Neprestávaj

Žijeme v zrýchlenej dobe, ešte ani nie sú Vianoce, a už je skoro po nich. Hľadáš druhú ponožku a zrazu máš päťdesiat. A všetky vtipy sú otrepané.

Tento článok bude možno užitočnejší pre tých, čo sami píšu.

Aj keď zas, dnes už píše každý.

Každý slušný človek.

Mali by sme spisovateľské remeslo trochu zdiskreditovať, ako navrhoval Robert Walser. Písali by iba darebáci, zas by sa to dalo čítať s chuťou.

Možnosti kompozície

Kedysi sme v škole pozerali film, maďarské spracovanie jedného antického mýtu, áno, aj také sú. Ubehla večnosť, a potom sa ozval jeden chlapec, že aha, to bol prvý strih.

Ja som si to ani nevšimla, ale mal pravdu. Vo filme bolo všeobecne veľmi málo strihov. Kamera sa plavne presúvala medzi postavami, teraz už táram, nič ďalšie si nepamätám.

Poznám po mene iba dvoch maďarských filmových režisérov a obaja používali dlhé zábery. Náhoda? Nemožné!

Dôvody budú psychologicko-geografické. Po šírej uhorskej puste môžeš dlho bežať bez prestávky.

Rozlet ducha.

Natrafila som nedávno na článok, ktorý sa mi nechcelo čítať, ale nadpis upozorňoval, že filmové postupy sa dajú využiť aj pri písaní, a to napríklad práve tie dlhé zábery.

Môžeme, my všetci spisovatelia, usilovne členiť text na kapitoly, prípadne na časti, aby to bolo prehľadné. Dobre predsa vieme, že žijeme v zrýchlenej dobe, čitateľa stratíme, ak napíšeme príliš dlhú vetu. Čitateľ odloží knižku a pôjde robiť niečo iné, na diskusnom fóre nám dá dve hviezdičky. Nebavilo, napíše do komentárov. Zatlačí nás ako špak.

Ale možnosti kompozície sú nekonečné, a dlhý záber môže byť veľmi pôsobivý, môže čitateľa vtiahnuť, že zabudne na všetko.

Čitateľ chce dočítať kapitolu a ísť si ľahnúť, ale ty ho nepustíš, lebo kapitola sa nekončí. Nikde. Čitateľ zostáva s autorom a rozprávajú sa dlho do noci.

Kompozícia – rieka

Keď som rozčítala prvý diel Gorkého tetralógie Život Klima Samgina, tiež som v jednej chvíli prelistovala dopredu, koľko mi zostáva do konca kapitoly. Bolo to neuveriteľných sto strán.

Až vtedy som sa vrátila a začala hľadať miesta, kde prechádza jedna scéna do druhej. A to bolo veľké literárno-teoretické dobrodrúžo; Gorkij tie prechody často zvláda prekvapivo plynulo a ani tam, kde by mohol, voľný riadok nevynechá. Text plynie donekonečna.

Druhý a tretí diel už myslím nie sú členené vôbec; v prípade druhého to znamená šesťsto strán nepretržitého rozprávania.

Úchvatné.

Vo štvrtej časti, čo je päťsto strán, by sa jeden voľný riadok mal objaviť, ten tam ale vložili editori, keďže Gorkij prácu nedokončil a vyskytne sa nejaká trhlina v deji.

Keď si to rozoberieme do základov, príbehy obvykle majú dej a autor bežne preskakuje úseky, kedy sa nedeje nič. Napríklad noc. Ak hrdina nie je potmehúd. Dá sa to veľmi jednoducho. Povieme: Takto ubehol mesiac. Alebo: Po piatich rokoch im manželstvo začalo škrípať. Alebo: Tri dni strávila žena v slzách, zmietala sa v neistote.

Ale s Klimom Samginom sme vo dne v noci, neopúšťame ho. Vidíme, ako neskoro večer zadriemal v kresle, ako sa mrákotne zdvihol, aby si zobliekol aspoň kabát a presunul sa na posteľ, a z tej postele s ním ráno vstávame. Stojíme pri okne, hľadíme s ním na maličkých ľudí, čo sa premŕvajú na námestí. Vonku je sychravo. Pôjdeme k Marine do obchodu, do zadnej miestnosti, prejednať s ňou nejaké pracovné záležitosti, a potom na obed.

Zavše Gorkij skočí, napríklad cesta do Paríža a naspäť sa podrobnejšie nerozoberá, ale často sa drží Samgina niekoľko po sebe idúcich dní, pláva všade za ním.

