaviť nielen do dialógu so svetom, ale aj medzi sebou, aby nezostávali dobrovoľne uväznené v cele predstáv vlastnej konfesionálnej exkluzivity. Konflikt s viditeľnou cirkvou by nemusel mať dopad na vzťah človeka postkresťanskej éry s Bohom. Vianoce prinášajú totiž posolstvo aj o tom, že Bohu nie sú naše tŕnisté cesty neznáme.

Napokon, ak by sme mali tři oříšky, želajme si radšej náboženskú, sociálnu a politickú toleranciu. Bez nich sa bál určite neuskutoční. Náš svet si určite vyžaduje viac životného priestoru pre zraniteľných a znevýhodnených.

Mgr. Maroš Nicák, Dr. theol. – Evanjelická bohoslovecká fakulta UK