Denník N

Čo pred smrťou najviac ľutujeme…

Bronnie život priviedol k sprevádzaniu ľudí na konci života. Ako opatrovateľka a zdravotná sestra sa stala priateľkou mnohých, ktorí jej pred smrťou odhalili svoj svet a to čo videla, spracovala ako odkaz. Takýto pohľad na smrť nie je smutný práve naopak, mal by viesť k explózií života. Príjmite pozvanie, ktoré môže zatriasť vaším životom…

Kedysi bola smrť bežným návštevníkom našich domovov. Rodiny žili pokope vo viacgeneračných domoch. Veľa detí sa rodilo a väčšina z nich zomrela skôr, než dosiahla dospelosť. A ten kto zomrel, ostával v rodine až do poslednej chvíle (až do pohrebu). Smrť bola vnímaná ako niečo, čo k životu patrí. Nebola v tom fascinácia smrťou – nikto nechcel zomrieť. Skôr to bolo o prijatí faktu – raz zomrieme, len nevieme kedy. Táto informácia a jej neustále pripomínanie pomáhalo žiť život naplno. Dnes sa so smrťou dostávame do kontaktu vo veku 30 – 40 rokov, kedy prežívame krízu stredného veku a kedy vo väčšej miere začnú z našich životov začnú miznúť ľudia, ktorých máme radi. Po prvotnom šoku, to ako tak predýchame. A znovu upadneme do všednosti. Dalšie zamyslenie nad smrťou prichádza až v starobe, často práve krátko pred smrťou. Mnohí až tu si dajú do poriadku hodnoty a priority. Usporiadajú si život, dokonca sa zmieria s mnohými. Ale už im neostáva čas prežiť to inak. Práve v takomto prostredí vznikla kniha Čoho před smrtí nejvíce litujeme od Bronnie Ware, ktorú si dnes priblížime…

Žiť život podľa seba

Grace viedla život, aký sa od nej čakal. Bola naplno manželkou, matkou a udržovateľkou domáceho krbu. Mala za sebou päťdesiat rokov manželstva. Po odchode manžela, začala žiť život, aký už dávno chcela. Začala veľa cestovať a bez pochýb si užívala aj slobodu. Mala ešte veľa plánov a snov keď …

V jej živote sa bili dve veci. Jednak dlho nerobila to, čo chcela a zároveň žila vo vzťahu, ktorý ju nenapĺňal. A teraz na konci, keď zistila že zomiera si kládla otázku: „prečo som už dávno neurobila to, čo som chcela?“ Nikdy nedovoľte nikomu, aby Vám zabránil robiť to, čo chcete! To bol jej odkaz, ktorý mi na konci odovzdala.

Tu nejde o to, že vo vzťahu sa netreba obetovať. Ona sa však obetovala stále a prestala žiť svoj život. Celý čas žila len tak, ako chcel ten druhý. Je jedno, či je dôvodom strach, alebo očakávania spoločnosti. Nedovoľte iným, aby Vám hovorili ako máte žiť! Keď na to príde, na konci ľutujeme to, že sme nežili podľa seba a že sme dovolili iným, aby nám diktovali ako budeme žiť.

Nepracovať tak tvrdo

John patril k tým typom, ktorý chodia domov prespávať, alebo ak sú doma, tak hlavu majú v práci. Pracoval tvrdo a nemal veľa času na svoju rodinu a manželku. Pracoval tvrdo, aj keď už nemusel.

Už mohol odísť na dôchodok, ale stále pracoval ďalej. Napĺňalo ho to, to áno. Ale žil, akoby mal len prácu. Deti už dávno odišli z domu. Jeho manželka túžila, aby aspoň na dôchodku mali viac času pre seba a začali cestovať. Keď ho k tomu nakoniec „dokopala“, diagnostikovali jej smrteľné ochorenie, ktorému onedlho podľahla a John zostal sám.

„Nežite tak, aby ste potom ľutovali, že ste príliš veľa pracovali!“ To bol Johnov odkaz pre mňa a všetkým, ktorý toto budú čítať. Práca je dôležitá, ale sú priority, ktoré sú dôležitejšie. Nedávajte prácu na miesto, ktoré jej nepatrí.

Byť zraniteľný

Aj Jozef patril k mužom, ktorí zasvätili svoj život práci – aby manželke, rodine, ale aj vnúčatám nič nechýbalo. Svojou prácou dokázal všetkých zabezpečiť. Teraz keď umieral, keď tu mal zanechať manželku a deti s vnúčatami, trápilo ho, že veľa pracoval. Ale ešte viac ho trápilo, že kvôli práci nemal dosť času na manželku, deti a vnúčatá.

Tým že nanich nemal čas, nedovolil im, aby si s ním vybudovali vzťah, aby sa každému nechal spoznať a aby sa nebál ukázať seba, kým naozaj je, čo si myslí a čo cíti. Nedovolil iným, aby ho spoznali a vlastne ani nemali kedy – stále bol v práci.

„Strašne som sa bál dať najavo svoje city. A tak som pracoval a pracoval a držal si rodinu od tela. Nezaslúžili si byť tak sami. Teraz ľutujem, že ma vlastne nespoznali…“ To bol Jozefov odkaz premňa a aj ostatným.

Obetovať sa pre iných, je pekné. Ale viac ich obohatí človek, než jeho peniaze. To ľudské pretrvá a ostane v nich žiť. To materiálne. Mnohí pre peniaze prestanú milovať, ale láska je tým, čo pretrvá. Ľutoval, že viac nemiloval. Keď odišiel, ostatní ľutovali, že ho viac nemilovali. Nečakajte.

