Denník N

Kamenec-Podolský (I): Židovská komunita a pamätný masaker

Táto séria článkov je spočiatku voľným prekladom anglickej stránky Yad Vashem o Kamenci-Podolskom, načo nasleduje moja fotodokumentácia pamätných miest a zakončím to návštevou romanticky pustnúceho židovského cintorína.

Prvá písomná zmienka o Židoch v Kamenci-Podolskom sa datuje do 15. storočia. O dve storočia nato v meste našlo úkryt mnoho Židov počas Chmeľnyckého povstania. Kamenec bol dôležitým náboženským a politickým centrom ukrajinskej židovskej obce. V 18. storočí sa mesto stalo baštou chasidizmu. Na počiatku 20. storočia sa mnoho Židov politicky organizovalo v rôznych náboženských, sionistických, či socialistických organizáciach. Na prelome storočí židovská komunita, v počte 16 000, tvorila až 40% obyvateľstva mesta.

Začiatkom prvej svetovej vojny mnoho Židov opustilo Kamenec. Počas revolúcie a následnej občianskej vojny miestna komunita zažila viacero útrap, ako napríklad pogrom v 1919, pri ktorom ukrajinská armáda vyvraždila 100-200 Židov, či v 1921, keď boľševická Červená armáda zastrelila ďalších 16 Židov.

V čase vzniku Sovietskeho zväzu väčšina miestnych Židov boli obchodníkmi, remeselníkmi, úradníkmi či robotníkmi. Do 30-tych rokov, kedy bolo súkromné podnikanie už podstatne obmedzenejšie, Židia boli väčšinou zamestnaní v priemysle či remeslách. V meste boli školy s vyučovacím jazykom Jidiš a takisto súdy, kluby či knižnice pracujúce či poskytujúce informácie v tomto jazyku. Toto obdobie vo všeobecnosti charakterizovala ubranizácia (presun zo židovských osád – štetlov – do menších miest a z menších miest do väčších). V januári 1939 žilo v kamenci zhruba 13 800 Židov, alebo necelých 40% populácie mesta.

Kamenec obsadili nemecké a maďarské vojská 11. júla 1941, Niekoľkým Židom sa však krátko predtým podarilo ujsť. Nedlho po obsadení bolo v starom meste zastrelených okolo 60 Židov (56 podľa vtedajšieho svedka Nikolaja Turského, *1871). Samosprávy sa ujali Nemcami určení ukrajinskí ultranacionalisti, ktorí zakrátko nato rozbehli protižidovskú propagandu a opatrenia. Tie zahŕňali registráciu židovského obyvateľstva, menovanie členov židovskej rady a povinnosť nosiť Dávidovu hviezdu na oblečení. Na začiatku augusta 1941 boli miestni Židia násilne presídlení do geta v starom meste.

Koncom júla 1941 začali maďarské okupačné vojská s deportáciou Židov z Podkarpatskej Rusi do Kamenca. Do konca augusta sa miestne geto rozšírilo o 10-tisíc takýchto nútených migrantov, ktorých potom 26.08.1941 zastrelili. Nasledovalo ich ďalších desaťtisíc miestnych Židov, ktorých zavraždili 27. a 28. augusta. Potvrdzuje to aj úryvok z  telegrafnej správy miestneho šéfa polície a SS Friedricha Jeckelna nemeckému vedeniu z dňa 30. augusta 1941:

Vojaci roty zastrelili ďalších 7 000 Židov. Celkové množstvo Židov zabitých pri operáciach v Kamenci je tak okolo 20-tisíc.

