Lietajúci mních

Už minimálne v typických kontrastoch základného modelu: historické centrum verzus panelová periféria či predmestie. Ľudia, ktorí mali z rôznych dôvodov možnosť žiť v rámci jedného mesta v dlhších časových intervaloch na viacerých adresách, určite vedia o týchto rozdieloch svoje.

Valal v mesce

Jedným z takýchto špecifických mikrosvetov Prešova je štvrť zo severozápadného okraja mesta, známa pod názvom Šidlovec. Jej história nie je ktovieako dlhá a práve preto môže prekvapiť, že má špecifickú archaickú atmosféru s nádychom vidieka. Nie je to náhoda, pretože väčšinu pôvodných obyvateľov tvorili ľudia z dedín severovýchodného cípu Slovenska, ktorí do Prešova prišli za prácou po vojne alebo v ďalších vlnách a prirodzene túžili žiť na mieste, ktoré by im aspoň vzdialene evokovalo idylické rurálne prostredie.

Jedine v Gumakoch

Prvé domy na Šidlovci boli postavené na uliciach Jahodová a Javorinská v rokoch 1974 – 1975, ak nepočítame niektoré staré domy, ktoré tu stáli už niekoľko desaťročí. MHD sem v tom čase ešte nejazdila, pretože tu boli iba poľné cesty. Autobus sa otáčal na kopci nazývanom „Gandžurka“ (takto ho volali starousadlíci z Pustej doliny a z Dúbravy). Na vrchu kopca stála unimobunka, v ktorej bol improvizovaný sklad gumákov. Tie si prezul každý, kto schádzal z Gandžurky k svojim rozostavaným domom „na samym Šidlovcu“. Tento výraz sa zaužíval pre srdce Šidlovca, ktoré tvorili vtedy prvé ulice: Jahodová, Javorinská, Orgovánová a Slnečná. Ako už bolo spomenuté, sťahovali sa tu najmä ľudia z dedín, ale neskôr aj mestské obyvateľstvo. Začiatkom 80. rokov už Šidlovec reprezentovala pestrá sociologická vzorka v podobe Rusínov a Šarišanov, katolíkov, grekokatolíkov, pravoslávnych, evanjelikov, robotníckej vrstvy, policajtov, lekárov a tzv. „vyššej“ inteligencie (tote, co maľi maslo na hlave).

Bol to výbušný koktail heterogénnej významovej štruktúry: elixír prízemného primitivizmu, ľudovej tvorivosti, insitnosti, ale aj zdravého sedliackeho rozumu, pragmatizmu, filigránskeho špekulantstva či výtryskov vysokej inteligencie a inšpiratívnosti. Okrem všetkých týchto sociologických škatuliek ešte možno hovoriť o bratstve nezaradených, miestnych pajtašov rôzneho veku, vzdelania či vierovyznania, ktorí bili partiu v karčme na Starej Dubrave a neskôr sa premiestnili do prvej šidloveckej karčmy „Pod Dubom“ v novom objekte Jednoty (na Šidlovci túto budovu všetci familiárne volajú Šidlovčanka). Tu sa začalo formovať nové panoptikum, mozaika pozoruhodných kreatívnych prototypov…

Kumba-méla alebo hinduizmus po Šidlovsky

Mnohí tvrdojaderníci z „Pod Dubom“ by určite stáli za zmienku, ale jeden z nich sa výrazne vymykal a stále vymyká. Už len tým, že tam nikdy nevysedával celé dni, a ani teraz tam nevysedáva a neslope. Zájde raz za čas a aj napriek tomu požíval a požíva rešpekt tohto bratstva vykorenených. Zo slušnosti nebudeme spomínať jeho meno ani prezývku. Vydáme sa cestou opisu/indícií. Vždy pôsobil ako človek neurčitého veku so zvláštnou charizmou. Tú neurčitosť spôsoboval výzor chlapíka, o ktorom by ste, v snahe opísať ho niekomu, najskôr povedali: „vyzerá ako Jim Morrison v čase vydania albumu Roadhouse Blues…“ Alebo skôr ako hinduistický ašpirant na vyššie mystické stavy podstupujúci očistný kúpeľ v čase ich významného sviatku nazývaného Kumba-méla. Alebo ako… Sandokan? Z každej načrtnutej možnosti niečo. Akurát si nenatieral tvár bielou farbou či bahnom… Vždy mal hustú „dredoidnú“ hrivu a hustú dlhú bradu. A ten uhrančivý pohľad karpatských pastierov.

Tento prímer sa hodí, pretože má povesť človeka milujúceho prírodu. Najviac času trávi v lese, ktorý zo severozápadnej strany obkolesuje túto štvrť. Mnohí obyvatelia tam chodia opekať na niektoré z mnohých ohnísk. Zažili to už viacerí: človek príde s partiou k ohnisku a zrazu zistí, že predchádzajúci návštevníci spálili všetko drevo. Nikomu sa nechce ísť zháňať nové a on sa len tak zrazu vynorí z húštiny, ide naokolo a ťahá za sebou niekoľko konárov. Príde k ohnisku a s rýchlosťou samuraja so sekerkou narúbe konáre, naštosuje ich na kôpku, usmeje sa, kývne rukou a opäť zmizne v húštine. „Pozostalým“ po nečakanej krátkej príhode ešte chvíľu trvá, kým pochopia, čo sa stalo… Je to taký miestny lesný duch. Dokonale pozná stromy, lesné plody, ale aj dušu lesa a jeho záludné cestičky. Pozná strašidelné príbehy o lese, o zvláštnej a relatívnej povahe jeho časopriestoru. Keď ho človek počúva, pomyslí si, že nedávna filmová novinka Trhlina sa pokojne mohla točiť aj tu. To však ešte stále nie vyčerpávajúca, hoci podstatná charakteristika tejto zvláštnej entity.