Ak ste videli film Saulov syn, je to čosi podobné, iba sa obraz furt tak netrasie a nie je to také arty farty.

Ja viem; súčasníkom možno aj Gorkij pripadal arty farty.

To by bol vlastne tretí maďarský režisér, ktorý sporo narába so strihom. Ešte aspoň jeden a môžeme s čistým svedomím hovoriť, že všetci maďarskí režiséri. To sa tak robí, hovorí sa tomu zovšeobecnenie.

Prvý výraznejší šev sa nachádza v druhej časti, na strane 595:

Samgin si odišiel pobaliť veci.
A už je doma. Žena ho ďobla do líca horúcim nosom a zasypala ho prívalom urazených slov.

To naozaj bije do očí, ak to porovnáme s jeho bežnými prechodmi medzi scénami.

Aké výhody nám prináša takáto kompozícia? Strháva čitateľa nepozorovane a neodvratne ako rozvodnená rieka. V plynulosti je pôžitok. Poddáš sa.

Kompozícia – retiazka bozkov

Tento druh literatúry je vám možno cudzí.

Nič to, zoznámim vás.

Ešte donedávna existovala chlapčenská kapela s názvom One Direction. Na jej čele stál Harry Styles, holobriadok, ktorý sa neskôr vydal na sólovú dráhu.

Jedno dievča o ňom začalo písať príbeh, hovorí sa tomu fanfiction. Spočiatku ho publikovalo na stránke Wattpad, čo je platforma pre začínajúcich aj etablovaných autorov, ale bol to hit, takže rýchlo prišla ponuka na knihu a potom film. Možno ste zachytili plagáty…

Možno plagáty zachytili vás… Bolo to všade.

Knihu už som raz spomínala, vyznačuje sa veľmi krátkymi kapitolami. Fičí to. Ak si ešte pestujete predstavu spisovateľa ako človeka, čo zabalený do deky sedí pred písacím strojom, popíja teplý nápoj a starostlivo kladie slovo k slovu, vedzte, že Anna Todd ťukala svoj román rovno do mobilu, kdekoľvek mala dlhú chvíľu, na benzínke popri tankovaní a podobne.

Aj to je možnosť. Recept na bestseller. Krátke uzavreté celky, v ktorých posledná veta je vždy vábnička.

„Easy read is damn hard writing,“ povedal Nathaniel Hawthorne, americký spisovateľ, predstaviteľ takzvaného temného romantizmu. Pripomienka pre tých, ktorým to pripadá jednoduché.

Kompozícia – zrúcanina

V úvode spomínaný Robert Walser spísal za život hromadu veľmi krátkych textov. Majster malej formy, dalo by sa povedať, ale nepovie sa, lebo pod majstrovstvom si možno väčšina z nás predstavuje niečo trochu iné.

Keby to napísal niekto neznámy, asi by sme to zahodili ako polámané.

Jedna z jeho dlhších próz, taká desaťstranová, sa volá Zřícenina. Začína sa celkom kompaktným príbehom akejsi siroty, rozpovedaným v jednom dlhom odseku. K tej už sa nevrátime. Nasleduje nejaké nádražie, objaví sa niekoľko nečakaných, ale typicky walserovských postrehov:

Týž večer jsem v koncertním sále poslouchal renomovaného virtuóza. Jeho bravura mě okouzlila. Mimochodem, básníkům není dovoleno dělat zdaleka takový kravál jako pianistům.

Potom zrazu cintorín, potom rozprávačovi zíde na um príhoda, ktorú treba vyložiť, po nej spomienky na život pri jazere, za čo trpeli kresťania, nejaké opekané zemiaky na večeru a zrazu:

Zde jako nějaký košíkář vpletu do své kompozice novelu.

A jeeeb, zas úplne iný príbeh.

Vedel, čo robí?

Nemyslím si, že hodnota jeho textov spočíva v nejakej kompozičnej ucelenosti, ale to je taká veta, za ktorú sa dávajú diplomy, lebo dobre znie, ale čo ja viem?

Dalo by sa hovoriť o prúde vedomia.

Alebo o haiku; často sa tu servíruje nejaký výrez, ktorý nič nehlása, neašpiruje na nejakú univerzálnu výpoveď, je to len záznam.

Problém, samozrejme, nastáva vo chvíli, keď každý slušný človek začne písať a má to celé krivé, netvorivo a fatálne krivé, a tiež si povie, že to tak chcel.