Zvyšných päťtisíc kameneckých Židov premiestnili do nového geta vo štvrti Poľské Folvarky (Польські фільварки), v areáli bývalého chemického inštitútu. Tu sa k nim pridali Židia so špeciálnymi schopnosťami, ktorí boli vďaka tomu ušetrení od masakru. V lete 1942 bolo zavraždených ďalších 800 židovských detí a starcov. V druhej polovici 1942 zvyšných Židov premiestnili do bývalej sovietskej vojenskej základne pohraničníkov. Na prelome októbra a novembra toho istého roku zahubili zhruba 4-tisíc ďalších Židov z geta. Vraždenie pokračovalo aj v roku 1943. Celkovo padlo za obeť nacistickej genocíde v Kamenci až temer 30 000 Židov. Mesto bolo oslobodené Červenou Armádou 27. marca 1944.

Kde sa udialo najväčšie vraždenie?

V utorok, 26. augusta 1941 12 000 – 14 000 Židov, deportovaných do Kamenca z Maďarmi ovládanej Podkarpatskej Rusi, zavraždili na východnom okraji Kamenca, blízko vtedajšieho muničného skladu (teraz uprostred Októbrového sídliska):

Podľa svedectva N. H., Židom najprv nariadili vyzbierať spomedzi seba zlato, resp. vysoký finančný obnos v maďarskej mene, a potom ich zhromaždili v polorozpadnutých kasárňach blízko miestnej železničnej stanice, údajne aby mohli byť vypravení naspäť domov, či do Palestíny.

Zhromažďovanie Židov Nemcami pred ich presunom k muničnému skladu a popravou (© Ivan Sved)

Tam ich zamkli a strážili dva dni s tým, že čakajú na transport (vlak). Ako spomína Kateryna Ginčuk (*1892), istý Veinblatt sa im pokúsil priniesť v noci vodu, ale stráže ho zabili. Na tretí deň ráno o piatej vyhnali všetkých Židov z kasární von, bez svojej batožiny. Na nástupišti ich nečakal sľubovaný vlak domov či do Palestíny, ale stráže s obuškami a bičmi, aby ich zbili. Nemeckých Židov potom oddelili a ponechali v kasárňach, no maďarských presunuli v štvorstupe na neskoršie popravisko, kde už bolo množstvo jám a kráterov z explózií výbušnín.

Transport Židov na popravisko (© Ivan Sved)

Tam ich najprv zlynčovali a potom im skonfiškovali cennosti (šperky, peniaze).

Zhromaždení Židia na mieste masakra (© Ivan Sved)

Časť Židov sa musela vyzliecť a ľahnúť si na brucho do vykopanej jamy, aby ich vzápätí policajné a špeciálne jednotky popravili strelou do tyla, pričom mnohých hodili do masového hrobu ešte živých. Ich mrazivé neľudské výkriky a ostré, prenikavé náreky boli počuť až do okruhu jedného kilometra. Jeden z priamych účastníkov, Hermann K. (člen Jeckelnovho veliteľského štábu), o tom vypovedal 22. septembra 1964 s tým, že on sám strieľal Židov hodinu alebo dve a podľa svojho odhadu mohol poslať na druhý svet 50 až 100 mužov.

Na ďalší deň – v stedu 27. augusta – miestni a nemeckí policajti skoro ráno vyhnali kameneckých Židov zo svojich domov, údajne za účelom presídlenia. Namiesto toho však, už tušiac svoj osud, pochodovali na miesto svojej smrti. Starších Židov, ktorí nevládali a zaostávali, ubili špeciálne jednotky, čo ich sprevádzali, na smrť. Ako pokračuje Ksenia Prodančuk (*1925), tieto mŕtvoly potom pozbierali z cesty a doviezli vozmi tiež na popravisko, k muničnému skladu. Nasledovala ich kolóna nákladiakov na korbe tiež s miestnymi Židmi. Niekoľkí sa pokúsili utiecť, ale boli na mieste zastrelení.

