Denník N

Tvorivosť a sloboda vo výskume navzájom záhadne súvisia

Ak sa opýtame výskumníka na to, čo si váži na svojej práci a prečo pri svojej profesii napriek všetkému problematickému v tomto prostredí zostáva, obvykle sa rozhovor vyvinie smerom k téme tvorivej akademickej slobody. Z nadhľadu celospoločenskej pozície výskumnej práce, privilégium nemať vopred vyhraničený obsah ani spôsob sebarealizácie skutočne nie je bežné. Výskumníci sú profesionálnymi hľadačmi pravdy o nespočetných detailoch nášho sveta, prírodného aj spoločenského. Pátrajú v tme nikdy nekončiacej nevedomosti po indíciách zanechaných prácou svojich kolegov v minulosti, snažia sa osvetliť aspoň kúsok schodnej cestičky ďalej. Z inej perspektívy sú súčasne aj profesionálnymi búračmi dočasných predstáv o svete.

So spoznávaním a overovaním nových vhľadov do štruktúry a dynamiky javov sa nevyhnutne spochybňuje aj to, čo ešte donedávna mohlo pôsobiť ako neotrasiteľná istota poznania. Nezainteresovaným ľuďom nepochybne ich situácia splýva s predstavou ‘ničoho’, ktoré napĺňa jednak priestor predtým ako do neho vkročí výskumník svojou prácou, no neraz aj priestor ktorý výskumník opustí, zanechávajúc staré pravdy v ruinách.

Z ničoho, ktoré prejde rukami a mysľou výskumníkov sa však občas podarí vytvoriť celkom novú nepredvídateľnú hodnotu relevantného poznatku, ktorá v bežnom živote umožní robiť veci dovtedy nanajvýš na úrovni rozprávkového ‘zázraku’. Alebo ešte lepšie, umožní ľuďom vyriešiť problém, ktorý dovtedy mnohých zbytočne oberal o zdravie, život, možno len o pohodlie. Prinesie možnosti, ktoré neboli ani predstaviteľné a navždy premení kvalitu či spôsob života v niečom, čo sa neraz ukáže ako dôležité až z odstupu.

Umenie získať si konzervatívne publikum novým dielom

Tvorivá sloboda sa vo vede vyvažuje rovnako podstatným elementom zodpovednosti za výsledky výskumnej práce. Autori výskumu sa zodpovedajú komunite, ktorá je nezriedka v úzkej špecializácii skúmanej problematiky aj globálne prekvapivo malá. Konkrétnym úzkym problémom sa v detaile venuje nanajvýš niekoľko desiatok ľudí. O komunikačnú sieť medzi špecialistami sa opiera celý systém merania výsledkov výskumu, počítania publikačných výstupov a vzájomných referencií v špecializovaných odborných časopisoch.

Podstata diania je však mimo ich redakcií, vo vzájomnej priebežnej vnútornej kontrole výsledkov medzi členmi komunity formou spätnej väzby. Výskumná práca v dôsledku nevyhnutného komunitného presieťovania unikátne spája element originality, skutočného pokroku v poznaní a element konformity s prácou väčšiny ostatných. Žiada sa, aby na seba aspoň čiastočne nadväzovali, čo umožní vôbec rozvinúť komunikáciu.

Ustálené výskumné okruhy, spôsoby metodického uchopenia javov a interpretácie, koncepčne dobre včlenené do aktuálneho diskurzu, zabezpečujú zrozumiteľnosť výstupov. Pre nájdenie skutočnej hodnoty je ale vo výskume ešte potrebné viac – riskovať. Výskumníci, ktorí riskujú originálnym výskumným obsahom sa navonok javia len málokedy ako úspešní. Len riskantný výskum však má šancu dosiahnuť prielom skutočne originálneho nového poznania. Neisté príležitosti sú málo pravdepodobnou cestou k neštandardnej hodnote na konci úsilia.

Z uvedeného sa vynára frustrujúci rozmer výskumnej práce, v ktorej sa na úspech čaká bez záruk a v procese systematického, dlhodobého a neľahko koordinovaného konania. Šťastná kombinácia okolností, aktuálnych poznatkov spojených na jednom mieste so schopnosťou tímu na nich relevantne vedecky tvoriť môže prísť na začiatku kariéry výskumníkov, po mnohých rokoch márneho hľadania tejto situácie, ale nemusí prísť vôbec.

