Lučanského koniec ako varovanie

Samovražda  bývalého prezidenta Polície SR, pána  Lučanského by nami mala  zatriasť : aj ona je znakom konca jednej éry. Skôr než o tom, ale musím odmietnuť, ako začínajú bývalí mocipáni (p. Kaliňák, napr.) robiť z tohto nešťastného samovraha politického martýra. Už som čítal, že je ako  Kuciak… tak to pŕŕ! To, že sa pán Lučanský pokúsil o samovraždu z neho nerobí  žiadnu obeť, a už vôbec nie tejto vlády. Do väzenia ho neposlala vláda, ale  súd, na základe akcie jednotky NAKA, ktorej dal ktosi – asi vedel prečo – krycie meno „Judáš“. To, či sa generál Lučanský zachoval (napr. voči svojej funkcii a poslaniu) ako Judáš, to mohol vysvetlovať  vo vyšetrovačke,  aj na súde. Ale toho sa nechcel dožiť. Je to preto, že sa začali  „kajať“ jemu blízki ľudia? Tie výpovede vraj signalizujú mimoriadne postavenie tohto policajného prezidenta v systéme „uneseného štátu“… a inak to ani nemohlo byť.  Preto si nik z novej vládnej garnitúry  neprial, aby Lučanského vo väzení niekto zahubil. Logicky – mohol byť predsa  korunným svedkom.

Rovnako falošne mi znie hejt voči ministerke : vraj mala na 100% zabrániť samovražde… tak mudrujú na facebooku „pozostalí“ z radov stúpencov Fica, Pellegréniniho a Kotlebu.   Ja som, na rozdiel od väčšiny týchto „expertov“,  väzenie prežil a viem, že  samovraha – pokiaľ  sa chce skutočne zabiť – neustráži nik ani vonku, ani vo väzení. A platilo to rovnako aj v časoch môjho väznenia –  kedy mohli bachári dohliadať a buzerovať väzňov nepomerne viac, než smú dnes. Pokusy o samovraždy sa diali aj vtedy.  Pamätám si na postláčané kovové sito, ktorým boli obohnané rebrá veľkého radiátora pod oknom mojej cely. To sito bolo pokrčené od úderov hláv väzňov, čo sa skúšali  zniesť  zo sveta rozbehnutím  sa hlavou proti radiátoru. Videl som ruky väzňov s prerezanými žilami, rany vypálené do dlane cigaretami, ktoré si infikovali hnilobou, atď. atď.

Takéto udalosti nebývajú vo väzení, najmä vo vyšetrovačke,  také zriedkavé, ako presviedčajú  oficiálne výkazy. Téma sebapoškodzovania (hladovky,  samovraždy) je na dennom pretrase. Isteže, najviac býva tzv. manifestačných samovrážd. To sa väzeň chce dostať do nemocnice, alebo do blázinca, kde dúfa v lepšie podmienky. Sebaubližovaním sa dnes dá získať bulvárna publicita a  cez ňu aj súcit verejnosti (ako skúsila aj napr. pani Jankovská). No najvítanejšou  je možnosť spolitizovať  svoju kriminálnu vinu, to skúša nejeden kriminálnik…aj spomedzi týchto „únoscov štátu“.

Vo väzení sa občas samovraždy aj dovŕšia. Napr.  pre tzv. „zosypanie“, ktorým bývajú ohrození tí väzni, čo neznesú pád z výšky svojho predošlého postavenia. Samovražda môže byť bilančnou, alebo aj pre strach z verejného poníženia na súde. Zažil som na cele „prcečkára“ , čo skúšal samovraždu preto, lebo sa desil hanby zo zverejnenia  svojej úchylky (prcečkár = sexuálny  zneužívač mladistvej).

Ale väzenie nie je iba miesto, kde zistíte, pre aké rôzne (aj malicherné) dôvody dokážu ľudia pomýšľať na samovraždu.  Je to aj miesto, kde  spoznáte, aké odlišné a jedinečné bývajú ľudské príbehy  , aj motívy takého krajného konania, akým samovražda je. Preto zdôrazňujem, že  samovraždu pána Lučanského treba hlavne poriadne a nezaujato vyšetriť!

…………………………………………………….

Nebudem teda  špekulovať nad príčinou,  dodám čosi o kontexte tejto smutnej udalosti. Jedným kontextom je fakt, že  tento, v poradí už druhý zatvorený policajný prezident z éry vlády Fica a SMERu , bude chýbať vyšetrovateľom.  Výpovede pána Lučanského mohli vniesť  svetlo do temných kútov nášho štátu. Jeho  umlčanie sa hodí iba jednej skupine osôb – tým  vplyvným,  čo  generála Lučanského nominovali, riadili  a ktorým (možno nie vždy legálne) slúžil.