Transport Židov na popravisko (© Ivan Sved)

Tí Židia, ktorí transport prežili, sa museli vyzliecť a odovzdať svoje cennosti, aby ich nechali napochodovať v desaťstupoch alebo naskákať do otvorených jám. Ktorí sa vzopreli, tých zbili puškami alebo prebodli bajonetmi (vrátane nemluvniat), dovliekli ich k jamám a tam postrieľali samopalmi:

Telá Židov v hromadnom hrobe, zavraždených v Kamenci v auguste 1941 (© Yad Vashem)

Zo svedectva Nikolaja Tupenka, ktorý ich pochovával na poľskom cintoríne:

Po tom, ako skončila streľba, zobrali nás k jame, kde ležali zavraždení Maďari [maďarskí Židia] a prikázali nám ich pochovať. Strašný obraz sa mi naveky vypálil do pamäte – toto bol výsledok fašistickej brutality. Niektorí ľudia v hrobe ešte žili. Doteraz neviem zabudnúť na jedno maďarské dievča, vari 14 ročné, ležala v hrobe pod ďalším mužom, hoci obaja boli ešte nažive. Prikázali nám vykopať z hrobu trochu zeminy a ustúpiť nabok. Nemci z popravčej čaty ich vytiahli, zastrelili ich a vhodili naspäť. Muž ešte stále vládal zdvihnúť hlavu; prosil nás, aby sme ho zabili a nepochovali zaživa. […] Ak niekto z nás v šoku prestal v zakopávaní hrobu, prinútili ho pokračovať bitkou. Keď sme skončili, zem sa na niektorých miestach ešte hýbala – zjavne niektorí ľudia ešte žili a dusili sa alebo mali predsmrtné kŕče.

V jeden moment, ku koncu popráv, podľa svedectva Wilhelma W. (člena polície) zo 4. januára 1961, predstúpil pred nich Friedrich Jeckeln, ktorý ukázal na jedného zo Židov, oblečeného v štýlovom šedom obleku, oslovil ho menom a dramaticky predniesol:

Pozrite sa na tohto muža. Je to typický Žid, ktorý musí byť zneškodnený, aby sme my, Nemci, mohli žiť.

Masaker pokračoval aj na ďalší deň, štvrtok 28. augusta. Na úsvite vyhnali Židov zo svojich bytov, pričom si mali zobrať so sebou len tie najcennejšie veci. Nechajme však  prehovoriť Kláru Moskaľ (*1924), priamu účastníčku tohto pogromu:

Na námestí nás obkľúčili Nemci a Maďari. Kto mal so sebou batoh, toho zmlátili a jeho batoh odhodili. Potom nás zoradili do šesťstupu až osmestupu a povedali nám, že cesta bude náročná a dlhá, preto nemá význam si brať so sebou veľa batožiny. Zanedlho sa však skupina rozdelila – jedna časť pokračovala cez most smerom na Poľské Folvarky [k popravisku], zatiaľčo my sme pred mostom zastali a posadali si, niektorí si aj ľahli. Strážili nás Nemci s guľometmi a samopalmi, ako aj pár miestnych policajtov. Vtom si nás niektorí Nemci začali fotografovať.

Jej skupinu potom vzali naspäť do starého mesta. Klára pokračuje:

Krátko popoludní nás zhromaždili v strede starého mesta. Spýtala som sa jedného policajta:
— Kde je tá druhá časť ľudí? Boli tam aj moji rodičia.
— Budete vykázaní z mesta, — znela jeho odpoveď.
Potom sme pokračovali smerom na Poľské Folvarky. Kto nevládal, toho zbili, naložili na pristavené nemecké nákladiaky a tiež priviezli na popravisko.
Po ceste nám svitlo, že nás idú zastreliť. Keď už sme stáli pri jamách, Nemci nám prikázali vyzliecť sa. Naše topánky, peniaze, zlato a iné cennosti sme mali nechať o čosi ďalej od hrobov. S každou minútou, ako sa rad približoval k hrobom, vzrastala hrôza a kriky silneli. Nemci nás umlčali údermi pažieb po hlavách. Na dievčatá a chlapcov posmešne kričali: ‚Komsomolci!“ a tvrdými údermi im rozbíjali lebky.
Ja som sa tomu chcela vyhnúť, a tak som sama pristúpila k svojmu hrobu. Jeden nemecký vojak ma udrel pažbou po pleci, no ja som zdvihla svoju ruku voči nemu. Pristúpil k nám tlmočník:
— Čo sa deje? — spýtal sa ma.
— Môj otec je Rus a na náš dom padla bomba a nestihli sme prejsť [za rieku] do nového mesta [všetci miestni Židia boli presídlení do starého mesta] a ja som sa zamiešala medzi skupinu Židov, keď som stála vo fronte na chlieb, — pozerala som sa prosebnými očami na nemeckého komandanta. — Nechajte mňa aj moju mamu ísť, sme Rusky!
Nemecký dôstojník mi uveril a nechal ma ísť. Kým som čakala pri aute, videla som, ako sa Nemci zabávajú pri jednom hrobe: nechali Židov balansovať na doskách, ktorými čiastočne zakryli jeden z hrobov, a udierali ich palicami a pažbami dovtedy, kým nespadli – zaživa – do hrobu.

