Denník N

Za najlepšou učiteľkou, alebo Tanky, upálenie a buková vetvička Za Vlastou Beňačkovou

21.augusta 1968, teda v deň okupácie Československa sovietskymi vojskami a vojskami vtedy takzvane spriatelených armád Varšavskej zmluvy, zažila moja generácia totálnu dezilúziu. Zlovestne hučiace tanky, ktoré sa valili po uliciach českých a slovenských miest, ničili nielen asfalt, ale aj akúkoľvek našu nádej na vytvorenie ostrova slobody v totalitnom režime. Po úplnej dezilúzii sa postupne nastoľovalo čosi ešte horšie. Miesto po totálne stratenej nádeji na slobodu sa totiž začalo čoraz agresívnejšie vypĺňať bezočivo nehanebnou pretvárkou. Mali sme štrnásť a stali sme sa náhle sklamanými dospelými, ktorí väčšmi rozumeli upáleniu Jana Palacha, než snahe nájsť si napriek všetkému akýkoľvek modus vivendi.
V tých chvíľach nám nesmierne pomáhala naša učiteľka ruštiny Vlasta Beňačková. Pre každého, kto sa s ňou stretol, bolo od prvej chvíle jasné, že jej najdôležitejším rysom je neoblomná túžba po slobode, ktorú nepokrivili ani sovietske tanky.

Láska k učeniu, k žiakom

Vlastu sme mali sme  radi od okamihu, čo vstúpila do našej triedy. Na jej chôdzi bolo badať problémy s chrbticou, neskôr sa nám zdôverila, že prekonala skoliózu a dokonca ju museli operovať. S úsmevom rozprávala o chorobe a o polroku, ktorý strávila bez pohybu v akomsi sadrovom brnení.  Ani táto vážna operácia v mladosti jej nezobrala priam detskú radosť z poznávania, z rozhovorov s ľuďmi,  z čítania dobrých kníh, z pohybu, ale aj zo zdanlivých, či úplných maličkostí. Stala sa z nej vášnivá turistka a lyžiarka.  A najmä mala v sebe nefalšovanú lásku k nám, svojim žiakom, k učeniu, k literatúre, k prírode, k životu. Brávala nás na dlhé túry a v zime na lyžovačky.  Chovala sa k nám ako k seberovným, čo nám dodávalo sebavedomie, potykala si s nami, no napriek tomu s nekompromisnou prísnosťou vyžadovala, aby sme sa neprestali zdokonaľovať v ruštine. Prvá v škole zaviedla výučbu v jazykovom laboratóriu. Cez slúchadlá sme počúvali nahrávky v ruštine a pri fonetických cvičeniach sme nahlas opakovali vety, ktoré sme si predtým vypočuli cez slúchadlá. Dbala na správne vyslovenú každú hlásku.

Neustále na sebe pracovala

A neustále sa v ruštine zdokonaľovala aj ona sama. Cez letné prázdniny chodievala na dvojmesačné pobyty do ruského mesta, aby nestratila správnu intonáciu a prízvuk. Rozprávala nám svoje zážitky z Odesy. Priniesla nám na magnetofónových páskach  oddesskyje blatnyje, išlo o takpovediac folklór odeského podsvetia, z ktorého vychádzali aj známi ruskí pesničkári  Bulat Okudžava a Vladimír Vysockij. Čítala nové a nové knižky, ktoré si priam vášnivo obstarávala. A potom nám ich požičiavala a  rozoberala. Dlhé hodiny sme sa s ňou zhovárali o Dostojevskom, Levovi Tolstom,  Romainovi Rollandovi, Borisovi Pasternakovi, Marine Cvetajevovej , Isaakovi Babeľovi a ďalších a ďalších. Ani sa nedá povedať, že bola zapálenou učiteľkou, pretože ona bola učiteľkou každou bunkou svojho tela.

Ruskí vojaci v uliciach

Vlasta nepoľavila  ani potom, čo sme počuli po rusky hovoriť vojakov na okupačných tankoch.  Hoci zároveň  s nami celkom otvorene analyzovala aj vtedajšie udalosti. Ani raz nesúhlasila, aby sme slovo okupácia zjemnili iným výrazom, ako to čoraz ostrejšie vyžadovali komunistickí papaláši, dosadení po obsadení Československa. „Okupácia ostane okupáciou za každých okolností,“ trvala na svojom. A my sme boli nesmierne povďační, že nemusíme na jej hodinách klamať o tom, čo sme videli na vlastné oči. Tak, ako nás nútili ostatní učitelia a čoraz širšie okolie.

