Problém dejepisu sa musí stať históriou

Za svoje deväťročné základné vzdelanie som sa stretla s troma učiteľmi dejepisu. Prirodzene, pri každom som cítila iný postoj a dôraz na to čo je dôležité. Dovolím si však tvrdiť, že keby nebolo môjho prvého učiteľa dejepisu na tento predmet by som zanevrela úplne.

Dejepis som sa ako väčšina detí začala učiť v 5. ročníku na základnej škole. Prvá veta, ktorú nám môj prvý učiteľ histórie nadiktoval a prikázal zvýrazniť nazelono znela asi takto: „Dejepis sa učíme preto, aby sme sa poučili z chýb minulosti a neopakovali ich.“ Dejepis som si od tej chvíle zamilovala. Nie preto, že som mala pamäť na čísla, nie preto, že by som mala rada zbytočné bitky a krviprelievanie, ale preto, že história zobrazuje každodenné situácie z nášho života, svetové problémy, ukazuje nám krásu sveta z rôznych aspektov a stále je nadčasová. Prvé 3 roky učenia dejepisu som sa neučila zbytočné čísla. Nebolo až tak dôležité od kedy do kedy bitky trvali, dôležité bolo čo bolo podstatou vzniku. Aké problémy sa nabaľovali, čo bitke predchádzalo, ako sa správal panovník, zachoval sa správne, ako to môžeme aplikovať do 21. storočia? A xy diskusných otázok, o ktorých sme sa na hodine rozprávali. Audiovizuálny a kultúrny zážitok tiež podnietil moju lásku k tomuto predmetu. Na hodinách sme pozerali veľa historických dokumentov, spomínali si zaujímavosti, ktoré neboli spomenuté v učebnici, chodili na exkurzie a môžem povedať, že dejepis bol naozaj dynamickým a interaktívnym predmetom, na ktorom som sa nikdy nenudila.

Bum, zmenila som školu. Bolo náročné zvyknúť si na nových učiteľov, ale moje sklamanie bolo veľké, keď som zistila aký núdný a fádny bude môj dejepis celý zvyšok povinnej deväťročnej dochádzky. Som si istá, že môj druhý učiteľ histórie bol mierumilovným človek. Bol však ním až do takej miery, že dejepis sa stal najnudnejším predmetom. Opísali sme si poznámky z prezentácie a predom nám  bolo oznámené kedy mieni dať písomku, a aké otázky bude test obsahovať. Takže už to neboli, žiadne nečakané danajské dary ako počas prvých 3 rokov. Zo začiatku som mala radosť. Hovorila som si, že budem mať o starosť menej, ale postupom času mi začal môj starý dejepis chýbať a história sa pre mňa stávala len predmetom o nezapamätateľných číslach a žiadnych súvislostiach. Dostávala som na dejepis averziu a jediné, čo moju lásku k nemu držalo boli spomienky na to, že „ono sa to dá aj inak“.

Mierumilovný učiteľ dejepisu odišiel a nahradila ho učiteľka. Po prvýkrát ma mala učiť dejepis žena a ja som sa úprimne tešila, čo ma čaká. Ostala som však zahltená xy A4 a toľkými podrobnosťami, že som sa v nich začala strácať. Nevedela som o čo skutočne išlo v 1. svetovej vojne, čo ju spustilo a aké to malo následky. V týchto dlhých nociach zúfalstva ma zachraňovala Sandra Sviteková a jej kanál Dejepis inak. Lebo ono sa to dá inak. História sa dá učiť pútavo a bez dôrazu na nudné čísla. Dá sa učiť všestranne a zábavne. Nemusí byť o tisíckach zbytočných detailoch, nemusí byť však suchá ako biele víno, stačí nájsť balanc a vyzdvihnúť podstatu. Obľúbenou vetou môjho prvého pána učiteľa dejepisu bolo: „História je všade okolo nás“. A ona je. Je všade okolo nás. Tak otvorme oči, rozhliadnime sa a učme dejepis inak. Otvorene, bez servítky, komicky, spájajme minulosť s prítomnosťou a navštevujme historické pamiatky na Slovensku. Nech ich nevidíme len na stránkach učebníc a nie sú nám také vzdialené. Zrušme stigmu okolo histórie, nech sa  problém dejepisu stane históriou.