Ako pri neskoršom výsluchu uviedol miestny policajt a priamy účastník v týchto masových popravách Ivan Čajkovskij (*1904), tí Nemci, ktorí strieľali Židov, si sami privlastnili ich cennosti. Čajkovskij sa zúčastnil na troch takýchto masakroch ako strážca, aby Židia neutiekli, čiže nepodieľal sa priamo na ich vraždení. Za tieto dva dni bolo úhrnne zabitých ďalších 10 000 Židov.

Ešte niekoľko dní po tom sa z jám ozývali strašidelné zvuky. Príslušníci SS následne nariadili miestnym sedliakom navŕšiť na tieto masové hroby hlinu. Podľa vtedajších železničiarov sa zem hýbala ešte niekoľko dní nato.

Pokračujúce vraždy v druhej polovici 1942 (keď miestni Židia žili v gete na území bývalej sovietskej vojenskej základne) sa diali o čosi bližšie k železničnej stanici, resp. k mestu, stále však neďaleko územia, resp. smerom na muničný sklad.

Miesto židovského popraviska dnes

Každú sobotu napochodovala časť obyvateľov geta na svoje popravisko a boli takisto zastrelení. Podľa vojaka Červenej armády Semiona Faingolda všetky deti, ako aj niektorých dospelých, hádzali do hrobov živých. V masových hroboch ležali stovky nahých tiel. Jeho uzimenú a vyhladovanú matku popravili tiež na tomto mieste, 31. októbra 1942.

To isté miesto z Google autíčka

V novembri 1942 podobne zlikvidovali zvyšných asi 4000 nevinných Židov z geta, vrátane starcov, chorých, chromých a inak telesne postihnutých, žien, detí a dokonca aj nemluvniat. Z vypočúvania vtedajšieho miestneho policajného rotmajstra Zalogu vyplýva, že prevažná väčšina z temer päťtisíc Židov v gete boli kvalifikovaní pracovníci (ako napríklad zdravotné sestry) a ich rodinní príslušníci.

V ten osudný deň sa „pracovný deň“ začal ešte pred svitaním. O štvrtej nadránom dorazil Zaloga so svojimi mužmi, tzv. schutzmänner (miestna kolaburujúca pomocná polícia), na policajnú stanicu, kde sa vyzbrojili puškami a strelivom. Odtiaľ sa presunuli k miestu plánovaného masakra –  kasárňam – aby očakávali ďalšie rozkazy od Nemcov. Bolo päť hodín ráno a 30 až 40 trestancov z miestneho koncentračného tábora, pod dohľadom ich dozorcov, tu práve dokončovalo kopanie štvrtého masového hrobu. Nechajme však prehovoriť Zalogove spomienky:

Po necelej polhodine začali postupne prichádzať vozidlá s Nemcami, ich žandármi a pohraničníkmi. Neskôr dorazili aj nemeckí vojaci a príslušníci železničnej polície. Napokon sa k mojim 70 policajtom pridalo aj 5 ruských.
Našou úlohou bolo vytvoriť druhý, vonkajší kordón, čím sme jednak mali zabrániť úteku odsúdených na smrť a jednak uzavrieť miesto pred prístupom miestnych obyvateľov a Nemcov. Počas popravy mnohí Nemci, ako vojaci, tak aj civilisti, prišli na diváky, ale nemeckí žandári ich poslali preč. Prvý, vnútorný kordón tvorili prakticky výlučne Nemci.

