Denník N

Ako skúmať „konšpiračné teórie“

Pojmy ako hoax, fake news či konšpiračná teória sa rýchlo stali frekventovanými masmediálnymi termínmi. Dopĺňa ich motív volania po podpore „kritického myslenia“. Dokonca sa zrejme dá povedať, že minimálne v časti masových médií takýto typ článkov predstavuje jeden z hlavných pilierov „morálnej mobilizácie“. Nasledujúci text je zamyslením nad tým, ako vlastne k tejto škále fenoménov pristupovať z hľadiska výskumu. Aj akademické snahy sú totiž občas podobne naivné, ako masmediálny prístup k daným javom. Špecificky masmediálnu prax potom rozoberám ku koncu.

(Text nie je písaný akademicky, takže s terminológiou tu narábam pomerne voľne, ale na druhej strane pre jeho pochopenie asi treba mať určite spoločenskovedné základy a ovládať, čo je to analýza diskurzu a podobe. Je to taká moja dlhšia osobná poznámka k celej problematike predtým, ako niektoré z týchto motívov využijem v pripravovaných knižných publikáciách a odbornejších článkoch.)

V roku 2009 som sa počas pobytu na britskej univerzite v Lancasteri zúčastnil porady katedry sociológie, na ktorej sa riešilo, čo by mohli byť plodné výskumné témy do ďalšieho obdobia.

Navrhol som, že by bolo zaujímavé pozrieť sa na rôzne alternatívne politické príbehy, ktoré kolujú mimo oficiálnych médií. Ako sa šíria, aké komunity ľudí sa okolo nich tvoria, aký sociologický „zmysel“ vlastne dávajú (poeticky som to nazval „spodné prúdy verejného vedomia“).

Záujem bol nulový. Téma sa nedala rýchlo a jednoznačne uchopiť z hľadiska metodologických rámcov, ktoré práve „fičali“. A najmä – veď rôzne konšpiračné teórie sa tvoria celé desaťročia, sú okolo toho celé súbory obskurnejších časopisov a vydavateľstiev, tak čo tu vlastne skúmať.

Prečo nás téma hoaxov a fake news tak fascinuje

Neprešlo veľa rokov a záujem o tieto fenomény, ako vieme, naopak doslova vybuchol, aj akademicky. Výrazy ako postpravdivý (ktorý Oxford English Dictionary vyhlásil za výraz roku 2016), hoax, fake news či konšpiračné teórie (starý a frekventovaný výraz, ale s novšími konotáciami) vyjadrujú vnímanie, že „oficiálne“ pravdy a kanály je ľahšie spochybniť ako kedykoľvek predtým.

Aj to, že mnohé „alternatívne“ príbehy, ktoré sa rýchlo šíria, vykazujú známky neracionality (k tomu viac nižšie), napríklad tak, že sú vnútorne protirečivé, ale to ich konzumenti prehliadajú a tak sú populárne a ľahko sa z nich vytvorí širší súvislý úsek verejnej mienky. Alebo dokonca, že tí, čo ich konzumujú a šíria niekedy v zásade ani nemajú záujem o overovanie faktov.

Neskôr do toho prišli tri spoločenské či politické udalosti, ktoré túto témy a jej rôzne nuansy ešte podčiarkli.

Prvou bolo referendum o Brexite. To najmä ukázalo, ako zložité je koncipovať, čo to vlastne je verejná mienka. Pripomeňme si, čo sa udialo: vtedajší premiér David Cameron referendum vyhlásil, pretože potreboval zavrieť ústa euroskeptickej časti svojej strany. Mal to byť relatívne bezproblémový manéver: prieskumy verejnej mienky dlhodobo ukazovali, že priaznivcov vystúpenia z EÚ je síce veľa, ale sú v bezpečnej menšine. Proeurópskej klike vo vládnej strane neprekážala ani pomerne intenzívna kampaň priaznivcov Brexitu, lebo vďaka nej sa mobilizovali nielen priaznivci ale aj odporcovia Brexitu a tým pádom nemalo dôjsť k efektu, že časť spokojnej väčšiny ostane doma.

