Denník N

Jozef Kollár: Mikloš, či Sulík?

Verejná ekonomická diskusia na Slovensku musí byť o zodpovednosti pri hľadaní riešení a o odvahe prinášať a realizovať reformy. Nie o pretláčaní sa Mikloša so Sulíkom v archaickej téme, ktorá už na Slovensku nikoho nezaujíma (euroval), alebo je nezmeniteľnou minulosťou (pád vlády). V opačnom prípade bude Slovensko aj ďalšie roky nebezpečne prešľapovať na mieste.

Ak opomenieme pokračujúci pád cien ropy, potom ekonomickou správou číslo jeden v prvých dňoch nového roka sú informácie z prostredia Merkelovej a Schäubleho, že nevylučujú exit Grécka z eurozóny po predčasných parlamentných voľbách (koncom januára). A tak sme po troch rokoch vo verejnej diskusii na Slovensku opäť oprášili slovo „euroval“. Bolo toto riešenie dobré, alebo zlé?

Snáď najtvrdším zástancom prvého názoru je Mikloš. Ten tvrdí, že exit Grécka dnes už umožňuje lepšia pripravenosť eurozóny na možné otrasy a že euroval bol dobrý aj v tom, že pomohol napríklad Írsku a Portugalsku. Ivan Mikloš sa mýli a to hneď dvakrát.

Ak by Grécko opustilo menový klub dávno pred eurovalom (písal som o tom v roku 2010), utreli by nos predovšetkým francúzske a nemecké banky, ktoré grécky dlh značnou mierou financovali. Ak Gréci odídu teraz, doplatia na to všetci daňoví poplatníci eurozóny, tých slovenských nevynímajúc. A to je rozdiel. Snáď jasnejší, ako vychádzajúce slnko.

Druhý omyl Mikloša spočíva v tom, že Portugalsku a Írsku nepomohol primárne euroval, ale až vyhlásenie Európskej centrálnej banky (a to prišlo po eurovale), že je pripravená v nelimitovanom objeme odkupovať toxické dlhopisy predlžených krajín. Toto bola tá pomyslená posledná inštancia záchrany, ktorá (dočasne) upokojila finančné trhy. To isté platí v prípade zníženia úročenia španielskych a talianskych vládnych dlhopisov späť na prijateľné úrovne.

Nakoniec, celkom nesúhlasím ani s názorom Sulíka na to „svinstvo, akým je euroval“. Áno, v tomto kolektívnom mechanizme záchrany by sme len ťažko hľadali akúkoľvek ekonomickú racionalitu. Naopak, ide o čisto politické riešenie, cieľom ktorého nebolo nič iné, ako kúpenie si času. A až tu niekde začína skutočná hra.

Cena za získané tri roky času bola obrovská. Ale aký bol zisk? Dobrý hospodár totiž vždy porovnáva výnosy/náklady, výstupy/vstupy, alebo ak chcete slasti/strasti. Položme si preto celkom legitímnu otázku, ako lídri eurozóny (pozor, množina je vo veľkej miere totožná s lídrami členských krajín eurozóny) využili spomínané tri roky?

Tu je (veľmi nelichotivá) odpoveď:

1. Verejné dlhy krajín sa nijako neznížili, skôr naopak.
2. Budujeme ďalší kolektívny mechanizmus záchrany v podobe bankovej únie (o jej racionalite by sme mohli tiež dlho diskutovať).
3. Máme tu európsku fiškálnu zmluvu. Porušujú ju však mnohé krajiny, na čele s Francúzskom. Ak si myslíte, že sú za toto porušovanie penalizované, nie, nie sú. Francúzi ako prví dostali výnimku.
4. Európska komisia sa síce vyjadruje k návrhom verejných rozpočtov krajín a vydáva pre jednotlivé krajiny špecifické odporúčania. Skúste hádať, koľko z nich sa plní? Približne 15%!
5. Krajiny sa síce v národných programoch reforiem každoročne zaväzujú k reformám (ako nakoniec vyplýva už z názvu dokumentu samotného). No v praxi sa reformy skôr odsúvajú. Lebo bolia, nesú so sebou vysoké politické náklady a ich autorom znižujú šancu na znovuzvolenie.

Dymovou clonou absencie zodpovednosti je potom logicky zvrátená diskusia o tom, či Európa potrebuje šetrenie, alebo rast. Prečo zvrátená? Neexistuje totiž zdravý ekonomický rast za cenu budovania ďalších (nesplatiteľných) dlhov. Rast sa má podporovať z prebytkov, ktoré si vlády odložili v dobrých časoch. Ale to by si vyžadovalo vyššie spomínanú zodpovednosť.

A práve o tomto by mala byť verejná diskusia aj na Slovensku. O zodpovednosti pri hľadaní riešení a o odvahe tvoriť a realizovať reformy. Toto dnes nevyhnutne potrebuje Slovensko. Nie pretláčanie sa Mikloša so Sulíkom v archaickej téme, ktorá už na Slovensku nikoho nezaujíma (euroval), alebo je nezmeniteľnou minulosťou (pád vlády).

V opačnom prípade bude Slovensko aj ďalšie roky nebezpečne prešľapovať na mieste.

Jozef Kollár
poslanec NRSR

Teraz najčítanejšie