Piaty element nie je sci-fi

Výskumníci pre schopnosť pokračovať na neistej ceste potrebujú iracionálne nadšenie, zvedavosť, osobný vzťah k objektu svojej práce. Nadšenie skutočných odborníkov býva príťažlivé. Schopnosť rozprávať o obsahu výskumu do obdivuhodnej hĺbky, pre laikov zaujímavých súvislostiach aj špekulatívnych nových kontextoch otvárajúc nové inšpirácie sa môže javiť ako určujúca charakteristika výskumnej práce, čo sa nám však ukazuje ako mylné.

V prieskume medzi slovenskými vedcami sme sa pokúsili zrekapitulovať, ako intenzívne je ich subjektívne vnímanie možností uplatňovať prvky nadšenia, slobody, tvorivosti aj ochoty riskovať a okrem nich sme pridali ešte dodatočný prvok autonómie rozhodovania o zverenej výskumnej práci. Autonómne konanie je svojprávne, v súlade s vlastnými hodnotami a záujmami. Predpokladá vysokú mieru rešpektu k hodnote a schopnosti rozhodovať sa, stáť si za slobodnou voľbou. V kontexte ostatných spomínaných stránok hľadania výskumného obsahu a jeho realizácie sa vhodná redistribúcia rozhodovania v pracovnom tíme a na pracovisku, vo vzťahu výskumníkov a ich kolegov s riadiacou pozíciou môže ukázať podstatná.

Mať možnosť voliť si aspoň v odôvodnenom rozsahu konkrétny spôsob napredovania vo vopred nepredvídateľnom procese spoznávania neznámeho môže prinášať výhodu. Tá môže byť napríklad len v rýchlejšom napredovaní oproti hierarchickému modelu rozhodovania v tíme a na pracovisku, kde je dôvera, vrátane sebadôvery, nedostatková. Samostatne mysliaci a konajúci jednotlivci s dôverou v kolektívne dielo sa môžu ukázať na ceste k hodnotným výsledkom ako nenahraditeľní spojenci.

Medzi piatimi prvkami subjektívneho vnímania výskumnej práce sa črtajú tri úrovne dôležitosti. Takmer všetci výskumníci si vážia kreatívnu stránku svojej práce. Výnimkou je len priemerne jeden z desiatich respondentov, ktorý odpovedal záporne. Približne dve tretiny výskumníkov vnímajú, že svoju profesiu stavajú na nadšení, slobode a autonómii konania. Napokon, tretina výskumníkov deklaruje ochotu riskovať v práci s neštandardným výskumom. Rizikový element je vo vnímaní výskumnej práce vzácny a možno ho považovať za kľúčový v ceste k originálnym výskumným výstupom, o ktoré sa snaží vo svojom odbornom obsahu napokon celý sektor.

Výskumná sloboda je v skutočnosti autonómna tvorivosť

Naše zistenia naznačujú, že rizikovejšie a teda nádejnejšie konanie vo výskume podporuje súčasná prítomnosť kreativity a autonómie. Namiesto tvorivej slobody by sa preto mohlo medzi akademikmi skôr zaužívať spojenie ‘autonómnej tvorivosti’. Autonómia je istou formou slobody. V bežnom jazyku ich od seba príliš neoddeľujeme, ale rozdiel medzi nimi neprehliadneme vo filozofickejšej rovine uvažovania. Autonómny celok má k dispozícii vlastné pravidlá, princípy, ktoré ale nie sú predurčené ostatnými. V autonómii výskumníka rozhoduje, že jeho konanie pravidlami neobmedzujú jeho kolegovia, nech už sú jeho motivácie akékoľvek. Autonómiu možno chápať ako nezávislosť na ostatných rovnocenných kolegoch. Autonómia sa od širšieho konceptu slobody odlišuje v jej etickej dimenzii.

Profesionálne konanie je vždy aspoň do istej miery determinované faktormi vonkajšieho prostredia, absolútna sloboda to však už preto nie je.  Ak neexistuje neregulovaná sloboda, ako môže výskumník napriek tomu konať slobodne?  Ako si môže zvoliť obsah a spôsob svojho výskumu a prevziať za neho osobnú zodpovednosť? Autonómia sa v tomto svetle stáva schopnosťou určovať si vlastné pravidlá, zásady, ktoré sa pre profesionálny život stávajú záväzné.                         Autonómia do práce výskumníkov preniká ešte aj z celkom inej strany, v technickom zmysle. Všimnime si, že autonómne systémy sa tiež riadia pravidlami, ktoré však boli vopred stanovené ich dizajnérmi, nie technológiou samotnou. Rýchlo napredujúce robotické vozidlá, si v prevádzke vyžadujú už len veľmi malé vstupy zvonku. Ich cieľom je samostatne pracovať bez priameho vedenia človekom, a preto ich označujeme, zrejme nesprávne, ako autonómne. Ich typ autonómie sa totiž podstatne líši od autonómie v naznačenom spoločenskom zmysle, bez skutočnej všeobecnej inteligencie sú roboty zatiaľ len automatmi.