Ďalej si vypočujme už spomínaného Ivana Čajkovského, ktorého úlohou bolo najprv strážiť geto počas transportu Židov na popravisko, neskôr sa však podieľal aj na ich preprave:

Otázka: Ako prebiehal transport civilistov z geta na popravisko?
Odpoveď: Prišli sme do geta s prázdnym nákladiakom, otvorili korbu a Nemci nariadili civilistom nastúpiť. Ktorí odmietli, tých sme tam natlačili násilím. Pri samotnom prevoze bolo našou povinnosťou strážiť ľudí, zabrániť, aby zoskočili a ušli. Na mieste popravy sme ich vyložili a vrátili sa s prázdnym autom späť do geta po ďalšie obete. Ja som sa otočil asi štyrikrát, vždy s 30-35 ľuďmi na korbe. Za celý ten čas sa nikto nepokúsil uniknúť…

Ďalej pokračuje rotmajster Zaloga:

Hneď ako sme ustanovili kordón, začali prichádzať prvé transporty. Na začiatku z troch nákladiakov vystúpilo 50-60 Židov spolu s policajnou ostrahou, žandármi a špeciálnymi jednotkami. Odviedli ich na miesto, kde sa mali vyzliecť. Tieto transporty pokračovali až do večera, čiže zhruba 12 hodín. Nemci ich odpravovali na smrť v skupinách po 40-60. Väzňov z koncentračného tábora, čo im vykopali hroby, odviedli za kasárne, aby nič nevideli.
Gestapáci sa striedali pri vykonávaní popráv, aby sa cez prestávky, podobne ako nemeckí žandári, posilnili jedlom a pitím, najmä však vodkou. A potom späť do práce.

Ako táto „práca“ prebiehala, rozpráva Ivan Čajkovskij, ktorý sa neskôr – takisto s ďalšími svojimi schutzmänner (kolaburujúcimi miestnymi policajtmi) – pripojil k druhému kordónu:

Otázka: A ako prebiehalo samotné strieľanie?
Odpoveď: Masové vraždenie mierumilovných sovietskych občanov [sic] bolo organizované nasledovne: Ľudí z nákladiakov priviedli k dvom masovým hrobom. Tu sa museli vyzliecť a v skupinách po 5 až 7 zišli do hrobu [jamy]. Ľahli si na tvárou dole na mŕtvoly pod nimi, aby ich dvaja Nemci usmrtili strelou zo samopalu do zátylku. Okolo popraviska stáli dva kordóny. Vnútorný, rovno pri hroboch, tvorili Nemci. Tí tak mohli priamo pozorovať Židov, ktorí sa museli vyzliekať pred svojou popravou. Vonkajší bol asi 100 až 150 metrov od vnútorného a tvorili ho miestni schutzmänner. Hroby večer prikryli väzni z koncentračného tábora.

Podľa slov Zalogu len jeden odsúdený sa pokúsil uniknúť:

Muž v strednom veku prerazil cez druhý kordón, ale vo vzdialenosti zhruba 70 až 100 metrov ho zastrelili.

Podobne ako deň predtým, cennosti popravených si nechali ich kati – gestapáci, a iné nemecké šarže. Schutzmänner mali zakázané si čokoľvek vziať.

Do konca roku 1942 a aj v 1943 popravy pri muničnom sklade pokračovali.

Ešte jeden súčasný záber na niekdajšie popravisko (© Eugene Schnaider)

Obeťami sa stali či už Židia, ktorým sa dovtedy represiám podarilo vyhnúť, alebo novodeportovaní Židia z priľahlých oblastí (osád).

