Denník N

Hoď si svojím rádiom!

Stalo sa to niekedy v polovici 70. rokov. Normalizácia už fičala v plnom prúde. Každodenný život sa po dramatických udalostiach z roku 1968 opäť vrátil do zabehaných koľají.

Ľudia si zvykli, veď, ako sa hovorí, človek si aj na šibenicu zvykne. Nebol by to však život a jeho „podzemné“ scenáristické prúdy, ktoré tu a tam nevytrysknú nad ležérne plynúcu ospalú hladinu hlavného prúdu všedných dní… V miestach (na rohu medzi univerzitnou telocvičňou a budovou starého internátu, kde bol kedysi aj vysokoškolský klub nazývaný „Péčko“), ktoré dnes zrejme plnia inú funkciu, sa na druhom poschodí nachádzala izba internátnych vychovávateľov.

V ten deň mal jeden nemenovaný vychovávateľ podľa rozpisu nočnú službu. Keďže sa mu však narodil syn, chcel túto udalosť patrične osláviť už počas služby. Prehovoril striedajúceho vychovávateľa, ktorý bol práve na odchode domov, aby s ním zapil jeho otcovstvo. Kolegovi a kamarátovi poďakoval a bez väčšieho naliehania ponuku, ktorá sa neodmieta, prijal. Pôvodne symbolický prípitok sa zvrtol do bujarej oslavy nového života. Podľa toho, čo hovorí tradícia, by sa novorodenec mal po takomto zapití dožiť minimálne 150 rokov a bez akejkoľvek choroby…

Nakoniec to však zašlo tak ďaleko, že sa obaja vychovávatelia, jeden v službe (druhý po), začali dynamicky venovať inventáru izby, v ktorej oslava nového života prebiehala. Najprv leteli von oknom stoličky, potom citlivo (na spôsob analytického kubizmu) dekonštruovaný stôl, dvere zo skrine a jej ďalšie jednotlivé fragmenty, niekoľko marxistických spisov aj s poličkami, na ktorých prachom zapadaný spočíval, a hneď po nich leteckú skúsenosť absolvoval, aj zarámovaný Gustáv Husák… Na tom by predsa nič extra nebolo. Neboli by ani prví, ani poslední, kto takto svojsky oslavoval či relaxoval. V jednej veci však (a to naozaj nechtiac) dosiahli desivé prvenstvo.

Bez toho, aby tak vedome chceli, v politicky citlivej situácii zaútočili na našich spojencov! Tesne po tom, čo vyhodili staré objemné nefunkčné rádio (na ktorého plastovom displeji bol ešte zárez označujúci frekvenciu zakázaného rádia Luxembourg), ozvalo sa spod okna viachlasné hromženie: „Duraky!!!“

Rádio dopadlo rovno pred výpravu sovietskych džudistov a rozbilo sa pred nimi na márne kúsky. Len-len že jednému z nich nerozmliaždilo hlavu. Keď rekonštrukčne naladení vychovávatelia začuli hromžiace hlasy Rusov, veľmi rýchlo vytriezveli. Jedna vec je rozbiť rádio len tak pre „fun“ a druhá, keď sa rádio práve v danej dobe a konkrétnych reáliách rozletí pred športovou výpravou našich bratov – osloboditeľov. Metaforický význam tohoto, druhou stranou aktivisticky interpretovaného gesta, mal súdnu dohru.

Hoci dnes žijeme v zdanlivo odlišnej dobe, myslím si, že keby životná synchronicita replikovala podobnú konšteláciu, opäť by hrozil diplomatický škandál. Na Slovensku, a najmä v jeho východnej časti, máme aj po rokoch stále obojživelnú identitu. Jednou nohou sme ešte vždy pripútaní k idealizovanej minulosti, omamnému ópiovému oparu sociálnych istôt a sladkému pocitu zbavenia sa zodpovednosti v prospech mocných, a druhou, ktorá je ešte stále rachitická, balansujeme ako neskúsení akrobati na napnutom rozkývanom lane nad nedozerným morom bezbrehej slobody a neistoty… Hádzanie rádiom, by mohla byť novodobá okultná disciplína, zaradzovaná k magickým operáciám vizionárskeho typu, ktorá by vopred zaručene anticipovala životné výhybky statočných vrhačov…

autor: Slavo Capek
ilustrácia: Dominika Mačáková

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.