Denník N

Sibír

Čas vo väzbe plynie inak ako na slobode. Prešlo už 23 mesiacov bez rodiny, bez priateľov a všetkého, na čom mi v živote záleží.

Čas vo väzbe plynie inak ako na slobode. Človek vonku pracuje, stretáva sa s inými ľuďmi, presúva sa, má množstvo aktivít. Tieto aktivity sú svojim spôsobom časové záchytné body. A najdôležitejšie je, že sa tieto záchytné body určitým spôsobom každý deň, týždeň obmieňajú a menia. Vo väzbe sa okrem aktuálneho knižného obalu a dátumu v kalendári nič nemení. Vďaka láske mi ten čas v prítomnom okamihu beží ako tak rýchlo, ale keď sa obzriem späť, vidím časovú priepasť veľkú ako Sibír. A je aj taká chladná.

Prešlo už 23 mesiacov. 23 mesiacov bez rodiny, bez priateľov a všetkého, na čom mi v živote záleží. Prvoplánovo som chcel opísať svoje myšlienkové pochody, postoje a udalosti z tohto obdobia, ale myslím si, že bez ako-takého poznania toho, ako som žil predtým, by to všetko bolo dosť zmätočné a neúplné. A to hlavne kvôli tomu, že to čo sa teraz deje nie je iba o mne, je to problém viacúrovňový. Osobný, právnický, ale aj spoločenský.

Nie som bohvieaký spisovateľ a radšej ako opisovať udalosti a fakty z môjho života by som písal básne. Ale na neurčité verše a emóciami nabité metafory je málokto zvedavý. Ale aj to je moja súčasť. Tak ako aj to, že radšej by som išiel s priateľmi do lesa ako do mesta alebo na slackline a skate ako sa ísť ožrať. Nie som svätec, mám rád aj pivo, ale pri pomyslení, že by som mal vymeniť bubnovačku v parku s cigaretou trávy za preplnený podnik a s vodkou v ruke, mi je nejak divne. Keď je ľuďom bližšie požiť alkohol, aby ho v zápätí zo seba dostali, ako sedieť v kruhu priateľov okolo ohňa a komunikovať (a nemyslím tým cez mobil) tak sa niekde musela stať chyba.

Ale je v podstate jedno, čo ľudia robia alebo nerobia. Hlavné je, aby nikomu neprekážali a neubližovali. A v tom lepšom prípade by si mali pomáhať. Nie som žiaden samaritán, ale tam kde sa dá, pomôžem. O to horšie je to teraz. Mamka, bratia, rodina a priatelia smútia. A ja nemôžem urobiť vôbec nič. A pritom by stačilo byť pri nich, aby boli šťastní. Nič viac si neprajem. Byť so svojimi je pre niekoho bežná vec.

Vzdušnou čiarou je k nám domov asi 500 metrov, no pre mňa ďalší neprekonateľný Sibír.

 

Teraz najčítanejšie

Róbert Džunko

Volám sa Robo a som obyčajný chalan z Košíc, ktorý má rád svoju rodinu a priateľov. Milujem šport, hudbu a prírodu. Žil som aktívny život kým ma nezatvorili do basy za držanie malého množstva trávy. Momentálne som zadržaný dva roky a hrozí mi trest až 12 rokov. S rodinou a priateľmi sa snažíme zmeniť legislatívu, aby nemuseli ďalší nevinní ľudia sedieť vo väzbe za držanie marihuany. Na tomto blogu budem uverejňovať listy, ktoré posielam rodine z väzby.