Skupina 800 židovských detí a starcov však bola zavraždená na inom mieste. V lete 1942, keď muži a ženy odišli z geta do práce, deti a starcov previezli na nákladiakoch na židovský cintorín, ani nie 700 metrov na juhozápad od spomínaného muničného skladu:

Tu boli policajnými jendotkami zastrelení, ako sa o tom píše v správe Zvláštnej štátnej komisie na zistenie a vyšetrenie zločinov spáchaných nemecko-fašistickými аgresormi a ich kolaborantmi a nimi spôsobenej škody občanom, družstvám, obecným organizáciám, štátnym podnikom a inštitúciám ZSSR (príliš strohý a stručný názov komisie, by som povedal) z mája 1944:

Na severovýchodnom okraji mesta je židovský cintorín, kde postrieľali Židov z geta; ich telá sú pochované v 53 hroboch.

Správa ďalej pokračuje tým, že zo 16 otvorených hrobov štyri boli masové, pričom špecifikuje, že v prvom bolo pochovaných 43 detí vo veku 2-12 rokov a v druhom 37 obetí (detí aj dospelých). Z uvedených informácií (lebka bez priestrelu) sa dá usúdiť, že niektoré z detí v druhom hrobe boli pochované zaživa.

Podobný osud stihol ďalšiu trojstovku Židov na tom istom mieste na konci roku 1942 a opäť sa tomu venuje ZŠK vo svojej správe z 19. mája 1944, slovami svedka Nikolaja Michajlovského (*1888):

V 1942 som videl deti, ženy a mužov, ako ich prevážali na židovský cintorín […] Celkovo sa dalo narátať 300 ľudí. Prinútili ich vyzliecť sa a váľať sa v snehu 20-30 minút. Potom im prikázali pristúpiť k hrobu, aby ich zastrelili a oni spadli do hrobu. Malé deti tam nahádzali živé, ako keby to boli len lopty. Všetko toto bolo vykonané nemeckou posádkou.

Pamätníky židovským obetiam

Po vojne sa kameneckí Židia snažili rôznymi spôsobmi pripomenúť si členov svojich rodín zavraždených v holoakuste. V auguste 1946 sa pokúsili uskutočniť stretnutie na počesť 5. výročia masového vraždenia Židov v Kamenci. Miestne úrady však takéto stretnutie prísne zakázali. Krátko nato členovia kameneckej židovskej komunity poslali žiadosť Nikolajovi Švernikovi, predsedovi prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR a Nikitovi Chruščevovi, vtedy predsedovi Rady ministrov Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (rozumej: ukrajinský premiér), aby im umožnili verejne si pripomenúť židovské obete, ale bez výsledku:

V roku 1946 sme predložili primátorovi žiadosť, ktorá vychádzala z hĺbky duše stoviek Židov, aby nám umožnil pripomenúť si tragický deň bolestnej straty, keď naše nevinné matky, otcovia a deti boli umučené na smrť a masovo zavraždené, ale on to odmietol… Ešte od 1944 kamenecká kehila [kongregácia] žiadala primátora, aby nám umožnil symbolicky vyznačiť masové hroby, kde naši otcovia a rodičia boli pochovaní, miesta kde desiatky tisíc našich rodičov, bratov, sestier a detí bolo pochovaných zaživa, miesta, kde sa zem triasla strachom a hrôzou. O rok už nebudeme vedieť nájsť miesto, kde v 1941 nemeckí vrahovia spáchali katastrofu, ktorá nemá obdobu v ľudskej histórii. Jamy zarastajú tŕním a trávou. Stopy a pamiatka našich drahých sestier, matiek a príbuzných sú pomaly zmazávané a napriek našim oprávneným požiadavkam, vyžarujúcim zo stoviek zlomených sŕdc a sĺz našich sestier – naša žiadosť sa dosiaľ nedočkala kladnej odpovede.