V istom zmysle je aj pedagógom učiacim deti v teréne. Madame Montessori s waldorfskými pankáčmi od pána Steinera by z neho určite mali radosť. Mnohé šidlovské deti naučil skákať saltá dopredu, dozadu, ale aj iné vylomeniny parkúrového charakteru. Pri početných šidlovských kolektívnych akciách v epicentre Šidlovčanky (napríklad guľáš partie a povestné country bály) si nemohli aj náhodní okoloidúci nevšimnúť bizarný výjav: klbko džavotajúcich a od radosti pištiacich detí, ktoré skákajú pol metra od zeme (akoby nadopované šalviou), obkolesujúce vlasatého bradatého týpka, ktorý sa medzi nimi vlní ako šaman a zdá sa, že toto pulzujúce klbko dokonale hypnotizuje a uvádza do rotujúceho pohybu.

Od autodráhy k mystickým stavom

Niekoľko od neho mladších chlapcov opisovalo, ako ich naučil loziť po skalách. Brával ich so sebou na svojom legendárnom aute, ktorému dal prezývku nanuk, pretože klíma v ňom chladila v lete aj v zime… Čo-to sa spomína aj o jeho zvláštnych experimentoch spirituálneho charakteru, na ktoré sa ho nikto nemá odvahu priamo opýtať. Vraj spáva zvláštne poskladaný na skrini. Má ísť o akési špecifické asketické cvičenie. Keď sa s ním však človek ocitne sám, má z jeho pohľadu pocit, že pozná vašu otázku a vy zrazu nenájdete silu opýtať sa… Ja som sa raz predsa len opýtal. Povedal, so šibalským úškrnom na tvári, že mal po celej ploche koberca rozloženú obrovskú autodráhu a že už sa nemal kde pohnúť, tak musel spať na skrini… Neverím mu to, vtipálkovi. Obrátil to radšej na srandu, aby nemusel vysvetľovať čosi, čo sa slovami vysvetliť nedá. Alebo to bolo naozaj presne takto a práve z takýchto banalít vznikajú krásne mýty? Asi.

Tak ako ten, ktorý hovorí, že zvieratá majú pred ním obrovský rešpekt, až pred ním vyskakujú z okien. Aj na to som sa opýtal. Povedal, že raz vyhodil z okna rodinného domu otravného potulného kocúra, ktorý sa mu stále vracal oknom do jeho izby. Práve vtedy šla okolo suseda, ktorej pristál na hlave. Ona však nevedela, čo tomu predchádzalo. Videla len ten okamih, keď sa rozleteli záclony a z nich vyletel delovej guli podobný škriekajúci čierny chlpatý projektil v podobe schúleného kocúrika letiaceho v ústrety jej vydesenej tvári…

Lietajúci mních

Raz sa niekoľko chlapcov zo Šidlovca vybralo na diskotéku do jednej z dedín pri nemenovanej vodnej nádrži. Všetci si z recesie zaobstarali perové vetrovky krikľavo žltej farby a na miestnej diskotéke predstierali, že sú manažéri a tanečníci vtedy trendovej skupiny Lunetic, vybavujúci show slávnej kapely v miestnom kulturáku. Pôsobili vierohodne, miestni im to zožrali, všetko bolo v pohode, kým sa im nezačali líškať miestne devy. To už začalo aj s pribúdajúcimi pivami a panákmi prituhovať a žlté pérové vetrovky začali na miestnych seladonov pôsobiť ako toreadorské šatky na býkov… Vo chvíli, keď sa jeden z členov šidlovského Lunetic manažmentu (Staňo) ocitol v krízovej situácii – zaháňal sa na neho miestny ranař – sa podľa pamätníkov stalo niečo, čo poznáme skôr z filmov o samurajoch: náš lesný muž, ktorý bol tiež na tomto šidlovskom výjazde, sa rozbehol či skôr preskákal z opačného konca miestnosti niekoľkým dlhými skokmi cez niekoľko stolov, skopávajúc poháre, taniere aj ľudí (stalo sa tak údajne za veľmi krátky čas), držiac v jednej ruke čapák kontinuálne sa vylievajúceho piva, „letiac“ smerom k Staňovi. Než stihla dopadnúť päsť domáceho borca na Staňov ciferník, pristál na ranařovej hlave čapák lesného muža. Domáci, ktorí to videli, zahučali údivom ako v Oktagone. Krčma stíchla a niekto z domácich do toho ticha vykríkol: „Dajce od nich ruky het, šak vidzice, že oni su dzignute, nas tu šickych pozabijaju!“ A tak vznikol ďalší mýtus o tomto zvláštnom chlapíkovi, mýtus o „lietajúcom mníchovi.“ Túto schopnosť „levitujúceho strážneho ducha v núdzi“ preukázal ešte v niekoľkých ďalších podobných situáciách, o ktoré v prešovských krčmách, baroch a diskotékach začiatkom divokých 90. rokov nebola núdza…

Tieto postavičky, žijúce na rozhraní mýtu a reality, životy ktorých si často egoisticky privlastňujeme pre vlastné potešenie, sú živou pamäťou jednotlivých mestských biotopov, sú to živé totemy, ktoré napĺňajú ich teritórium významom a vyfarbujú atmosféru všedných dní nevšednými odtieňmi.

autor: Slavo Capek