Subverzívne čaro zlomku

Paralelne s Gorkého románovým opusom som rozčítala knihu o fragmentárnej próze. Inými slovami, praktickú ukážku celistvosti som doplnila teoretickým rozborom rozdrobenosti.

Napísala to francúzska literárna vedkyňa ako svoju dizertačnú prácu, text je plný odkazov na autorov u nás takmer alebo úplne neznámych a slovenský preklad zabezpečilo vydavateľstvo, ktoré potom zaniklo, a to ako informačný základ stačí.

Niekedy vzniknú fragmenty preto, že autor nebol schopný napísať nič celistvé; niekedy fragmenty túto celistvosť bolestne tematizujú. Ale občas je fragmentárnosť vedomým rozhodnutím; autor si nemyslí, že celistvý obraz môže vystihnúť svet v jeho pravdivosti.

Slovom, fragmentárnosť práce poukazuje na fragmentárnosť nášho poznania.

Je to – zo strany autora – svojím spôsobom subverzia, antisystémovosť. A to sa mi nesmierne páči.

Podotknem, že som veľmi zjednodušila veľmi odbornú a dôkladne koncipovanú prácu, kde len vymedzenie pojmu fragment zaberá asi päťdesiat strán, a tak ma berme s rezervou.

Chcem odtiaľ vziať jednu vetu: Švy sú vždy vidieť. A to je presne ono:

Samgin si odišiel pobaliť veci.
A už je doma.

Švy sú vždy vidieť; akýkoľvek ucelený obraz je lož.

Ja s tým teoreticky súhlasím, ale zároveň vidím, že Gorkij dokáže klamať veľmi obratne a že tá lož je zvodná.

Samozrejme, fragment sa ešte väčšmi než zrúcaniny ponúka ako dobrá výhovorka. To nie je nepodarené, to je fragmentárna próza. Nemáte za čo.

Už ma nebaví šiť

Dnes dopoludnia som šila, zhotovila som viacfarebné vianočné vrecko. Šila som prevažne na gauči, potom som sa zviezla na koberec. Po ukončení práce som po sebe poupratovala. Ale nachádzam tu ústrižky nití a mátajú ma obavy, či sa mi nezatárala aj nejaká ihla.

Poznáme to; človek ustrihne a zaväzuje, ihlu si zatiaľ bodne, kam sa dá, do gauča alebo do koberca. Zabodne a zabudne. Veľmi ostrá slovná hračka.

Chodím tu ako na ihlách.

Koberec som skontrolovala. Celý som ho pohladkala. Čupla som si a oboma dlaňami prečesala jeho nízky vlas. Kontrola nehou.

Vôbec ma neupokojilo, že som nič nenašla; možno sa mi ihla vyhla.

Kým som tak hladkala, spomenula som si na ten americký manželský pár, ktorý vyšiel ráno z domu, zamkol a pobral sa do práce; vôbec si pritom nevšimli, že majú na verande medveďa. Je to niekde na videu, obletelo to svet. Psychológovia vysvetlili, že vidíme len veci, ktoré nejako čakáme. Príliš nepravdepodobný úkaz naša myseľ niekedy proste nepoberie.

Slovom, kým som úporne hľadala niečo nepatrné, mohlo pri mne stáť niečo ozrutné; dve veci z opačných koncov veľkostného spektra, a nezaregistrovala by som ani jednu.

Vrecko sa veľmi podarilo.

Nie je to prvé vrecko, čo som tento rok ušila.

Dosť sa hovorí o tom, že nám súčasná situácia prináša možnosť pustiť sa do vecí, do ktorých by sme sa za bežných okolností nepustili. Ale ak sa do nich nepúšťame za bežných okolností, možno to má dosť dobrý dôvod.

Už sa mi nechce šiť.

Hodně poblitý konec

Záverečný exkurz do oblasti ručných prác robí z mojej kompozície zrúcaninu.

Moja terminológia je pôvodná, inšpirovaná životom a prírodou. Nemám na mysli román fleuve, keď hovorím o kompozícii. To je staré!

Formulácie ako „druhý diel tetralógie bla bla“ neznášam, ale nedalo sa tomu vyhnúť.

Pri spomínanom maďarsko-antickom filme sa na diskusnom fóre nachádza nasledujúci komentár:

Film ze začátku vypadá dosti podvratně, ale veškeré naděje na vytvoření si paralel se současnou situací v Maďarsku zabije ideologicky hodně poblitý konec.

Uvidíme, čo Samgin.