Priateľstvo nadovšetko

Doris na starobu zostala sama. Jej dcéra žila na inom kontinente. Ona popri práci, ale aj živote postupne postrácala kontakty na priateľov, až sa nakoniec ocitla sama v domove dôchodcov. Jej dcéra ju občas prišla navštíviť. A to bolo tak všetko. Mnohí priatelia už zomreli a s ostatnými stratila kontakt. Žila tak rýchlo, až zostala sama.

„Predstavujete si, že priatelia budú stále nablízku. Lenže život ide ďalej a zrazu zistíe, že nemáte nikoho, kto vám rozumie, alebo kto vie niečo o vašom živote. Najviac je mi ľúto za priateľmi.“ To je Dorisin odkaz pre mňa, aj pre nás.

Často nevieme doceniť priateľstvo. Vnímame ho ako doplnok k práci a k manželstvu. Hoci je veľa vecí, ktoré sa realizujú a napĺňajú práve vďaka nemu. Je jedným z úlomkov, ktoré by v našom živote nikdy nemali chýbať.

Nikdy nedovoľte okolnostiam, aby Vás obrali o čas, ktorý potrebujete pre získanie a udržanie priateľstva. Priateľstvo je pokladom pre našu dušu.

Byť štastný

Rosemary nezažila dobré manželstvo. Po jednej z niekoľkých bitiek sa zbalila a odišla. A na vzťah s mužmi zanevrela. Už nedokázala veriť vo vzťah dvoch. Venovala všetku svoju energiu práci a ako žena sa dostala veľmi vysoko v korporáciách. Pracovne dosiahla veľmi veľa a kde kto jej mohol závidieť. A predsa na konci života, si kládla otázku po šťastí.

„Škoda, že som si nedovolila byť šťastnejšia.“ To je Rosemaryn odkaz pre nás. Pracovne dosiahla prakticky všetko. A predsa nebola šťastná. Práca a úspechy v nej nedokázali naplniť všetky túžby, ktoré v sebe nosila. A hlavne, šťastie je odmenou za to že žijeme svoj život. A ona ten svoj nežila. Po nevydarenom manželstve sa uplna na prácu a nič viac nemala. Práca ju podporovala v pracovnom výkone a zároveň ju čoraz viac odvádzala od seba. Prestala myslieť a cítiť ako originálna a jedinečná bytosť. Práca ju pohltila. Prestala hľadať svoje šťastie.

Bez ohľadu na to, akú máte prácu, môžete dať do nej kus seba, ak neprestanete žiť. Môžete jej dať svoj rukopis. Hlavne ak neprestanete žiť a práca bude len jednou kolonkou v tabuľke života.

.

Keď sa to tak vezme, prakticky nikto na konci neľutuje, že nenasporil xy miliónov, že sa nestal neviem akým riaditeľom a veľa iných v podstate prázdnych a nepodstatných vecí, pre ktoré počas života ideme pomaly umierať, aby sme nakoniec zistili, že nestáli za veľa. To čo naozaj ľutujeme, nie sú materiálne veci. Ľutujeme, že sme neboli sami sebou, že sme nerozvíjali seba a tým nesmerovali za šťastím. Ľutujeme, že sme viac nemilovali a veľa pracovali. A že sme nemali viac času na ľudí, ktorí stoja okolo nás. Všetko sú to v podstate veľmi príjemné veci. Za ktoré sa oplatí žiť a aj zomierať. Je pravda, že treba platiť účty. Najťažšie je naozaj pracovať tak, aby sme prežili. Ale aj tu sa vynára otázka, čo k životu naozaj potrebujeme. Ak by sme zmenili priority a uskromnili sa, možno by sme zistili, že nepotrebujeme až tak veľa a že si môžeme dovoliť aj horšie platenú prácu výmenou za to, že bude zaujímavá, nebudeme toľko cestovať, alebo že budeme viac času s rodinou…

Ak čítate tento text, pravdepodobne máte ešte veľa rokov pred sebou. Môžete prehodnotiť svoj život a pozmeniť ho tak, aby ste na konci svojho života nemuseli ľutovať, že ste nežili tak, ako ste chceli. Čoho pred smrťou najviac ľutujeme, sa tak mení na príležitosť prežiť život tak, aby sme odchádzali spokojní s tým, ako sme žili…

Bronnie vo svojej knihe prináša množstvo príbehov. Nielen týchto päť. A popri tom rozvíja a prináša svoj vlastný príbeh hľadania, ktorý bol obohatený hľadaním iných. Vďaka príbehom – tých ktorých sprevádzala, objavila aj seba a dosiahla pokoj. Smrť sa v jej prípade stala mementom. Tak ako kedysi. A môže sa stať aj pre nás. Smrť ako príležitosť usporiadať si priority a nezapratať svoj život nepodstatnými vecami. Prežite zvyšok svojho života tak, aby ste neľutovali…

Tomáš Hupka

Bronnie Ware počas svojho života ako opatrovateľka a zdravotná sestra sprevádzala množstvo ľudí na konci života. Stala sa ich priateľkou, pomáhala im usporiadať svoj život – ak sa dalo dobehnúť, čo zanedbali. A mnohí jej vyrozprávali svoj žívot a zaviazali ju k tomu, aby nezopakovala chyby, ktorých sa oni sami počas života dopustili. Tieto tajomstvá si nenenchala pre seba a zhrnula ich do knihy Čeho před smrtí nejvíce litujeme, ktorá sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

https:// unlockingthebible. org

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom