Človek s jednou topánkou
Po ceste domov som stretla tri babičky. Zohnuté skoro do polovice, v rukách vrchovato naložené tašky. Tipla som každej sedemdesiat a viac. Všetky mali rúško len cez ústa.
Nedalo mi. Pristavila som sa a upozornila ich, že rúško nenosia správne. Jedna odpovedala, že sa jej zle dýcha, druhá mi povedala, aby som sa do nej nestarala, a tá tretia sa priznala, že ho má so sebou len preto, aby ju polícia nepokutovala. Vraj jej to nakázala dcéra.
Po ôsmich mesiacoch pandémie, pri desivom počte nakazených a správach o kolabovaní nemocníc mi ich odpovede prišli ako zo zlého filmu.
Mala som na jazyku niekoľko britkých odpovedí.
Napríklad, že tento spôsob nosenia rúška je rovnako zbytočný, ako keby si v zime obúvali len jednu topánku. Že dcéra, ktorá straší svoju mamu pokutou, by urobila lepšie, keby jej to rúško aspoň raz nasadila správne. Že zlé dýchanie cez rúško nie je nič proti tomu, ako sa im bude dýchať, keď ochorejú. Alebo, že nesprávnym nosením rúška neškodia len sebe, svojim príbuzným, ale najmä tým tisíckam zdravotníkov, ktorí nasadzujú svoje vlastné životy, aby neskôr zachránili ten ich.
Nepovedala som už nič. Nevysvetľovala, nevarovala.
A teraz sa cítim presne ako ten človek s jednou topánkou.
Chráňte sa a zostaňte zdraví.
Viac o mne a mojej tvorbe nájdete tu