Raz nám na hodine prečítala článok, v ktorom akýsi učiteľ radil svojim študentom, aby chodili okľukou do školy a vyhli sa tak pohľadu na ulicu obsadenú ruskými tankami, ak ich prítomnosť ruských vojsk znervózňuje. „To nie je spôsob,“ tvrdila, „človek si nesmie zatvárať oči pred skutočnosťou.“

Upálenie Jana Palacha

Po upálení Jana Palacha nám Vlasta prečítala báseň Miroslava Holuba. Dodnes si pamätám mrazivú hrôzu, ktorá išla z jeho veršov:

A tady stojí socha bez pochodně.
A tady běží pochodeň bez sochy.
A je to prosté. Kde končí
Člověk, začíná plamen.
A pak v tichu slyšet drmolení
Červů popela. Neboť
Ty miliardy lidí v podstatě
Drží hubu.

Na pohreb Jana Palacha sa vybrala do Prahy, a potom nám opisovala, čo tam zažila.

 Vlasta, Vlado a ja

Mňa s Vlastou spojil ešte jeden zážitok. Zaľúbila som sa. Ako sa to vlastne stalo, už neviem. Bol o tri roky starší, chodil do tej istej školy a tiež ho učila Vlasta. Volal sa Vlado Vico. Ani raz sme spolu neprehovorili. Dívali sme sa na seba v cukrárni, na zastávke električky, v škole počas prestávok. Mal tmavomodrú prešívanú vetrovku a jasné láskavé čierne oči. Pripadalo mi, že sa v jeho očiach odrážala nielen hĺbka tragiky vtedajších dní, ale všetkých diktátorských režimov, ktoré ľudstvo prežilo. A zároveň v jeho očiach bola aj akási hrdosť, povedala by som, že až pýcha človeka, ktorý sa rozhodol nepodriadiť sa. Neohnúť sa ani na milimeter. Vlaste sa niekoľko ráz vyjadril, že neznáša pretvárku, to mi povedala až oveľa neskôr, keď už nebolo možné sa to dozvedieť od neho, ale ja som to z neho cítila už vtedy, keď som ho v protisvetle videla samého sa týčiť pri školskom okne na chodbe a pozorovať nás, ako sa cez veľkú prestávku povinne prechádzame do kruhu.  Vyzeral tam ako tmavý vysoký tieň, do zlatista orámovaný lúčmi slnka. Stál len pár metrov od miesta, kde sme sa prechádzali, a predsa mi pripadal nedosiahnuteľný.

Chcela som zrušiť tú jeho nedosiahnuteľnosť,  pokecať si s ním len tak o ničom, ako to zvyknú spolužiaci, alebo tí mladší žiaci s tými staršími.  Nenašla som odvahu ho osloviť. Preto som poprosila Vlastu, aby ma s ním zoznámila. Bol bezútešný, sychravý november 1968.  Vlasta o pár dní prišla za mnou a dala mi obálku od Vlada. Bol v ňom lístok s jeho rukopisom a vysušená buková vetvička s desiatimi listami. Napísal mi, že sa bojí stretnutia, ale že bude rád, ak si budeme písať. A bukovú vetvičku mi posiela na znak nášho priateľstva.

Neodpovedala som mu. Bola som sklamaná. List aj s bukovou vetvičkou som zahodila.

S Vladom sme sa naďalej náhodne stretávali  na chodbách školy či na zastávke električky. Sklamanie z ne-stretnutia som neprekonala, aj keď som ho stále pokladala za svoj idol nezlomného krásneho muža s hlbokými iskrivými čiernymi očami, v ktorých sa v jednom momente akoby sa strácala bezútešnosť vtedajška, aby sa v ďalšej sekunde až hrozivo zaleskla. Tá bezútešnosť ho podľa všetkého jedného dňa celkom dostala.

Upálenie Vlada Vica

15.marca 1969 prišla správa, že Vlado sa upálil.  Vlasta okamžite pochopila, že sa túžim dozvedieť o ňom viac a  možno tak prekonám žiaľ z jeho samovraždy. Po jeho smrti mi dala prečítať listy, ktoré jej písal pred samovraždou. V tých listoch často  zdôrazňoval, že ho pretvárka ubíja.  A zároveň v nich volal o pomoc. Vlasta aj na základe nich sa pokúšala pomôcť mu.

