Denník N

Kamenec-Podolský (II): Židovský cintorín

V tomto dieli navštívim romanticky pustnúci židovský cintorín.

Prvý diel je voľným prekladom anglickej stránky Yad Vashemžidovskom masakri Kamenci-Podolskom spolu s mojou fotodokumentáciou pamätných miest.

Vyberiem sa teraz na kamenecký židovský cintorín. Býval som od neho vari na stopäťdesiat krokov. Ono celé to sídlisko (po ukrajinsky мiкрорайон Жовтневий, po slovensky Októbrové sídlisko – ako jedna z mála narážok na sovietske časy, ktorých je na Ukrajine v týchto dňoch už, našťastie, žalostne málo) je postavené nielen na mieste onoho masakra, ale aj starých cintorínov. Náš panelák (многоетажка) na Ulici kozmonautov (Вулиця космонавтiв):


Stojí presne medzi dvoma cintorínmi – židovským a poľským:

Dokonca jeho základy boli položené priamo na starých hroboch a kostrách, ktoré našli pri základových prácach!

Na poľský (starý) už tuším nepochovávavajú (nový cintorín je ešte kus ďalej, na severnom okraji mesta), ale stále je v pomerne dobrom stave:

Hrob akéhosi Černého… Ktovie, možno pochádza z neďalekých Černoviec…

Iba čo mierne zarastený:

Ba pochovávajú tu ešte aj zvieratká!

Možno ostatky ľudí aj dobre pohnojili pôdu – časť pozemku využívajú miestni na záhradkárčenie, ako nám to dokumentuje aj Google:

Židovský cintorín je však príťažlivejší. O jednu jeho časť sa príbuzní zjavne stále starajú. Tam, kde sú zosnulí prevažne po druhej svetovej vojne:

Napríklad tento pán bol pochovaný v 70. rokoch

Niektoré náhrobné kamene sú výlučne písané po rusky (a mená cyrilikou):

Cintorín celkovo pôsobí pomerne upraveným dojmom:

Hoci miestami je poriadne zarastený:

Po krátkom čase postupne prechádza do hája džungle. Hroby a náhrobné kamene však neustávajú:

Tento je z rokov päťdesiatych

Skutočná romantika nás však ešte len čaká. Cintorín totižto na významnej časti úplne zarástol – krovím a stromami:

Takže to tam vyzerá tak trochu mysteriózne:

Skoro ako v Angkor Wat:

Aj epitafy sú tu už iba v hebrejčine:

O kúsok ďalej sa nemenej mysteriózne zakráda biela mačka:

No a o tretiu, opäť zhruba rovnako veľkú časť ako predošlé, sa stará štát. Teda presnejšie jedna štátom platená pani, ktorá vraj musí obiehavať štyri takéto staré cintoríny v meste. Ponajprv sa tu vyníma pomník zavraždeným židovským deťom:

Táto časť cintorína bola zrejme tiež zarastená, ale tetuška pracuje na jej odkrývaní:

Okrem iného aj plením pálením buriny:

Teta si tým šetrí prácu (asi aby naplnila kvótu alebo z čírej poctivosti), ale mesto nepovoľuje zakladať takéto požiare, a tak sa ma najprv bála, že som agent, ktorý ju chce nafotiť (a ja som sa zase bál, že ma, bezbožníka, vyháňa, aby som nefotografoval nebožtíkov na ich poslednom odpočinku – len aby posledný, reinkarnácia je sviňa!). Ja som si pritom len chcel odfotiť krásne náhrobky:

Napokon sme družne pokecali a rozpovedala mi aj viaceré príbehy z tej pohnutej doby…

Aha, ja som ju vlastne teraz nechtiac udal. Snáď si tento blog nikto z tamojšej mestskej rady neprečíta…

 

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.