Denník N

Kováčovci boli neprávom ponížení, aj nami, demokratmi.

nekrológ… nerád ich píšem. A ešte k tomu na Nový rok! Rok som mienil začať rok niečím pozitívnym. Ale tento príbeh vlastne takým je…

Na Nový rok, žiaľ…  zbohom, pani profesorka. Nezabudnem na Vašu noblesu, pokoj a osobnú statočnosť, s akou Ste čelili takému brutálnemu zastrašovaniu, akou je pre matku únos syna.
Obaja ste pod tým tlakom obstáli. To bolo možné iba preto, že ste boli jeden druhému  oporou. Obávam sa,  že nik z nás, čo sme vtedy tiež stáli proti Mečiarovi, Vám za to podnes nepoďakoval.
Robím tak teda teraz, ďakujem Vám, že Ste stáli pevne a neustúpili.  Aj za to, že ste s noblesou uniesli aj to,  že sa Michal Kováč za svoju statočnosť nedočkal od nás, od protimečiarovskej opozície,  vďaky. V r. 1998 bol autentickou autoritou boja s Mečiarom a bolo prirodzené, aby (bol už dávno po ukončení mandátu)  kandidoval za SDK vo voľbách 1998. Kto ste pamätníci, viete ako úboho a trápne bol odmietnutý. Po poníženiach od Mečiara mu dzurindova garnitúra uštedrila to, čo ani Mečiar nedokázal : vytlačila ho z politického života. Rok po víťazstve nad HZDS sa blížili voľby prezidenta, po prvý raz priamou voľbou. Ale ten post sa stal predmetom obchodu. Márne boli moje protesty (a rovnako Fera Mikloška).
S odstupu času som presvedčený, že  nevďakom ku Michalovi Kováčovi prišiel nás spoločný projekt, SDK, o slušnosť. To slovko býva po nadobudnutí moci odkopnuté ako prvé : a stalo sa to aj po r. 1998. Potom sa politikom ľahšie zabúda aj na ďaľšie zásady a sľuby, pre ktoré ich ľudia volili. Odvtedy sa stal hlavnou črtou dzurindovskej politiky  stranícky a osobný utilitarizmus. Isteže, medzinárodno-politicky sme sa vrátili späť, ku integračnému procesu (do NATO a EÚ) , ale doma opäť prevládli „hodnoty“ , ktoré morálne degradovali  víťazstvo demokratov z r. 1998 … dôsledkom čoho sa nám  v štáte udomácnili „gorily“.
Som svedkom, že M.Kováč aj Vy, jeho prvá dáma, ste to niesli s veľkou ľútosťou, ale  bez nárekov, hrdo. Vždy Ste si bola vedomá, že budovanie štátu si vyžaduje osobné obete a vytrvalosť. To Ste  prejavila aj v okamihu zvratu situácie, ktorým sa o 18 rokov neskôr stal pohreb Vášho manžela, prvého prezidenta SR (13.10.2016). V Dóme sv.Martina vtedy zazneli viaceré silné prejavy (dôležitý bol napr. Pavlov Demešov). Nahlas zaznelo volanie po spravodlivosti – a bolo cítiť, že rezonuje.
Pohrebom prezidenta M.Kováča sa na Slovensku začalo nové vzopätie demokratov. Prvým mobilizačným momentom sa stala požiadavka  zrušiť  Mečiarove amnestie. Túto zástavu, o ktorej sa súdilo, že je už nezaujímavá a passé, som zodvihol hneď po voľbách, ale silnejšiu odozvu som získal až po tom 13.10.2016. Z  osamelej ofenzívy za zrušenie hanebných Mečiarových amnestií sa stala požiadavka spájajúca a mobilizujúca opozíciu aj verejnú mienku. Do roka sa tlak verejnosti vystupňoval (aj vďaka filmu Únos). Na podporu úsilia o zrušenie Mečiarových amnestí sa vtedy zrodili aj protesty stredoškolákov, tí istí o rok neskôr,  po vražde J.Kuciaka, zvolávali  masové demonštrácie pod heslom Slušné Slovensko.
Nevideli sme sa od pohrebu prezidenta Kováča, ale nepochybujem, že  až podnes Ste sledovali, pani profesorka, nástup novej politickej generácie,  ktorá zdvihla z blata pojem sto krát u nás pošľiapaný: spravodlivosť.
Pani profesorka , som rád, že Ste sa dočkali aspoň  začiatku upratovania Augiášovho chlieva.  Opúšťate nás  v dobe, kedy sa už  moc chobotnice, proti ktorej tak statočne vystupoval prezident Kováč aj Vy, láme. Deň čo deň sú utínané chápadlá mafie, ktorá sa donedávna považovala za nedotknuteľnú. Odhalili sa nehodní prokurátori a sudcovia, ktorí roky bránili spravodlivosti. Na dohľad je, konečne, aj potrestanie únoscov Vášho syna…
Vážená pani profesorka Emília Kováčová, budeme pokračovať a pripomínať váš príbeh, príbeh ženy, ktorá bola oporou prvého prezidenta SR, vždy na strane slušnosti a spravodlivosti.    Česť Vašej pamiatke.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.