V hŕbe obálok som našla jednu s listom, ktorý sa líšil od všetkých ostatných, pretože  bol naladený až prekvapujúco optimisticky. Vlado v ňom opisoval,  ako strávil niekoľko hodín v noci na Devíne. Ďakoval Vlaste, že mu tesne pred jeho výletom na Devín požičala hrubý sveter a spacák, aby neprechladol. A že sa oňho už Vlasta nemusí báť, pretože stretol skvelé dievča, ktorej úplne dôveruje. Opísal vzápätí, ako v lese narazil na bukovú vetvičku s dvanástimi žltými listami. Napísal, že jeden list z vetvičky si necháva na pamiatku a jeden posiela Vlaste na znak priateľstva.

Pred očami sa mi okamžite vynoril obraz, ako v novembri, niekoľko mesiacov predtým, nedočkavo otváram obálku s jeho listom, adresovaným mne. Ako z obálky vlastne náhodou vypadne na zem buková vetvička s desiatimi lístkami. Zhrozene čítam, že ma žiada, aby sme si len dopisovali.  A potom  trhám urazená ten list a zohnem sa aj po bukovú zoschnutú vetvičku a lámem a trhám aj ju. A odrobinky listu a vetvičky hádžem do koša.

Až po Vladovej smrti som sa dozvedela, že som preňho nebola iba neznáme dievča, chodiace do triedy o tri roky nižšie, ktoré ho bezmedzne obdivuje. Zo všetkých tých hrôz, ktoré nasledovali, mi opäť pomáhala Vlasta. Zdalo sa mi, že napriek Vladovej smrti sme boli všetci traja, teda Vlado, Vlasta a ja spojení bukovou vetvičkou. To zdanie vo mne rokmi prerástlo do presvedčenia. Sprevádza ma každodenne. Doteraz.

Oslobodená spod obžaloby

Pravdaže, Vlasta bola medzi prvými, ktorých za názory vyhodili zo školy. Obviňovali ju z frivolného správania sa, vyhadzovali jej na oči, že nemá odstup od žiakov, že si s nimi dokonca tyká. Obviňovali ju aj z Vladovej samovraždy. Dokonca sa voči začalo trestné konanie. Zastavil ho až odborný posudok psychológa Gejzu Dobrotku, ktorý celkom odmietol názor, že by ktokoľvek navádzal Vlada na samovraždu. Doslova napísal: „Samovraždu Vladimíra Vicu motivovalo poznanie, že jeho ideál slobodného konania nie je vtesnateľný do korzetu konvenčného myslenia.“

Aj tak zákaz učiť

Napriek tomu Vlaste zakázali to, po čom bytostne túžila. Nesmela učiť.  Začali sme ju navštevovať v jej byte. Nesťažovala sa. Prijala svoj údel dôstojne a rovnako neoblomne, ako robila všetko predtým. Len občas si akoby mimochodom vzdychla, že jej chýba učenie. V jej malej panelákovej izbičke sme si vytvárali svoj ostrovček slobody.

K učeniu sa mohla vrátiť až po páde totalitného režimu, po Novembri 89. Lenže na ruštinu vtedy naozaj nebol nik zvedavý. Ruský jazyk a literatúra takmer vymizol zo stredných škôl. Tak sa súkromne doučovala nemčinu a neskôr prijala malý úväzok na základnej škole kdesi pri Bratislave a vyučovala nemčinu.

 Odišla skvelá učiteľka

27.decembra Vlasta Beňačková zomrela. Odišla skvelá učiteľka, ktorá svojou vitalitou, múdrosťou, čestnosťou, smädom po poznaní a už niekoľko ráz spomínanou  potrebou byť slobodnou nasmerovala nielen mňa, všetkých svojich bývalých žiakov do každodenného úsilia o dôstojnosť a pravdivosť aj v časoch, keď sa vytváralo klamlivé zdanie, že na čomsi podobnom vlastne vôbec nezáleží . Ovplyvnila nás v dobe, ktorá pre moju generáciu patrila k tým najťažším. Žila v nás a žije v nás aj naďalej. Až dovtedy, pokiaľ budeme kráčať po uliciach našich miest, ktoré už dúfam nikdy nerozorajú železné pásy tankov.

A ja si budem až do posledných chvíľ strážiť v duši tú Vladovu, Vlastinu a moju bukovú vetvičku.

Teraz najčítanejšie