Účasť bola naozaj obrovská. Ale výsledok šokoval: priaznivci Brexitu vyhrali. Nielen to. Aj iné tematické prieskumy verejnej mienky začali ukazovať iné výsledky ako predtým. Napríklad Británia bola často vykresľovaná ako krajina veľmi tolerantná k cudzincom, zrazu ale čísla ukazovali oveľa silnejší odpor k iným národnostiam. Sú teda Briti tolerantní alebo nie? V jeden moment áno a za pár mesiacov už radikálne zmenili postoj?

Druhou významnou politickou udalosťou bolo zvolenie Donalda Trumpa. Ten celkom bežne hovorí veci, ktoré si navzájom odporujú. Dokonca neplní sľuby: nepostavil žiaden múr na hranici s Mexikom, nevrátil do USA pracovné miesta v priemysle (skôr naopak) ani vlastne nič výrazné, okrem daňových úľav, neurobil v ekonomickej politike ako takej. Napriek tomu dokázal zmobilizovať obrovskú časť obyvateľstva a jeho podpora pretrváva (platí to aj napriek tomu, že prehral voľby).

Tretím míľnikom sú udalosti, ktoré sa dejú v súvislosti s pandémiou COVID 19. Po celom svete sa zrazu vynorili intenzívne „teórie“ o tom, že chorobou spôsobujú 5G siete, alebo, že, naopak, je celá vymyslená. Hlavným cieľom manipulácie mocných v pozadí má byť zarobiť na umelo vytvorenej pandémii, v extrémnejšej verzii sú k dispozícii „čipovacie“ teórie. Celý tento súbor udalostí obsahuje kľúčový motív „konšpiračných teórií“, ktorým je „manipulácia niekým mocným“, doplnený motívom osobnej bezpečnosti, v tomto prípade motívom zdravia.

Inými slovami, to, čo nás môže fascinovať, je prenikanie príbehov či myšlienkových procesov, ktoré boli predtým čiastočne skryté v akomsi kolektívnom podzemí moderných spoločností, na povrch, do hlavných prúdov diskusií, čím sa z nich stáva explicitný politický jav.

Druhým zdrojom fascinácie je, že tento vývoj akoby popieral dominantný osvietenský, racionalistický diskurz našich spoločností, pochádzajúci z inštitúcií modernity a do značnej miery vynútený štátnou mocou a spájaný so štátnymi inštitúciami.

Čo je konšpiračná teória a čo je neracionálne?

Aj z toho plynie určitý dopyt po skúmaní týchto javov. Sám som pred časom koordinoval takýto zber dát, niektoré výsledky sa dostávajú do akademického prostredia prostredníctvom tradičných článkov v žurnáloch, niečo bolo zverejnené aj mediálne.

Mojou hlavnou skúsenosťou je ale to, že zber dát je zďaleka najmenšou výzvou. Tým, čo je v tomto analytickom snažení najťažšie, je konceptualizácia celého daného poľa javov.

Preto, aby sme vedeli odpovedať na otázky ako a čo sme vlastne zistili, alebo o čo sa vlastne snažíme. Podobne, ako vyriešili niektoré problémy operačných definícií, napr. čo označiť za konšpiračnú teóriu.

Jedným zo základných, triviálnych problémov je ontologická stabilita nejakých „zistení“. Urobiť dotazníkový prieskum dáva zmysel v inštrumentárnych situáciách, napríklad ak chceme zistiť, koho ľudia chcú dnes voliť a teda koho, ak nedôjde k vážnym zmenám, budú voliť v nasledujúcich voľbách. Horšie je to vtedy, ak sa ľudí pýtame na ich názory, hodnoty, orientácie a z odpovedí konštruujeme nejakú univerzálnu interpretáciu toho, čo spoločnosť je, ako sa správa.

