Denník N

Amerika holé baby (2. časť)

Opäť som raz načrel do spomienkového archívu, tentoraz Spojené štáty americké a rok 2003. Ospravedlňujem sa za zníženú kvalitu záberov, keďže digitálna fotografia bola v tom čase len v plienkach (vypomohol som si aj vikipédiou) a rovnako sa ospravedlňujem za clickbaitingový titulok – žiadne holé baby na fotkách nebudú.

Na zápase Pittsburgh Penguins – Los Angeles Kings sa v drese hostí predstavilo kvarteto Slovákov Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Ľuboš Višňovský a Martin Štrbák no a za domácich nastúpil s číslom 66 a kapitánskym céčkom na drese v tom čase už vlastník tučniakov legendárny Mario Lemieux. Pre ilustráciu aké mal tento hokejista postavenie v meste, adresa štadióna Mellon Arena bola 66 Mario Lemieux Plaza:

Po zápase som sa rýchlo presunul späť na relatívne skromne vysvietenú Penn Station:

V sobotu 11. októbra skoro ráno (o 4:35) mi išiel vlak do Washingtonu. Tento sa pre zmenu volá Capitol Limited:

Cestovný poriadok Capitol Limited | © 2003 National Railroad Passenger Corporation (Amtrak) via timetables.org

Zložil som sa v čakárni na sedačke. Ležať sa nedalo, lebo sedenie malo zjavne antibezďácke úpravy. Nič to, zdriemnem si vo vlaku, veď mu to na konečnú do Union Station vo Washingtone trvá až osem hodín. Nečudo. Kým Pennsylvanian (vlak do Pittsburghu) mal priemernú rýchlosť akceptovateľných 75 km/h, Capitol Limited nedosahuje ani 60.

Avšak človek mieni, AmTrak mení. Môj vlak napokon dorazil až o tri hodiny neskôr, o pol ôsmej, a namiesto pokojného spánku vo vlaku pred svitaním som nastupoval až za bieleho dňa.

Ťahala ho nie jedna, ale rovno dve obrie GE Genesis, vyššie ako strecha nástupišťa:

Za ne zapriahli vari desať dvojposchodových SuperLinerov:

Jeden z nich sa volal Sightseer Lounge, keďže mal presklenú strechu:

Ilustračný záber dvojposchodového vozňa s presklenou strechou z 50. rokov
Interiér Sightseer Lounge | © 2005 Matthew Neleigh Gummigoof (Wikimedia)

A veru sa bolo na čo pozerať, ako mi napovedal aj cestovný poriadok:

Cestovný poriadok Capitol Limited so sekciou Scenic Highlights | © 2003 National Railroad Passenger Corporation (Amtrak) via timetables.org

Toto je Harpers Ferry na rozhraní Západnej Virgínie, Marylandu a Virgínie:

Výhľad z Maryland Heights na Harpers Ferry a rieku Potomac | © 2010 Mark Fickett (Wikimedia)

Pôvodne som teda dúfal, že si pospím vo vlaku. Ale keďže slniečko svietilo a vlak sa plazil ani nie štyridsiatkou, tak som sa na spánok vybodol a zízal som ako fas( )cinovaný z okien Sightseer Lounge na ubiehajúcu krajinku. Beztak boli sedadlá v mojom vozni nepohodlné, príliš natesno.

Väčšina vozňov boli spacie (lôžkové), ale ja som mal lístok do štandardného (teda so sedadlami), ktorý bol v podstate prázdny. Takých boli v celom vlaku iba dva a cestovala, respektíve spala v nich zrejme tá najväčšia chudoba (výlučne černosi).

Závidel som im. Ja som sa na moje miesto vedel ledva spratať, o spánku ani reči; a to nie som obor. Oni tam drichmali ako zarezaní ešte s vari poltuctom diek navŕšených na sebe. Nuž čo, jazdia možno tade každý týždeň, bohvie Buddhavie, a nejaký sightseeing ich už dávno nezaujíma.

Do Washingtonu som dorazil zhruba o pol štvrtej, avšak značne nasr…dený. To trojhodinové meškanie sme totižto zvládli dokonca natiahnuť. Nepredstaviteľné!

Tri a pol hodiny meškajúci vlak mi tak urobil škrt cez (časový) rozpočet. No nič to, náladu mi aspoň urobila Acela na hlavnej stanici:

Tá premáva po tzv. Severovýchodnom koridore z Washingtonu do Bostonu (a späť). Technicky ide o vysokorýchlostnú trať (maximálna povolená rýchlosť je na niektorých úsekoch 150 míľ za hodinu, čiže 240 km/h), ale na druhej strane je zdieľaná s bežnými vlakmi – vrátane prímestských železníc – či dokonca s nákladnou prepravou. Acela, produkt spolupráce Bombardieru a Alstomu, bola aj z tohto dôvodu navrhnutá ako naklápacia súprava (podobne ako české Pendolino), takže ju oblúky na tejto trati až tak nespomaľujú.

Ale ono zase ani tie „bežné“ vlaky nie sú tak celkom bežné:

AEM-7 na čele vlaku kategórie MetroLiner zostaveného z vozňov AmFleet

Táto pôvodom švédska lokomotíva ešte zo 70-tych rokov minulého storočia vytiahne slušných 200 km/h.

Nastal čas nahliadnuť aj do útrob stanice:

Tu by sa patrilo zrejme vysvetliť (aby som nebodaj nezostal dlžen svojej povesti vysvetľovača), že prečo sa nielen Washingtonská, ale aj iné stanice, volajú Union. V múdrych knihách píšu (a čo za červiaka som ja, aby som múdre knihy spochybňoval?), že union stations, doslova preložené ako zjednocovacie stanice, sú tradične také, kde sa stretávali trate a vlaky viacerých železničných spoločností, čím umožňovali cestujúcim veľmi jednoducho prestupovať.