Ale v našom kráľovstvom krivých zrkadiel  sú už na svete konšpirácie a  pseudo vysvetlenia jeho samovraždy! To je druhý kontext – propaganda.  Ľuďom, čo pritom nechcú prísť o rozum núkam moták:  Pravda býva najčastejšie  jednoduchá. Preto máme dôvod povedať, že kým sa neukáže niečo iné, môžeme za  motív označovať šok zo straty  dlhoročnej moci a z rozsahu viny. Podobné  sa udialo v zopár prípadoch aj po páde KSČ (predchodkyne SMERu). Tak ako vtedy  nemala  žiaden tajomný význam samovražda kolaboranta Šalgoviča (predtým predseda SNR a šéf ŠtB), nemusí byť nič tajomné ani na samovražde pána Lučanského

…………………………………

Predčasná a bolestivá smrť, akou je obesenie,  je zlou správou, nech by išlo o kohokoľvek. Vyjadrujem sústrasť rodine a naozaj ľutujem , že  pán Lučanský  už v živote nevidel zmysel. Jeho samovražda by nami mala zatriasť , aby sme si uvedomili, že to, čo sa  okolo nás odohráva, to nie je žiadna zábavná reality show – je to  reálny život a ten býva  drámou. A  aj neustálym zápasom. U nás o to viac, že doznieva  erupcia, v ktorej sa pred cca 30 rokmi zmenila mapa strednej Európy , kde sa začal formovať nový štát a politický národ. Dráma súčasnosti sa pred nami odvíja  na viacerých (generačných aj situačných) úrovniach, preto je tak ťažko mať odstup. Ale zo svojho zorného uhla  poviem, že koniec éry SMERu oživil aj historický konflikt našej vízie slobody a právneho štátu s víziami pohrobkov totalít  20. storočia. Že je u nás ich temný magnetizmus stále silný, to dokazuje naša mimoriadna náchylnosť ku zjednodušeným  a  falošným  výkladom sveta, akými nás hojne krmí Rusko, aj domáci domotaní obdivovatelia sprisahaneckých koncepcií a „hodnôt“ z totalitnej minulosti.

…………………………………….

Na záver chcem odcitovať niekoho, koho nezvyknem : strojcu  demoralizácie a úpadku mravov (1969-89),  G.Husáka. V dňoch pádu totalitnej KSČ nevyslovil veľa slov, ale tie , čo odcitujem,  považujú aj jeho komunistickí súputníci (napr.Viliam Plevza) za  jeho politický odkaz. Ku udalostiam Novembra povedal tieto pamätné vety: „Bude to tvrdý politický zápas. Aj keď v tejto etape prehráme. Chybou je, že sme za 40 rokov zabudli na formy politického boja s opozíciou. Vzdávať sa, by však bolo nemúdre…“.

Vskutku, Husákovsko-Jakešovská  garnitúra v r. 1989 prehrala. Ale nevzdala sa.  V Čechách drží súčasnú Babišovu vládu a tam pôsobí – ako jediná v Európe – dokonca pod názvom „komunistická strana“(!). U nás  sa síce KSČ premenovala (najprv na KSS, potom na SDĽ a tá napokon splynula so SMERom) ale o to viac si uchovala kontinuitu osôb a ich vzťahových sietí, z ktorých sa v podmienkach kapitalizmu stali , prinajmenej z ich časti, siete mafiánske.

Generál Lučanský ich poznal, možno aj riadil.  Jeho  samovražda  v posledné dni roku 2020 šokovala a pripomenula, že sme prežili výnimočný rok. Nie iba pre pandémiu, ale aj pre vyhrotenie zápasu síl minulosti a budúcnosti.  Bol to rok vzopätia občianstva, ako predtým roky  1989-90, a voľby 1998. A ako teraz nedopadnúť tak, ako demokrati dopadli po tých dvoch veľkých víťazstvách?

Kľúčovou  šancou tretieho pokusu demokratov  sú správne odpovede na tri otázky tejto doby : dokážu nové vládnuce sily uspokojiť hlad verejnosti po  spravodlivosti? Dokážu sa zriecť pokušenia využiť  korupčné nástroje, čo tu ostali po SMERe, SNS a Moste-Híd?  A poslednou je otázka, či sa demokrati (a teraz nehovorím iba o politikoch) tento raz vyvarujú  pokušenia pýchy, na ktorej prejavy tak doplácali?

Ak neodpovieme v nasledujúcich troch rokoch  tri krát „áno“ , potom sa vzopätie verejnosti skončí dezilúziou, strany prídu o voličov  a voliči – opäť raz – o šancu začať žiť , konečne, už v 21. storočí. Keďže som zažil oba predošlé pokusy demokratov, dovolím si  varovanie : ak  slovenskí demokrati  stratia z očí svoju dobrú hviezdu, nastane éra revanšu a politického regresu, akú sme tu ešte nemali.  Držme sa preto, priatelia – smelo , ale s pokorou  – aj v tom nadchádzajúcom 21. roku 21. storočia!