Denník N

Noah Harari – Sapiens (stručná história ľudstva)

moment, keď pochopíte, že progres ľudstva je čistá ilúzia a všetko speje k zániku takého sveta, aký poznáme

Prvého januára som prečítal jednu knihu, druhého druhú a tretieho som začal čítať Sapiens od Harariho a rýchlosť čítania sa zásadne znížila. Pri Sapiens sa nedajú preskakovať riadky, tu sa treba zamyslieť a často sa vracať už k prečítanému. Ak ste mali doteraz hmlistú predstavu o vývoji a histórii ľudstva a ak ste si niekedy mysleli, že vývoj ide dopredu a len k lepšiemu, Harari vás rýchlo vyvedie z omylu. Hneď po niekoľkých kapitolách zistíte, ako škaredo ste sa mýlili.

Preskočme teraz našich opičích predkov (veriaci prepáčia) a posuňme sa rovno k Sapiens a osídľovaniu sveta. Už tu vás ovalí informácia, že ešte len ako lovci – zberači sme boli schopní vykynožiť 90 % všetkých živočíšnych druhov, ktoré pobehovali v tých časoch po kontinentoch, Austráliu nevynímajúc.

Mysleli ste si, že vďaka zdomácneniu plodín a zvierat sa z nás stali lepší a spokojnejší ľudia? Nie, naučili sme sa pestovať pšenicu, kukuricu a zemiaky, založili sme osady, ale naša strava sa zrazu začala orientovať len na plodiny, ktoré sme vedeli spracovať a boli sme odkázaní na dobré počasie a úrodu. Stratili sme voľnosť a slobodu. Osady sa začali rozširovať a ľudí pribúdať, teda bolo treba stále viac plodín, potravy a jedla, a teda stále viac manuálnej tvrdej práce a driny, ktorá často vyšla navnivoč.

Áno, pomohli zvieratá. Ale kým vo voľnej prírode by sa krava dožila možno 20 rokov, prasa 10, v domácich podmienkach ako hospodárske zvieratá sa dožívajú omnoho menej. A zatiaľ čo prasa sa má relatívne dobre, ako prasa v žite, taká krava alebo býk sa navyše pri ľuďoch ešte aj narobia ako také Božie hovädá. A uvedomujete si, ako to je s mliekom? Ak chcete mlieko, musí krava najskôr vrhnúť teliatko, aby nevypilo všetko mlieko, musíte ho od kravy matky odstaviť. A tieto teľatá sú často odstavené bez akejkoľvek možnosti pohybu len preto, aby im nestvrdli svaly a aby ste vy mali mäkší stejk.

A to ste sa ešte neprepracovali k časti o priemyselnej revolúcii, kde sa dočítate o tom, že malé kohútiky sú nepotrebné, preto ich zaživa moržujú, sliepky sú natlačené v klietkach bez pohybu, prasnice rozložené na podlahe tiež bez pohybu – sú tak držané len na to aby rodili ďalšie mladé jaterničky, krkovičky a pliecká – a kravky v boxoch. Zvieratá sa stali súčasťou strojov. Na jedne strane zvieratá dostávajú žrať, prejde to cez ne a druhú stranu, či už mäso, vajce alebo mlieko si uzurpujeme my ľudia. Po tomto odseku sa slabším povahám môže urobiť nevoľno a stanú sa z nich zaprisahaní vegáni a požierči RAW guláša. Avšak iba do chvíle, kým si spomenú na hurku v mrazničke a krásne prerastenú údenú slaninku. Človek toto všetko však nerobí kvôli tomu, že by zvieratá nenávidel. Tu ide o ľahostajnosť.

Presne tak, ako boli kedysi černošskí otroci ľahostajní svojim otrokárom. Otrokári k nim necítili nenávisť, necítili totiž nič. Boli im ľahostajní. Potrebovali od nich iba jedno. Aby hlušili od svitu do mrku, aby sa vyrobilo stále viac cukru, aby ho mohli predať do Európy a aby sa moderný človek mohol čoraz viac vykrmovať a mastiť si svoje fajnové jazýčky a priberať. A tak sa nám už za čias otrokov začala formovať konzumná materialisticky založená kapitalistická spoločnosť.

Čo je pravda a čo nás formuje
Harari píše, že aby sa človek mohol začať združovať do rôznych spoločenstiev, musel si vymyslieť nejaké spojivo. To môže byť napríklad ekonomické alebo náboženské, alebo spoločenské. Vymyslel si pravidlá, ktoré sa museli dodržiavať v prípade, ak ste chceli zapadnúť do kolektívu, obce, mesta. Ibaže v každej dobe boli tieto pravidlá iné a v každej dobe ľudia verili, že práve tie, ktoré dodržiavajú aktuálne, sú tie správne. Ak v jednej oblasti verili, že všetci ľudia sú si rovní, tak v druhej tvrdili, že ľudia sa podľa zákonov prírody jednoznačne musia deliť na kasty podľa toho, aký zmysel má ich existencia na tejto zemi. A všetci veria, že tak je to správne a tak to má byť a nakoniec majú asi všetci pravdu. I keď, jasné, pravda neexistuje. Pravda je iba pohľad a názor na svet a jeho fungovanie, ktorý si každý vytvára sám a pretvára vo svoj obraz. Všetko je ilúzia a ľudia, aby mohli niekam patriť veria imaginárnemu systému a poriadku, ktorý (ak tak bude chcieť kritická masa ľudí chcieť) môže kedykoľvek padnúť na hubu.