Do rozporov sa ale dostaneme aj oveľa priamočiarejšie. Ak totiž do celej problematiky vstupujeme z pozícií skôr typicky masmediálne podávaného príbehu o tom, ako je spoločnosť rozdelená na dva tábory, ľudí mysliacich racionálne, „kriticky“ a tých druhých a chceme ilustrovať, ako sa neracionalita šíri, mali by sme mať dobre zvládnuté vnímanie toho, čo je vlastne racionálne a čo neracionálne.

Tento rozpor veľmi dobre opisuje vo svojich knihách americký autor Nicholas Taleb. Na jednej strane najmä v knihe Black Swan anekdotálne ilustruje, že niečo ako vysoko racionálny človek je jav veľmi zriedkavý. Sú ľudia, ktorí sa môžu veľmi racionálne a racionalisticky správať napríklad v práci, alebo v časti svojich pracovných aktivít, a úplne inak v iných situáciách.

Na druhej strane upozorňuje, že to, čo sa za racionálne či logické vydáva, také vôbec nemusí byť. V tomto je výborný odsek Risk and Rationality jeho knihy Skin in the Game, kde ukazuje, že aj vysoko oceňovaní autori v rámci sociálnych vied často vôbec nechápe pravdepodobnosti a ukazuje to na príkladoch kalkulácie rizík. Zo širšieho hľadiska upozorňuje na to, že racionalitu by sme mali chápať v evolučnej perspektíve: racionálne je to, čo zabezpečuje prežitie.

Povedané aj inak, ťažko jednoznačne tvrdiť, že hlásenie sa k nejakému logicky pochybnému príbehu či názoru je z takéhoto širšieho pohľadu neracionálne. Po prvé, ľudia totiž fungujú v rámci obmedzenej racionality a teda sa spoliehajú na rôzne heuristiky.  Naopak, práve snaha nenechať sa vtiahnuť do rôznych racionalistických hier môže byť hlboko racionálna (opäť, z hľadisa Talebovho definičného rámca racionálne je to, vďaka čomu prežijeme). Možno moje odmietnutie skvelého poisťovacieho kontraktu alebo investície môže v daný moment z hľadiska úzko ponímanej racionality naozaj dávať malý zmysel, ale v skutočnosti by ma zatiahnutie do finančných schém zatiahlo postupne do príliš veľkých rizík v rámci hier, ktorým nerozumiem. A preto je racionálne sa do niečoho, kde neviem osobne pochopiť výhodnosť či vypočítať riziko, radšej ani nepúšťať.

Po druhé, prihlásením sa k neracionálnemu príbehu sa v skutočnosti môžem hlásiť za člena určitej komunity, čo môže v skutočnosti byť veľmi racionálne z hľadiska ochrany mojej identity, záujmov či prežitia. Po tretie, samotná racionalita môže byť stratégiou prehry: pretože prijatie racionalistických hier nás môže dostať do nevýhody oproti tým, ktorí sú v nich lepší. Alebo: racionalistický štýl fungovania môže zničiť rituály či ducha komunity a teda komunitu.

Aj preto tvrdím, že výskumné aktivity v tejto oblasti by sa mali držať troch princípov:

  • Majme jasné ciele a zadania a buďme si vedomí ich hraníc
  • Objektivizujme
  • Pracujme s jasnými definíciami a konceptami

Motív zadania je relatívne jasný. Snažíme sa mapovať nejaký jav? Je náš výskum skôr inštrumentárny (snažíme sa, napríklad, prísť na to, ako najlepšie niečo komunikovať?). Zdôrazňujme korelácie, tam kde si nie sme istý, či ide o kauzalitu. Znie to banálne, v praxi, bohužiaľ, sa tieto veci často prehliadajú.

