Denník N

U. Eco: Pražský cintorín (Čitateľský denník 65/2020)

„Ak má byť nepriateľ ľahko rozpoznateľný a ak má vzbudzovať strach, musíte ho mať vo svojom dome, alebo aspoň na prahu. Preto Židia. Božia prozreteľnosť nám ich priam podarovala, tak ich, preboha, využime a modlime sa, aby bol vždy naporúdzi nejaký ten Žid, čo by vzbudzoval strach a vyvolával nenávisť.

Na to, aby ste ľuďom dali nádej, musíte im nájsť nepriateľa. Ktosi povedal, že vlastenectvo je posledným útočiskom odkundesov: ten, kto nectí nijaké morálne princípy, zahalí sa zvyčajne do nejakej zástavy, a bastardi sa vždy najhlasnejšie odvolávajú na čistotu svojej rasy. Národná identita je posledným putom vydedencov.

Takže pocit identity sa zakladá na nenávisti k tomu, kto identický nie je (…) Aby si človek vedel sám pred sebou ospravedlniť vlastnú úbohosť, vždy musí mať niekoho, koho by mohol nenávidieť.“

Meno ruže patrí medzi moje najobľúbenejšie romány, Foucaultovo kyvadlo ma ale pripravilo na to, že Umberto Eco rád rozpráva aj zamotanejšie príbehy pri čítaní ktorých sa cítite ako laik na výročnej večeri Talianskej historickej a filozofickej spoločnosti sem tam začujúci útržky rozhovorov od vedľajších stolov. Niečomu síce rozumiete, ale väčšina dišpút a vtipov ide úplne mimo vás. Preto som aj na Pražský cintorín pozeral trocha s rezervou — zvládnem tých päťsto strán bez rozsiahlych znalostí francúzskych dejín? Alebo to bude opäť úmorný boj?

V roku 1897 začína istý Simone Simonini písať príbeh svojho dobrodružného života. Narodil sa síce v Taliansku, ale väčšinu života trávi vo Francúzsku, kde sa živí ako notár. Presnejšie, ako notár, ktorého špecialitou je falšovanie úradných dokumentov, neexistujúcich závetov a vymyslených zmlúv. Postupne sa dostáva k čoraz veľkolepejším pracovným ponukám od tajných služieb (rôznych krajín a záujmov), cirkvi (najmä jezuitského rádu) a všelijakých nabudených revolucionárov. A popri tom sa venuje svojmu celoživotnému dielu — komponovaniu sérii protižidovských textov, ktoré nesú pracovný názov Protokoly.

Vďaka svojej práci behá Simonini po celej Európe, spoznáva mnoho postáv (všetky sú, mimochodom, skutočné a historicky podložené — až na nášho hrdinu) a zapletá sa do známych udalostí v dejinách. Ako Forrest Gump. Zároveň je veľkým gurmánom, takže na cestách zhromažďuje informácie nielen o slobodomurárskych sprisahaniach, židovských krvavých rituáloch a satanistických omšiach, ale aj o receptoch na escalopes de poularde au velouté, aspic de filets alebo les mayonnaises de volaille.

Ecov román je vskutku barokový — rozsiahly, plný ozdôbok, odbočiek a košatých viet. V prvej tretine som nad ním takmer zlomil palicu (predsa len, detaily Garibaldiho ťaženia na Sicílií nie sú pre každého), ale potom sa rozbehne a naberie na pestrosti. Denníkovu formu, ktorej hrozí monotónnosť, veľmi šikovne spestrí zásahmi Rozprávača a — aby to bolo ešte trocha zamotanejšie — aj pátra Piccolu, ktorý je akýmsi alter egom hlavného hrdinu.

Neustály život v klamstve vedie Simoniniho k nedôvere voči všetkým naokolo, rovnako ako aj čitateľa, ktorý nemôže veriť takmer ničomu z toho, čo je v Cintoríne podávané jednotlivými postavami ako fakt. Fake news nie sú veru len výdobytkom dvadsiateho prvého storočia — Eco to výborne ukazuje na ploche románu, ktorému by síce prospelo skrátiť tak o sto strán, ale ináč  je vtipným a podnetným dielom. Navyše ilustrovaným nádhernými historickými litografiami.

U. Eco: Pražský cintorín
Slovart, 2012
496 strán
*
80 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, komiksoch a kultúre.