Dôvera v budúcnosť
Iba vďaka nej sa ľudstvo a celá spoločnosť hýbe dopredu. Každý z nás verí, že zasa raz bude lepšie a že sa nemusí nijako uskromňovať. Že požičiavanie peňazí je nevyhnutné, ba priam žiaduce pre ekonomiku. A tak sa napchávame hamburgermi, pizzami a hranolčekmi a na dôkaz toho, ako nám je dobre, priberáme a namiesto toho, aby sme sa trochu hýbali, si kupujeme odtučňovacie kúry, čím opäť podporujeme tok peňazí. Z požičaných peňazí si kupujeme veci, ktoré síce nepotrebujeme, ale keďže ich má sused, zrejme budú dôležité. Vlastníme autá, ktoré stoja v garážach, lebo nie je na benzín, a televízory, v ktorých aj tak nič nedávajú, akurát sa nám tam v telešopingoch snažia predať ďalšie a ďalšie zbytočnosti. A tvrdia nám, že bude lepšie, hoci niekde v kútiku duše vieme, že dobre už raz bolo, že bude horšie a tie požičané peniaze v skutočnosti neexistujú. Je to iba ilúzia, ešte zatiaľ iba nesplatené pôžičky, ktoré keď sa nepodarí splatiť dostatočnej mase ľudí, padne systém a s ním aj my. Preto potrebujeme dôveru. Aby sme prežili.

Zatiaľ sa nám to darí. Kedysi sa vravelo o tom, že príde čas a za chvíľku ľudstvo vyčerpá všetky prírodné zdroje a to bude jeho koniec. Hovorí sa o tom ešte stále, i keď už len miernejšie. Doteraz sa však vždy podarilo vďaka úsiliu vedcov vyvinúť nové technológie a ľudstvo prirodzene prechádza od vyčerpateľných zdrojov na obnoviteľné zdroje, a tak aj jeho zánik sa možno o nejaké tie storočia odkladá. A to nehovoriac o tom, že stojíme pred výzvou poraziť smrť a dosiahnuť večný život (prípadne čo najdlhší) už tu na zemi. Kedy sa to podarí a či vôbec, závisí od posuvu v technológiách a nevyčerpateľnej dôvere ľudstva v seba samých.

Koniec homo sapiens sa blíži
Sociológovia merajú šťastie na základe socio-ekonomických faktorov, ako sú bohatstvo, materiálne statky, dobrá práca, spokojná rodina, ale sú tu ešte biológovia, ktorí tvrdia, že pocit šťastia máme jednoducho vrodený, a kým niekto ho má na stupnici od nula po desať niekde pri hodnote osem, iný sa pohybuje okolo päťky. Existujú krátkodobé výkyvy, keď sa dačo podarí, vyhráte v tombole, stretnete sa so spolužiakom, ktorého ste dávno nevideli a mali ste s ním skvelý vzťah, ale potom sa to zasa dostane na tú pôvodnú vrodenú hranicu. A to platí i pri negatívach. Ak teda poznáte nejakého chronického mrzúta, zdá sa, že on za to nemôže. Je tak naprogramovaný. A historici nevedia zodpovedne posúdiť, či bol človek šťastnejší niekedy v stredoveku, alebo je šťastnejší teraz. Otázky síce kladú, ale nemá im kto odpovedať. Ich vlastné odpovede sú iba dohady.

Ibaže človek túži byť stále bohatší, lepší, krajší, šťastnejší a zdravší, a preto vymýšľa. Začína sa hrať na Boha, zasahuje do genetických informácií živých organizmov. Iste, aj kedysi ľudia ovplyvňovali krížením rastliny a živočíchy, ale vždy to šlo pomaly, postupnými krokmi a s navzájom kompatibilnou faunou a flórou. Teraz je to inak, človek sa snaží zvieratá klonovať, zasahuje do DNA, chce opäť oživiť mamuty, vkladá zvieratám, ale i ľuďom do tela čipy, ktorými nevládni ľudia alebo invalidi vedia opäť ovládať svoje nové robotické končatiny. Na jednej strane je to super, na druhej strane sami seba krok za krokom meníme na polo ľudí, polo stroje. A všetko speje k tomu, že raz bude ľudstvo viac robotické ako naozaj ľudské.

Vieme približne, čo sa stalo v minulosti, i keď nevieme, prečo presne sa to stalo. História Sapiens má veľa odbočiek, po ktorých sa mohol náš predchodca vydať, nikto však netuší, prečo sa vydal práve týmto smerom. S budúcnosťou je to ešte horšie. Naučili sme sa množstvo vecí, dostali sme sa od pltí až po kozmické rakety, zredukovali sme vojny, hlad, utrpenie. Naučili sme sa liečiť množstvo chorôb (i keď covid-19 nám ukazuje, že sme ešte stále príliš slabí), vďaka našim vedomostiam sa náš život skvalitnil, zlepšil a predĺžil. Sme mocnejší ako kedykoľvek predtým, avšak nevieme, čo si s tou mocou počať a ako ju využiť čo najlepšie a najefektívnejšie.

Spôsobujeme ekologické katastrofy, v mene pokroku ničíme planétu a hráme sa na Bohov. Ale čo môže byť horšie ako stále nespokojní a nezodpovední Bohovia, ktorí stále nevedia, čo chcú?

Zdalo by sa, že po prečítaní knihy Sapiens – stručná história ľudstva by mal byť človek hrdý na to, čo sme doposiaľ v našom vývoji dosiahli a kam sme sa až posunuli, ale keď si uvedomíte, čo všetko sme stihli za ten čas napáchať a koľko škôd a hrôz za sebou zanechať, a keď si predstavíte, kam to všetko ešte môže smerovať a zájsť, pocítite tak trochu aj frustráciu a zhnusenie.

Jediné, čo nás ešte ako-tak môže tešiť, je, že budúcnosť sa našej generácie už pravdepodobne príliš fyzicky netýka. Alebo máme byť, naopak, sklamaní?

Teraz najčítanejšie