Vo vzduchoprázdne sa nedá tvoriť zmysluplne

Neobmedzená sloboda výskumu nie je ani žiaduca. Ak by malo byť konanie úplne slobodné, muselo by byť súčasne plne náhodné, pretože v prítomnosti akéhokoľvek nenáhodného cieľa výskumu by sa slobodné konanie premenilo na podmienené týmto dôvodom – cieľom. Náhodný výskumný program nepôsobí ako dobrý nápad. Nebol by možno nemožný, no nebol by ani zmysluplný ani prakticky užitočný. Bol by akýmsi algoritmom hrubej sily, musíme o ňom uvažovať predsa len trochu inak. Profesionálna autonómia je formou vnútornej tvorivej slobody. Výskumník si pre svoj pracovný formát stanoví autonómne pravidlá a môže sa nimi slobodne nechať riadiť.

Pracoviská alebo tímy, ktoré hoci nezámerne stratia sebakontrolu nad individuálnym konaním sa zrútia do anarchického ‘nerežimu’. Ostanú vôbec naďalej slobodnými ak nebudú autonómnymi? Vnútorne budú neschopné riadiť samé seba. Subjektívne vnímanie práce výskumníkov nás tým privádza k niečomu, čo je aj neoddeliteľnou súčasťou kultivovanej spoločnosti kdesi hlbšie.

V súvislostiach signalizovaných slovenskými výskumníkmi sme zistili, že osobná skúsenosť s kreativitou, autonómiou a rizikom sa navzájom podporujú v súvislej trojici vzťahov medzi nimi. Viac autonómni pracovníci majú schopnosť uplatniť svoj potenciál kreativity a prinášať riskantnejšie – potenciálne hodnotnejšie výskumné riešenia. Trojuholník medzi nimi je aj asymetrickým reťazcom, jeho optimálnu konfiguráciu nachádzame v nameraných efektoch regresných modelov. Naznačujú nám, že v záujme navýšiť riskantnosť obsahu výskumu pracoviska o jediné percento potrebujeme selektívne navýšiť kreatívne kapacity o viac než tri percentá. Ak sa zameriame na zmeny v autonómii, potrebujeme ju selektívne posilniť o viac než osem percent.

Vplyvy zdroja kreativity na systém vzťahov sú silnejšie, dvoj- až trojnásobné v porovnaní s recipročnými efektmi zmien autonómie či riskantnosti projektov na posilnenie kreatívnej kapacity. Pracovisko sa preto musí predovšetkým sústrediť na výber tvorivých ľudí, ktorým by následne malo dať dôveru a čo najviac slobody vytvoriť medzi sebou vyhovujúci koordinačný rámec, a tento potom stabilne vyžadovať.

Tvoriví ľudia si podľa všetkého neporadia sami

Okrem priamej väzby vnútri navrhovaného konceptu ‘autonómnej tvorivosti’ identifikujeme ešte nepriamy reťazec efektov, ktorý tieto prvky prepája prostredníctvom nadšenia a slobody, navzájom podobne prepojených sériou pozitívnych korelácií v jednoznačnom poradí autonómia – sloboda – nadšenie – tvorivosť. Slobodní výskumníci súčasne ale nie sú systematicky tvorivejší a ani autonómni výskumníci neprejavujú viac nadšenia pre svoju prácu.

Nadšení a slobodní výskumníci tiež priamo neprejavujú ochotu realizovať riskantnejšie projekty, potrebujú na to mediátora autonómie a kreativity, ktoré sme prediskutovali vyššie v ich vlastnom relatívne uzavretom reťazci vzťahov. Aj z týchto prvkov práce vďaka tomu môžu manažéri pracovisko obohacovať dodatočnými pozitívnymi vplyvmi, ktoré ‘rizikovo’ tvorivú špirálu na ceste ku kolektívnemu dielu uvedú ľahšie do pohybu, či pomôžu udržať v chode nad priepasťou stagnácie a rozkladu produktívnych pracovných vzťahov.

