Denník N

Reziliencia

A Pellegrini nacvičuje chucpe

Tao, ktoré možno postihnúť slovami

Nie je večné a nemenné tao

Ten, kto vie nehovorí

Ten, kto hovorí, nevie (Lao ‘c  O tao a cnosti) 

Však uvidíte nižšie.

Na úvod: Reziliencia (resilience) je schopnosť odolávať rizikovým/krízovým situáciám, resp. schopnosť vrátiť sa z krízovej situácie do pôvodného stavu. Dalo by sa povedať, že je to skromnejšia verzia „trvalej udržateľnosti“ (sustainability). Také niečo by sa nám v súčasnej situácii veru zišlo. Len, ako sa k tomu dopracovať?

Ale späť k podstate: Nový rok nám už vyšiel v ústrety na priedomí ďalšej dekády 21. storočia, takže sa dá očakávať plejáda hodnotení uplynulého, hľadanie strateného, a prognóz prichádzajúceho času. Avšak používané jednotky času (deň, rok) sú odvodené zo zákonov nebeskej mechaniky našej slnečnej sústavy – otočenie Zeme okolo vlastnej (čej inej?) osi, doba obehu Zeme okolo Slnka…,  nie sú teda založené na našej obľúbenej desiatkovej sústave (s odvolaním na našich, v lepšom prípade, desať prstov). Bežne používané jednotky času nemajú ani  biologický základ, čiže nesúvisia napr. s fungovaním našej pamäte. Asi aj preto naše hodnotenia uplynulého roku a prognózy Nového roku sú skôr streľbou naslepo a proti-príkladom kognitívnej „nestrannosti“. Preto aj permanentne vykazujú validitu predvolebných sľubov politikov. Čo teda asi uvidíme, keď sa budeme obzerať späť za rokom 2020?

Tento príspevok je len jeden ničotný fragmentárny príklad takého ohliadnutia sa späť na uplynulý rok. Veď tu boli aj iní, omnoho lepšie informovaní. Ktorí z nich takto pred rokom, napr. Gašpar, Krajmer, Bodor, Jankovská, Haščák a ďalší správne odhadli, kde budú tráviť budúce Vianoce a vítať Nový rok?

Vedomí si obmedzenosti vlastného poznania, snáď  sa zhodneme aspoň na tom, že v r. 2020 boli v SR parlamentné voľby. Priniesli síce očakávanú zmenu – ďalší hrubo-krký, trojnásobný víťaz volieb odišiel do predtým (sebou) nepredstaviteľného zabudnutia a zanechal za sebou korupciou prerastený štát, dokaličené mocenské rezorty, skorumpované súdnictvo. Až potom sa ukázal všetok ten hnoj na ktorom sme tu žili.

Pokračovanie novej vlády sa však už potácalo neočakávaným smerom, ilúzia sľubovanej, vraj najlepšej vlády zostala visieť v eticky znečistenom ovzduší, Sitnianski rytieri už nemali pohotovosť a nenastúpili do služby. Kde by sa pre pána Boha aj vzali, pri tomto stave školstva?

Namiesto nich sa vyrojili plagiátori v takom množstve, až to vyzeralo, že všetky diplomové a rigorózne práce už boli napísané a teraz sa už  iba opisujú. Podobne ako v 60-tych rokoch 20. storočia niekto iný (B. Dylan?) povedal: „Všetky veľké slová už boli vyslovené!“. Na nešťastie naši politici sa to nedozvedeli, inak  by už dávno boli registrovaní na Úrade práce ako nezamestnaní. A tak ich nezaregistroval nikto. Plagiátori si tak začali vymýšľať rôzne kreatívne výhovorky, prečo je v poriadku, že tu prácu opísali. Objavilo sa viacero návrhov, ako sa s týmto nešvárom vysporiadať, pre ilustráciu uvediem iba tie moje:

  1. Vymenovať vládneho splnomocnenca pre diplomové práce. Tento, takmer geniálny návrh zlyhal na tom, že sa nepodarilo nájsť politicky prijateľného kandidáta s nepriestrelnou diplomovou prácou.
  2. Prijať ústavný zákon, ktorý by všetkým občanom s vysokoškolským vzdelaním znemožnil kandidovať na akékoľvek politické funkcie. Takže žiadne diplomové a rigorózne práce.

Je to vtip, aj keď to tak nevyzerá, alebo áno? A hlavne –  bol by už pokoj.

Herec Dustin Hoffman raz v interview opisoval, ako sa pripravoval na tú hororovú zubársku scénu vo filme Maratónec. Celu noc nespal, fyzicky sa namáhal, len aby ráno vyzeral dostatočne zúbožene. Pán herec Lawrence Olivier to chvíľu počúval a potom sa s miernym začudovaným v hlase spýtal: A to nestačilo jednoducho tú scénu zahrať? Naozaj páni, a to nestačilo tú prácu napísať?

Už to vyzeralo, že na slovenskej politickej scéne zavládne nuda, tak na scénu vstúpil covid-19, aby situáciu „obohatil“ o nový rozmer. A už to sypalo.

V celom tragickom príbehu tejto pandémie zostáva nezodpovedaná jedna otázka: Kde boli všetci tí jednotlivci a inštitúcie, oficiálne aj utajené štruktúry politickej moci, think tanky, poradné zbory, t.j. všetci tí, ktoré majú v náplni práce vypracovávať stratégie, strategické plány, tí strategicky vznešení až osvietení s ušľachtilými víziami a poslaním? To iba Bill Gates a možno  zopár menších komunít, ktoré to však nedokázali komunikovať širokej verejnosti a špičkovým politikom, mali k dispozícii taký mozog a počítač, že im na monitore počítača zablyslo varovanie, že aj také niečo nás môže čakať, a to hneď za rohom?

S tým súvisia aj ďalšie otvorené otázky: Je to len choroba jednotlivca alebo aj choroba celého spoločenského systému? Kde došlo k zlyhaniu v systéme? A čo sme sa naučili z toho celého?

Kde majú sídlo všetky tie organizácie, ktoré sú zodpovedné za predikovanie nepredikovateľného, riešenie neriešiteľného a plánovanie neplánovateľného? Dávno už predsa vieme, že všetky životné problémy sú v podstate neriešiteľné (Strugackij?). A tu sme to nevedeli? A aj tí, nemnohí, ktorí tušili, že niečo také ešte môže prísť, dokonca aj v dnešných časoch, nemali tušenia Kedy a Ako? 

Už sme si dostatočne vychutnali svoju zraniteľnosť, do ktorej sme náhle upadli rovno zo svojej povznesenosti, v ktorej sme tu žili, obklopení technológiami, ktoré fungujú, len keď funguje aj celý systém. A zrazu toto! Ako nám len mohol tento náš svet toto urobiť? Pripraviť nás o ilúziu vlastnej všemocnosti a nezraniteľnosti. V globálne zasieťovanom svete s mobilom pod vankúšom na nás doľahol pocit odlúčenosti a samoty. Napriek internetu a všetkým tým technológiám tu stále niečo chýba, kúsok poézie?

To je teď celá moudrost moje

To je teď celá moudrost moje:
Milovat hlučnou vřavu boje,
za nocí vnikat do snů žen
a trochu býti zadlužen,
pískat si, jak mi zobák narost,
vínem si plašit z čela starost, ….
(Gellner)

Našťastie v rámci tohto každodenného boja proti pandémii sa vyskytli aj okamihy spontánneho občianskeho vzopätia. Obdiv a úctu si zaslúžia najmä tí v prvej línii. Ale celkový obraz je skôr trúchlivý, vyskytli sa aj ľudia – hyeny, ktorým sa nebridilo ani v týchto ťažkých chvíľach zneužívať dôveru zúbožených seniorov. Sme poučení históriou? V čom sme sa poučili? Kdeže, história nás tu zasa zanechala panensky nedotknutých. Mýlili sme sa a sme pripravení mýliť sa znovu. V lepšom prípade mýliť sa trochu inak. Čo s takým ľudstvom, ktoré hrá rolu najhlúpejšieho človeka na svete? To nemáte iné ľudstvo?

A keď sa nám nakoniec, vďaka vede, ktorú sme doteraz trestuhodne dlhodobo zanedbávali, podarí vysporiadať s touto pandémiou, čo urobíme ďalej?

Predvídavo budeme, všakáno, aj naďalej zanedbávať vedu a vrátime sa do osvedčeného „normálu“. Čo nás tam asi bude čakať? Naše osvedčené domestikované vírusy – xenofóbia, uzavreté kmeňové „svoločenstvá“ (pozn.: svoloč = háveď), korupcia, spochybňovanie princípov liberálnej demokracie na úkor nezávislosti súdnictva, médií, večného hľadania ďalšieho hrubo-krkého autokratického vodcu a ďalší blízki príbuzní týchto nám dobre známych vírusov. Patologické, ale naše domáce kognitívne vírusy.

Pellegrini nacvičuje chucpe

Pripad M. Lučanský je veľká ľudská tragédia, aj tragédia režimu, do ktorého patril. Napriek tomu sa Pellegrini štylizoval do roly kazateľa morálky a začal poúčať ministerku spravodlivosti, že na druhý deň by mala odstúpiť. V politickej škôlke, kde usilovne vyrastal, zjavne mal asi takýchto etických vzorov bezpočetne (viď napr.  kauza Kuciak – Kušnírová).

Chucpe je hebrejský výraz, ktorý používajú (nielen) Židia na vyjadrenie bezhraničnej, či akejsi sofistikovanej drzosti, ktorej extrémny cynizmus presiahol všetky medze. Klasický príklad je mladík, ktorý zavraždil oboch svojich rodičov, a na súde  žiada o milosť, resp. mierny trest, pretože je sirota.

Pellegrini ma svojím divadielkovým vystúpením dojal. Až sa mi (s istým oneskorením) zarosilo oko v novoročnej slepačej polievke. V tomto štáte je často problém rozpoznať kedy, a či už skončili silvestrovské oslavy.

Viď aj vyššie. K filozofii cesty tao máme ešte ďalej ako k dokončeniu diaľnice Bratislava – Košice.

Múdry hovorí:

Vytvárať – a nevlastniť

Pôsobiť – a nezávisieť

byť v čele – a neovládať

 

O najväčších vladároch

sa skoro nevie, že tu sú

Tých menších ľud miluje a velebí

Ešte menších sa boji

Ešte menšími pohŕda. (Lao ‘c  O tao a cnosti)

Teraz najčítanejšie