K výskumu pristupujme objektivizujúco. Príklady, ako sa to dá robiť:

  • príbehy, názory či výroky berme z hľadiska ich použitia tým, kto ich vyriekol. Ako prispievajú k posilneniu jeho identity, aké heuristické rámce majú, atď.
  • uvedomme si, že k „oficiálnemu“ názoru VŹDY existuje alternatíva, je to rovnako prirodzené, ako existencia vedomia a podvedomia. Potom sa pýtajme, prečo sa presadzujú také alternatívne príbehy a nie iné, čo na formovanie alternatívnych príbehov pôsobí z hľadiska spoločnosti, aká je dialektika ich vzťahu s „oficiálnym“ názorom.
  • výroky či príbehy možno vždy skúmať z hľadiska ich formálneho obsahu ale aj meta kvalít. Čo hovorím tým, že niečo hovorím? Reklama opisujúca super moderný holiaci strojček nehovorí ani tak to, že je to supermoderný holiaci strojček, ale že muž, ktorý si ho kúpi, je supermoderný a cool. Ak vám opisujem, ako vylepšiť nejaký recept, možno v danej chvíli ani nechcem tak vylepšiť recept, ako skôr signalizujem, že som dobrý kuchár a že poskytujem domov, ktorý je bezpečný, príjemný a pod kontrolou.

Objektivizačný prístup by nás mal nútiť zamyslieť sa, ako metodologicky pristupovať k vystihnutiu reality. Uvediem triviálny príklad. Pred časom som sa rozprával s osobou, ktorá mi opísala veľmi nepríjemný príbeh toho, ako veľmi dávno dôvera v doktorov viedla k úplne zbytočnému nasadeniu konkrétnej liečby v danej dobe veľmi populárnymi medikamentmi. Daná osoba má aj hlbokú nedôveru k farmaceutickému priemyslu a jeho manipuláciám. Ak by som k nej ale pristúpil bez hlbšieho rozhovoru, len s dotazníkom o postojoch, dokonca pravdepodobne aj keby som pristúpil k pološtrukurovanému interview, túto informáciu, osvetľujúcu motivácie, by som sa nedozvedel.

Ale osvetľovať „čo bolo predtým“, môže byť veľmi plodné aj z čisto praktických dôvodov, napríklad zmien komunikačnej politiky (napríklad v kontexte očkovania je zaujímavé vedieť, koľkých ľudí na nedôveru voči mediálnym príbehom o pandémii obrátili články počas prasacej či vtáčej chrípky, čo sa vtedy presne dialo z hľadiska spracúvania informácií).

Iný príklad: antropologický prístup môže osvetliť aj situácie, kde sa osoba vyjadruje úplne inak podľa toho, kto s ňou hovorí. V situácii, keď má pred sebou človeka so zjavnými charakteristikami „ideového nepriateľa“ môže pomerne mechanicky prejsť presne na pozície, ktoré sa od nej zo situácie akoby žiadajú. Napríklad človek skeptický voči Západu posadený do diskusie s typickým človekom z prostredia „prozápadnej“ MVO či média môže veľmi radikálne a zarputilo chváliť Rusko alebo jeho prezidenta. Alebo niekto skeptický voči očkovaniu môže pri konfrontácii s extrémnejším prívržencom zaujať tiež pomerne extrémny postoj a prihlásiť sa k radikálnym deklaráciám.

Na druhej strane v inej situácii, napríklad s neutrálnejším spolubesedníkom, sa možno bude vyjadrovať oveľa menej radikálne. Študovať takéto „polarizačné“ efekty (ktorí ľudia a za akých okolností zaujímajú radikálne pozície v diskusiách či v komunite) môže byť veľmi plodné (a bezpochyby zaujímavé pre antropológov či psychológov). Bez objektivizačného prístupu vás však toto skúmanie nenapadne.

A nakoniec: koncepty, definície, teoretické rámce. Je jasné, že po prvotnom mapovaní (initial scoping) témy nás musí zaujímať, aké nástroje na analýzu nejakého javu ideme používať, a našimi nástrojmi sú koncepty. Dospieť k nim môžeme rôzne, napríklad tak, že začneme dominantným, mediálnym diskurzom a postupne témy a výrazy problematizujeme.