Výskumný sektor je súčasťou kreatívneho priemyslu, moderného konceptu, na ktorý aj Európa venovala v posledných desaťročiach nemalé verejné prostriedky v nádeji, že prinesie rastové impulzy pre menej úspešné regionálne centrá. Náš prieskum a analýza zistení naznačujú, že samotná schopnosť tvoriť nový obsah nie je postačujúca, potrebuje byť vsadená do širšieho sociálneho rámca slobodných profesionálnych vzťahov a byť napojená na inšpirujúci zdroj mimo plne racionálnej vypočítavosti.

Vedecká tvorivosť potrebuje integrovať neefektivitu ako nevyhnutnú súčasť cesty do neznáma, kam majú odvahu ísť len ľudia s dobrodružnými sklonmi, schopnosťou prijať riziko, že možno nikdy nedosiahnu skutočne relevantný úspech vo svojej kariére. Na to ale predovšetkým potrebujú cítiť dôveru vo svoje schopnosti, ktorá môže len zrkadliť dôveru, ktorú má v nich ich pracovisko, inštitúcia a napokon prevažujúca kultúra v spoločnosti. Túto dôveru však nestačí výskumníkom opakovane politicky deklarovať. Potrebujú v nej dôveryhodne prakticky – najmä ekonomicky – žiť, čo nie je možné za súčasného stavu na periférii miestneho spoločenského a ekonomického záujmu.

Nastavili sme zrkadlo, ktoré neukazuje nič pekné

Identifikovaný systém subjektívne vnímaných prvkov vo výskumnej práci je napokon možné aj obrazne znegovať, pridať k jednotlivým prvkom niečo ako mínusové znamienko. Získame tak bizarný obraz konzervatívneho výskumného tímu, ktorý sa obáva neúspechu, možno ho aj trestá a tvorí konformný výskum so zaručeným publikačným potenciálom v dôverne známom obsahu, realizovaný štandardnou metodológiou, no aj bez akejkoľvek šance priniesť skutočnú hodnotu nového prelomového poznatku.

Výskumné pozície v ňom obsadili málo tvoriví ľudia a energia sa skôr míňa na reprodukovanie hierarchických vzťahov, kde sa pravidlá netvoria autonómne ale smerujú zhora nadol. Na pracovisku nie sú slobodné vzťahy a napokon už ani žiadne známky nadšenia, ktoré bolo pochované opakovaným udusením iniciatívy narúšajúcej pokoj obvyklého štandardu. Naši respondenti nám opakovane vlastnými slovami popísali presne takýto spôsob, ktorým sú podľa ich osobných skúseností toxické mnohé výskumné pracoviská na súčasnom Slovensku. Deklarujú nespokojnosť a beznádej v snahe čokoľvek na nich zmeniť zo svojej obvykle podriadenej, juniorskej pozície.

Vedu na Slovensku je potrebné donútiť viac riskovať a ponúknuť jej na tento účel nástroje, ktoré pomôžu pracovníkom získať sebadôveru na to, aby slobodne prijali vlastné pravidlá plnej profesionálnej realizácie v súlade s ich nadšením, kvôli ktorému kedysi v minulosti prijali svoju profesiu. Skutoční výskumníci si spomenú na hlbokú inšpiráciu, ktorú v minulosti určite cítili a mnohí ju dodnes napriek neľahkému stavu ich prostredia cítia a pomáhajú držať pri živote. Ostatným ľuďom treba umožniť nájsť lepšiu pracovnú realizáciu v podpornom zázemí výskumného sektora, alebo hoci v oblastiach kde sa pracuje s odborným obsahom iným spôsobom ako je hľadanie pravdy o rýchlo sa meniacom svete. Aj v zrekonštruovanom sektore, ktorý bude viac v súlade s naznačeným modelom predsa bude stále nenahraditeľnej práce ešte dosť.

Slavomír Ondoš, senior expert a odborný garant

 

Tento blog je výstupom projektu Lepšie politiky pre výskum a inovácie v menej rozvinutých regiónoch Slovenska (SciPol:SK), ktorý je financovaný z Európskeho sociálneho fondu.

Teraz najčítanejšie

SOVVA

Slovenská organizácia pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) je mimovládnou neziskovou organizáciou s celoštátnou pôsobnosťou, ktorej cieľom je podporovať výskum a inovácie na Slovensku. Aktivity SOVVA sa zameriavajú na päť oblastí: • Výskumné a inovačné politiky • Analýzy a hodnotenia • Popularizácia vedy • Prepájanie vedy a spoločnosti • Spolupráca medzi akademickými inštitúciami a priemyslom