Po tomto vyčerpávajúcom objasnení sa patrí vyjsť pred stanicu a poobzerať sa:

Hlavný vchod Washingtonskej Union Station

Na priečelí sa nachádza Kolumbova fontána (resp. pamätník) z roku 1912:

A neďaleko aj podstatne novší zvon:

Zvon slobody, nie ten záchodový

A takto to celé vyzeralo pred sto rokmi z vtáčej perspektívy:

Keďže Union Station je aj pomerne centrálne dislokovaná, tak mi netrvalo dlho, než som došiel na National Mall. Čo teda nie je nákupné stredisko, ale trávnatá plocha, okolo ktorej stoja všetky washingtonské pamätihodnosti, ako napríklad Lincoln Memorial:

Či taký Jefferson Memorial:

© 2011 Joe Ravi (Wikimedia)

Alebo nebodaj vari samotný Capitol:


Bočný vchod
Detail na rotundu

O dva roky tu malo vyrásť visitor centrum:

To som ešte netušil, že o tie dva roky sa dostanem aj rovno do samotnej rotundy.

Plynule som cez Peace Monument

…prešiel k Washingtonovmu obelisku:

Bolo osemnásť hodín a na obelisku stálo:

Pre dnes zatvorené.

No skoro ma pepka klepla. Tak kvôli sprostému meškajúcemu vlaku nemôžem vojsť do jedinej pamiatky, do ktorej som aj plánoval vojsť, keďže Washington Monument je zadarmo.

Pre každého.

Som sa chcel vyviezť výťahom a pokochať sa výhľadom. Vo Washingtone totižto nie sú žiadne mrakorapy, lebo vraj žiadna stavba nemala byť vyššia ako Capitol Thomas Jefferson ho chcel mať ako Paríž (a veruže som si Washington aj obľúbil skoro tak ako práve Paríž). Najvyššie budovy tu majú sotva cez 50 metrov. Pri nich 150-metrový Washington Monument pôsobí ako obor. No nič. Budem tu musieť prísť znovu. O dva roky.

Pokračoval som ďalej a cez Memoriál veteránom kórejskejvietnamskej vojny som sa prepracoval k Bielemu domu:

 

Odtiaľ som sa plynule popri Eisenhower Executive Office Building

…pred ktorým stojí First Infantry Division Monument

…po asi štvrťhodine, keď už viditeľne padol súmrak, presunul na opačnú stranu Bieleho domu:

Ani srnka netuší, ktorá strana je predná.

Pokračoval som rýchlo sa stmievajúcim Washingtonom povedľa Treasury Building

…až som o dalších 15 minút narazil na MCI Center:

Akurát sa tam začal zápas Washingtonu Capitals s Petrom Bondrom proti hosťujúcim Atlanta Thrashers.

Aj by som sa tam skúsil prepašovať, ale ani nie 24 hodín dozadu som už jeden zápas NHL videl. Beztak mi bolo treba ísť späť na stanicu. Tam ma čakal o deviatej večer posledný vlak kategórie Regional do New Yorku.

Cestovný poriadok Severovýchodného Koridoru | © 2003 National Railroad Passenger Corporation (Amtrak) via timetables.org

Vybral som si Regional jednak preto, že išiel ako posledný (po ňom už išiel iba nočný s vozňami na spanie) a jednak preto, že Acela či MetroLiner by ma vyšli podstatne drahšie.

Fakticky som za túto dvojhodinovú štreku z Washingtonu do Philadelphie zaplatil mizerných 6 dolárov. Ako je to možné? Nuž, na www.amtrak.com som si de facto kupoval lístok z Philadelphie do… Philadelphie. Cez PittsburghWashington. Celé ma to stálo $80.00.

Keby som si kúpil lístok z Philadelphie cez Pittsburgh len do Washingtonu, tak ma to vyjde na $74.00. Ak by som si potom chcel kúpiť lístok samostatne z Washingtonu do Philadelphie, tak sa nedoplatím, obzvlášť ak by so využil služby niektorého z expresov. Čiže návrat do Philadelphie som mal za oných spomínaných biednych 6 koláčov.

Nuž ale dosť bolo slov, čas nasadať. Opäť do vozňa AmFleet:

Hoci je Severovýchodný Koridor plne elektrifikovaný, aj tak nás opäť ťahala stará známa GE Genesis:

Von oknom sa nebolo na čo pozerať, keďže bola tma ako v rohu. O jedenástej v noci ma privítala zafúľaná philadelphská 30th Street Station svojimi podivnými lustrami:

Philadelphská 30th Street Station s jej Art Deco interiérom

Neodolal som a nafotil som si zopár regionálnych vlakov SEPTA. Ich nástupištia sa nachádzajú na druhom (!) poschodí:

Philadelphie potom do Atlantic City ako inak – opäť vlakom:

Cestovný poriadok Atlantic City Line | © 2003 New Jersey Transit

Nastúpil som do vlaku Atlantic City Line:

Ten opäť ťahala stará známa EMD GP40PH-2B:

Zakončil som svoj výlet 507-kou do Ocean City o 3:15 nadránom:

Cestovný poriadok linky 507 z Atlantic City do Ocean City | © 2003 NJ Transit

Ak ma pamäť nemätie, išlo o ten istý typ autobusu, a síce kanadský Nova Bus RTS:

Nova Bus RTS 82VN hybrid č. 4002 v Trentone | © 2008 Adam E. Moreira (Wikimedia)

A na záver pridám ešte jednu pohľadnicu washingtonskej Union Station, tentokrát z r. 1906:

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.