Na prvé miesto by som dal pojem racionality. Potrebujeme to ako operačný koncept, aby sme vedeli pomenovať, do akej miery je výpoveď, text, príbeh, ale aj konanie aktérov racionálne či racionalistické. Na príbehy v prirodzenom jazyku nemôžeme aplikovať striktne matematickú logiku, ale nejaké definície toho, čo je racionálne v niektorých typoch podobného výskumu proste potrebujeme.

Racionálne argumenty by mali byť konzistentné (ak používame nejakú logickú skratku či operátor na jednom mieste, mala by mať rovnaký obsah aj inde), koherentné (príbeh by sa mal držať toho, čo je pre cieľ dôležité) a tam, kde to dáva zmysel, by naše správanie na základe nich malo byť konzekventné. Nemali by obsahovať chyby v logickom vyvodzovaní či v chápaní štatistiky a pravdepodobnosti.

Z tohto sa dajú vyskladať určité praktické pomôcky pre posudzovanie toho, do akej miery je text racionálny.

Okrem toho nás, samozrejme, musia zaujímať termíny ako informácia, poznanie či vedomosť. (A rozum, inštrumentálny či iný, podobne aj vedomie.) Na racionalitu sa inak pozeráme, keď vedomosti či poznanie vnímame tak, akoby ich nositeľmi boli jednotlivci a úplne inak, keď sa zaoberáme distribuovanými znalosťami, spoločenskou konštrukciou informácie či poznania a podobne. Iný uhol pohľadu nás zase zavedie do skúmania, do akej miery možno oddeliť názor od informácie, fakty od hodnôt a podobne.

Tu už do obrazu vstupujú pojmy ako agency, ale napríklad aj ego. Alebo, ako sa racionalita prejavuje na úrovni jednotlivcov versus komunít či davu, alebo v rôznych formách hier (game theory).

Multidisciplinárne skúmanie: návody na projekty

Je to taký veľmi skečovitý opis, ale cieľom bolo naznačiť, že pre trochu širšie uchopenie celej tejto témy jednoducho potrebujeme multidisciplinárny prístup. To je svojím spôsobom aj niečo, čo je na tomto druhu výskumu príťažlivé: možnosť vyjsť z úzkych krabíc jednotlivých disciplín či nadviazať spoluprácu s ľuďmi, s ktorými inak bežne neprichádzame o kontaktu.

Z hľadiska akejsie základnej sociologie nás v danej téme môže zaujímať predovšetkým to, aké príbehy kolujú (napríklad dnes v súvislosti s problematikou očkovania). Ako sú prijímané ľuďmi z hľadiska ich socio-demografických charakteristík. Akými kanálmi sa šíria, do akých komunít prenikajú najrýchlejšie.

Napríklad z hľadiska pandémie bolo zjavné, že v prvých týždňoch u nás to, čo môžeme voľne nazvať konspiračná scéna, takmer úplne stíchlo. Chvíľu totiž trvalo, kým sem dorazili konšpiračné scenáre zo svojich pôvodných zdrojov.

Aj konšpiračná scéna je totiž dnes výrazne zglobalizovaná. Najväčším vývozcom „konšpiračných teórií“, alebo nazvime ich neutrálnejšie, „alternatívne príbehy manipulácie“ (APM), sú Spojené štáty.

Len málo aktuálnych rezonujúcich príbehov o tom, ako nás ovláda ktosi z pozadia, sa dnes formuje inde. (Jednou z výnimiek boli pred rokmi príbehy o „juvenilnej justícii“, ktoré sa podľa všetkého začali šíriť z rusky hovoriaceho prostredia). Tieto „americké“ teórie majú niekoľko charakteristických čŕt. Dôležitú úlohu hrajú korporácie či utajené, sofistikované štátne štruktúry. A najmä, majú pomerne rozvinuté kauzálne mechanizmy, obsahujú rôzne detaily.