Napokon sa však miestnym Židom predsa len podarilo vztýčiť niekoľko pamätníkov na mieste masakru ich komunity, dva z nich na mieste vyššie spomínaného muničného skladu, čiže priamo na mieste vraždenia a hromadných hrobov vyše 20-tisíc Židov:

Na väčšom z nich je napísané:

© Eugene Schnaider

Večná pamäť otcom, matkám, bratom a sestrám barbarsky umučeným na smrť 5. elula 3040 [podľa židovského kalendára má byť 5701], 1941 nemeckými fašistickými obludami.

Kameneckí Židia sa doteraz stretávajú na tomto mieste koncom leta, aby si pripomenuli obete holokaustu.

Ďalšie monumenty boli postavené v posledných rokoch v tom istom parčíku:

Plaketa na jednom z nich pripomína:

23 600 mužov, žien a detí popravili na tomto mieste fašisti 26., 27. a 28. augusta 1941. Boli to Židia – občania Kamenca a tiež deportovaní z Maďarska. Nech títo zavraždení nevinní odpočívajú v pokoji. Vaša pamäť nikdy neumiera.

Číslo 23 600 sa prvýkrát objavilo v Správe o operačnej situácii č. 80 z 11. septembra 1941:

V priebehu troch dní Komando SS a [miestna nemecká] polícia zastrelili 23 600 Židov.

Ďalší pamätník zhotovili v roku 2009 a pripomína Židov deportovaných do Kamenca z Maďarmi kontrolovanej Podkarpatskej Rusi, zavraždených takisto koncom augusta 1941:

Na tejto plakete stojí:

© Eugene Schnaider

Na pamiatku našich bratov, maďarských Židov a tých, ktorí utiekli do Maďarska v r. 1941. Vtedajšia maďarská vláda a neľudská nacistická nenávisť ich vyhnali na smrť. Nech ich pamiatka žehná. Vztýčené na ich pamiatku vďaka škole Johna Wesleyho a maďarskému evanjelickému bratstvu, 2009.

No a napokon najnovší je z roku 2015, financovaný a postavený maďarskou vládou:

Píše sa na ňom:

Na pamiatku tisícom židovských obetí deportovaných z Maďarska v roku 1941 na teritóriá pod nemeckou nadvládou a zavraždených na tomto mieste, vztýčené vládou Maďarska – 2015.

Maďari si to asi potrebujú žehliť. Podľa Encyklopédie holokaustu krátko po vyhlásení vojny Nemeckom Sovietskemu Zväzu v júni 1941 sa tamojšia fašistické vláda rozhodola deportovať všetkých ruských a poľských Židov zo svojho vtedy územia (vtedy to zahŕňalo aj Podkarpatskú Rus). V júli k zhromaždeným pridali aj množstvo maďarských Židov, z ktorých niektorí nedokázali preukázať svoje maďarské občianstvo, lebo nemali pri sebe platné papiere. Na Podkarpatskej Rusi vyvlastnili celé židovské komunity pod zámienkou, že ide o „židovských cudzincov“. Všetci títo „cudzinci“ boli potom zatknutí, natlačení do dobytčiakov a deportovaní na hranicu s Nemcami ovládanou Ukrajinou. Do konca augusta 1941 sa tak v rukách SS ocitlo 18 000 Židov. Po prechode hranice pokračovali do Kolomyje, odkiaľ pešo pochodovali do Kamenca. Z 23 600 obetí tragédie asi 14- až 16-tisíc bolo z maďarského územia. Tí, čo prežili, sa neskôr vrátili domov do Maďarska.

Kameň na pamiatku obetí holokaustu v Kamenci-Podolskom stojí aj v newyorskom Parku obetí holokaustu:

© Yad Vashem

Ďakujem organizácii Yad Vashem za možnosť využiť fotodokumentárny materiál z ich webstránky.

V druhom dieli navštívim miestny sčasti romanticko-mysteriózny židovský cintorín, ktorý pripomína Angkor Wat.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.