2020

Možno bol rok 2020 rokom, v ktorom sme zistili, koľkí z nás potrebujú psychiatra. Ale možno to bol aj rok, v ktorom sme zistili, koľkí ho vlastne až tak nepotrebujú. Mnoho ľudí trápila úzkosť, obavy, znepokojenie, mnohí boli traumatizovaní tým, čo sa deje, opatreniami vlády a obmedzením spoločenského života, no to ešte neznamená psychickú poruchu. Dopad roka 2020 na našu kolektívnu psyché i na psychické zdravie jednotlivcov je stále veľkou neznámou, a to hovorím ako človek, ktorý dvetisícdvadsiatku prežil priamo na psychiatrii.

Adaptačná schopnosť ľudstva je naozaj neuveriteľná. Kam sa bude ďalej uberať spôsob nášho života je otázne. Globálna pandémia môže byť aj po úspešnom očkovaní nasledovaná ďalšími katastrofami svetových rozmerov, pričom na mysli nám vyvstávajú najmä tie súvisiace s klimatickými zmenami. V spoločenskom priestore zas s rastúcou ideologizáciou, agresiou a stratou vecnosti, slušnosti a nadhľadu, ktorá zachvátila snáď celý Západ.

Rok 2020 je jednoznačne rokom vyostrených paradoxov. Najprv sme sa báli koronavírusu, teda báli sme sa o svoj život a život svojich drahých – pretože tento strach je derivátom strachu zo smrti – potom sme sa začali obávať obmedzujúcich a zničujúcich vplyvov opatrení vlády proti šíreniu koronavírusu, a napokon sa bojíme niečoho, čo možno oslavovať ako nebývalý a bezprecedentný úspech tohto roka či praktický test možností a schopností medicínskej vedy – vakcíny proti koronavírusu, ktorú máme k dispozícii dokonca do roka od rozšírenia pandémie.

Tento strach je ideologicky živený, v miere, v akej sa šíri, nie je vôbec podložený a vnímam ho ako jeden z ďalších zbytočných nástrojov na rozčesávanie spoločnosti. Všeobecne to, čo sa vôkol nás a v nás deje (pretože to nie je niekde mimo, v nejakej spoločenskej zásuvke) možno vnímať ako rozpad spoločenskej integrity a slabnutie možnosti na niečo, čo sme kedysi zvykli označovať ako spoločenský konsenzus.

Ako dieťa ma mama dala očkovať na všetko, na čo ma zaočkovať mala dať a nikto sa tomu nedivil. Týkalo sa to aj všetkých mojich vrstovníkov. Teraz sa ocitáme v situácii, keď z čírej povinnosti a racionality musíme brániť to, čo by sa ešte pred pár rokmi, možno desaťročiami, oslavovalo ako neobyčajné víťazstvo vedy. Valcujú nami afekty a novodobé postpravdy, ktoré sa dostávajú do obehu vďaka sociálnym médiám, nie vďaka tomu, že sú faktami. Fabulácia je, zdá sa, novým druhom kreativity. No vynaliezavosť pri omyloch a zavádzaní neprestáva byť vynaliezavosťou klamstva a lži.

Popierači koronavírusu sa v priebehu tohto roka stali nepriateľmi vakcíny a tým zároveň nepriateľmi vedy. Koľko iracionality, hnevu, kýbľov afektu a protestovania, ktoré sa javí mať základ len v túžbe po proteste! Je to detsko-pubertálny protest, ktorý k všetkému chce dodať svoje „nie“, bez konštruktívnych vízií a bez argumentov, len na základe pocitov – a preto je tento protest vo svojej podstate primitívny. Súčasná spoločnosť (úmyselne nepíšem „moderná“) bezcieľne kráča cestou protestu a kriku. Je schopná deformácií a inverzií (viac „oslavy“ 17. novembra), o akých sme si mysleli, že sú možné len v psychóze a sne. To, čo nám najviac chýba, je nádej a cieľ.

2020 je rokom, ktorý v nás listoval to, ako sme schopní naozaj žiť. Žiť naplno neznamená míňať peniaze na to, čo nepotrebujeme, cestovať ako šialený alebo utekať z večierka na večierok. Pulz vlastného bytia, ponorenie sa do toho, kým sme, nie je naozaj žiadne klišé. 2020 odhalil, ako je centrom nášho života vlastne len zábava. Ak zábava nie je skutočným oddychom a stáva sa stredobodom, nie je to nič viac než ďalšia otročina. Únik do virtuálneho sveta v čase vonkajších obmedzení je zase len únikom do jeho napodobenín. Na čo nám je taká virtuálna realita, ak nás vedie mimo to, čo je naozaj tu a teraz? Je to len ďalšia chiméra, ktorá nás, chúďatká bez duše, musí trochu pozabávať, aby sme mali pocit, že život nie je nudný, kým umrieme.

Nekonečné netflixovanie (doteraz som stade nevidel žiadny film alebo seriál), počítačové hry a mladíci zavesení na internete kvôli zábave – démon kapitalizmu je naozaj invenčný!

Končí rok 2020 a ja sa naň pozerám so znechutením. Nie kvôli pandémii ani kvôli svojmu súkromiu. Mne bolo vlastne celkom dobre – prežil som rok plný noviniek a prekvapení. Skôr kvôli tomu, akí na seba sme a čím žijeme, sa pozerám na uplynulých dvanásť mesiacov ako na niečo čierne a hrozivé, čo kdesi za mnou mení svoje hranaté tvary. Pozerám sa už inde.

Budeme schopní nejakej metamorfózy alebo nás to opäť bude ťahať viac a viac nadol?