Tým sa líšia napríklad od toho, čo u nás predtým roky dominovalo ako alternatívny náhľad na svet. Väčšinou to boli veľmi jednoduché výpovede typu „Západ nás chcel zničiť“, „Západ potreboval obsadiť naše trhy“ a podobne. Boli to výpovede, ku ktorým sa na jednej strane hlásilo a hlási množstvo ľudí, na druhej im ale chýbala kostra, okolo ktorých by mohli vznikať špecifickejšie príbehy a tým pádom aj komunity.

Kde sa ale vnímavosť ľudí na tieto príbehy berie.? Tu môžu pomôcť napríklad mediálne štúdiá. Určite je totiž zaujímavé porovnávať formy diskurzu, na ktoré ľudí učia napríklad hollywoodske filmy, reality show, ale aj reklama či politická propaganda s diskurzívnymi formami APM. Napríklad: jedným z typických módov fungovania článkov v bulváre je niečo, čo ja osobne naýzvam „mód obete“. Sú to články, ktoré príbeh (vrátane titulku) jasne štrukturujú ako pôsobenie niekoho alebo niečoho mocného na obeť, s jasne daným priestorom na to, aby sa čitateľ do príbehu vcítil. Porovnanie bulvárnych článkov, nielen z tohto pohľadu, s APM môže byť veľmi zaujímavé.

Z hľadiska mediálnych štúdií nás môže zaujímať aj to, ako s argumentáciou a analýzou narábajú mediálne články. Do akej miery pracujú s unikauzalitou namiesto multikauzality, s jednoznačnosťou namiesto pravdepodobnosti, s antropomorfizujúcimi formami, aký bohatý býva ich koncepčný aparát pri analýze tém a podobne.

Ale dá sa, samozrejme, ísť oveľa hlbšie. Napríklad štrukturalistickou analýzou APM v štýle V. Proppa, ktorý identifikoval základné naratívne formy ruskej bájky. Tým sa však možnosti vkladu semiotiky či analýzy diskurzu len začínajú.

Podobne ako je vždy zaujímavé inšpirovať sa antropologickými prístupmi. Opäť, ak sa vrátime ku konceptu „použitia“ príbehov, dá sa spomenúť si na dielo Od mýtu k logu F. Kessidiho. Ten podrobil kritike „racionalistickú“ analýzu konania lovcov z civilizačne menej rozvinutých spoločenstiev, ktorí sa údajne snažili rituálmi pre lovom dosiahnuť., napríklad aby na nich „prešla sila“ býka. Kessidi hovoril o tom, že tieto rituály boli predovšetkým mobilizačné, neboli „falošným vedomím“ v zmysle nesprávnej kauzality alebo dezinterpretácie faktov.

Niečo podobné však platí aj pre rozvinutejšie náboženstvá: viera, že nado mnou bdejú takí a takí bôžikovia, nemusí mať racionalistickú formu predstavy, že takáto bytosť nado mnou skutočne má moc, ide skôr o abstraktné uchopenie reality a získanie určitej kontroly nad ňou.  Nie je dôvod, aby sme na časť APM nenahliadali aj takto. Vôbec nie len, ale aj.

Inou možnosťou je pozrieť sa na APM z hľadiska skúmania modernity. Napríklad, zjavným motívom mnohých APM je podčiarknuť hodnotu daného jednotlivca. Som dosť významný na to, aby sa o mňa zaujímala CIA, ktorá ma sleduje cez počítač, alebo pre vládu, aby sa ma snažila očipovaním monitorovať či ovládnuť. Alebo, zjavnou snahou šíriteľa APM je často ukázať svoju chytrosť, inteligenciu: existuje nejaký plán, ale JA som naň prišiel (APM sú často vlastne hyper egoistické diskurzy). Pretože to naozaj je súčasťu týchto naratívov, akýsi prístup k exkluzívnej informáciu (bez ohľadu na to, že danú teóriu „exkluzívne“ zdieľajú milióny ďalších).

A tu je práve zaujímavé pýtať sa, čo takéto šírenie spôsobuje z hľadiska modernity. Jedna hypotéza môže byť, že na určitú formu APM majú priamy dopad post-industriálne spoločenské vzťahy a post-moderné formy bytia. V minulosti sa vaša hodnota ako človeka často odvíjala od toho, ako kvalifikovaný pracovník ste boli (šikovný remeselník, uznávaný vedúci obchodu, dobrý šéf knižnice). Takisto, aký ste boli člen komunity či rodiny. Tekutá modernita však okrem iného aj materiálne znamená to, že stále viac a viac ľudí rýchlo mení zamestnania, pričom pre hľadanie zamestnania nie sú dôležité jasne definované zručnosti, ale naopak, tie univerzálne, neexkluzívne. Menej exkluzívny sa stávate aj v rámci rodiny či komunity, pretože tie sú oveľa tekutejšie ako predtým.

Naopak, na druhej strane vás reklama či volebná politická propaganda formuje ako človeka, ktorý sa má cítiť chytrý a dôležitý, má mať názor, a hodnotu ako človek má práve vtedy, keď formuluje nejakú požiadavku či teóriu. Ak sa na to pozrieme takto, silné vnútorné pnutie k tomu, nájsť si svoju názorovú komunitu, podieľať sa na príbehoch či teóriách, v kombinácii s tým, že spoločnosť je rastúco zložitá a ťažko ju bežnému človeku racionálne, komplexne opisovať, priam nahráva formovaniu APM.

Túto hypotézu by podporovalo práve to, že vlasťou moderných foriem APM sú práve USA, kde sa postindustriálnosť začala prejavovať ako prvá a tieto formy sa tam zjavovali skôr. Práve tu by bol zaujímavý určitý historicko-antropologický prieskum.

V tomto kontexte sú zaujímavé aj iné dimenzie, napríklad skúmanie, ako sa podobné diskurzy vyvíjali v našej spoločnosti. Typickými pre 90. roky, ako bolo spomenuté, boli vety typu „Západ chcel zničiť naše poľnohospodárstvo“ alebo „potrebovali zničiť naše vyspelé školstvo“. Tie pretrvávajú, ale v posledných rokoch ich intenzívne predbiehajú moderné APM: aj medzi šesťdesiatnikmi u nás kolujú príbehy o tom, ako Trumpa potrebuje zvrhnúť deepstate alebo ako Soros vymyslel Európsku úniu, aby sa ožobračilo pôvodné obyvateľstvo.

V tejto súvislosti, mimochodom, by rovnako plodné bolo na pozadí robiť aj výskum historického rozširovania hedonistického diskurzu. Typický novinový text dneška obsahuje oveľa viac formulácii s „mať“ a „byť niekým“ (a celkovo viac operuje s osobnými prívlastkami) ako novinový text pred päťdesiatimi rokmi. Podobne obsahuje oveľa viac prívlastkov ako zaujímavý, zábavný, šokujúci. Opäť, je to veľmi zaujímavé z hľadiska výskumu modernity a jej jedinca: s nárokmi na to, aký chce byť a čo chce mať, a teda viac hedonistického ako kedykoľvek predtým, ale aj viac atomizovaného, vykoreneného, bez silného usadenia v čase a v prírodných či biologických rytmoch. A preto hľadajúceho: zmysel, identitu, komunitu, sebahodnotu. Ale aj univerzalistické a uchopiteľné vysvetlenia toho, čo sa deje.

Samozrejme, takýto výskum je žiadúce zasadzovať aj do širších teórií fungovania spoločnosti. Od marxistických škôl (klasické prístupy k analýze triedneho boja, vrátane falošného vedomia, fetišizácie, cez teoretické otázky vychádzajúce od Gramsicho alebo od mysliteľov Frankfurtskej školy,  až po novšie prístupy: Poulantzas, Althusser, s ich analýzou štátu, otvorený marxizmus s jeho analýzou rezistencie, atď.) až po, dajme tomu, teóriu systémov (systems theory) a iné prístupu analyzujúce spoločnosť na jej makro úrovni.

Na záver: kritický pohľad na dnešný mediálny diskurz

Na tému sa, pravdaže, dá pozerať aj čisto inštrumentárne. Ako na problém: v diskurzoch je čoraz menej racionality, bez nej ale ako moderná spoločnosť máme problém, organizačný. Prípadne sa na racionalistické fungovanie dá jednoducho pozerať ako na civilizačný výdobytok, dedičstvo, identitu, tvorenú starovekými filozofmi, scholastikmi, renesančnými mysliteľmi, osvietenstvom. Ako ho strácame, strácame civilizáciu.

V tomto zmysle teda hľadáme riešenia: ako docieliť, aby ľudia považovali za zlý mrav kričať názor bez načrtnutia, čo za ním racionálne je. Napádať oponenta bez ilustrácie toho, čo sa nám na ňom nepáči. Čiže, aby bolo jasné, že prezentovať názor (také časté slovo v tomto kontexte) bez jeho ukotvenia v reflexii a vo faktoch nepokladáme za vhodné.

Alebo, oveľa širšie, ako docieliť, aby ľudia boli zvedaví a mali snahu objavovať pravdu a aby pravda bola hodnota (nie deklaratívna, ale prejavujúca sa v konkrétnom konaní). Aby mali snahu pracovať s faktami, zhromažďovať ich, konceptualizovať, skladať do teórií. Aby mali nástroje na chápanie prírodných či spoločenských javov, teda konceptuálny aparát na ich opis a logické zručnosti.

Nie je to jednoduché, pretože hovoríme o tom, ako nastaviť vzdelávanie, formálne a systematické, ale aj neformálne a náhodné. Ako vytvoriť priestory pre racionálne diskusie. Ako vytvoriť motivácie pre racionalitu.

V tomto zmysle si takto na záver dovolím pár poznámok. Po prvé, ak naozaj toto sú naše ciele, znamená to nutnosť neustálej reflexie a kritického pohľadu. Z tohto hľadiska nemám ja osobne pre väčšinu mediálneho kriku o „kritickom myslení“ veľa pochopenia. Pretože väčšina mediálne sprostredkovaných ťažení „za kritické myslenie“ nie je formulovaných ako obrana princípov: pravdy, racionality. Naopak, bývajú zasadená do jasne politického a ideologického rámca: kriticky myslieť potrebujeme, lebo inak nás ľahko hackne Putin, zožerie Rusko. Sebareflexia zároveň znamená pozrieť sa na racionalitu vtedy, keď konzumujeme vysvetlenia či príbehy z „nášho“ tábora.

Mimochodom, v tejto súvislosti je zaujímavé sledovať, ako sa vlastne historicky menil obsah samotných termínov, ktoré sú v tejto súvislosti používané. Výraz fake news sa najprv používal na opis toho, ako mediálna mašinéria produkuje čoraz viac článkov bez skutočného analytického obsahu či sociálnej reflexie.

Výraz „kritický“ sa dlhoročne používal a používa najmä ako súčasť termínov (napr. sociálne-kritický) v diskurzoch, ktoré sú kritické k status quo, k buržoázne-liberálnej spoločnoti, a podobne. V typickom dnešnom mediálnom poňatí sa tento výraz, naopak, kooptoval v mene obrany tohto status quo.

Celý tu opísaný súbor tém určite nestratí v nasledujúce obdobie na relevantnosti. Nepochybne nás mnohé v tomto vývoji bude fascinovať a podnecovať našu zvedavosť. Nepochybne mnohí budeme nútení rozmýšľať o tom, ako racionalitu v civilizačnom poňatí zachraňovať, čo môže urobiť štát, ako meniť mediálnu politiku, ale aj čo s dnešným kapitalizmom a jeho formami kontroly.

Ak má mať tento článok nejaký záverečný odkaz, tak tento: V diskusiách či analýzach buďme kritickí v čo najširšom slova zmysle, vrátane kritického pohľadu na vlastné postoje, aktivity. Buďme v základnom prístupe neutrálni, pretože pravda (či fakt) nemá lacné ideologické oblečenie.

Pestujme zvedavosť.

 

Teraz najčítanejšie