Denník N

H. Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme (Čitateľský denník 1/2021)

„Práve údajná Eichmannova banalita bola hlavným dôvodom, prečo táto kniha vyvolala takú búrku. Väčšina ľudí si dovtedy myslela, že vraždy páchajú monštrá alebo démoni (…) Dostojevskij by však Arendtovej termín ‚banalita zla‘ nepovažoval za lacné slovíčkarenie (…) Keď sa Karamazovovi zjaví diabol, je to uváľaný, tupý a vulgárny trubiroh.

Už pred Arendtovou aj iní poukazovali na diskrepanciu medzi osobnou priemernosťou monštier ako Hitler a Stalin a hrôzostrašnosťou zla, ktorým spustošili svet. Takmer všetci, ktorí sa po vojne zúčastnili na súdnych procesoch s masovými vrahmi, medzi inými aj vážení doktori a lekárnici, odchádzali so znepokojujúcim poznaním, že vrahovia pôsobili v podstate ako vy či ja.

Izraelský súdny psychiater, ktorý Eichmanna vyšetroval, konštatoval, že ide o ‚úplne normálneho muža, v každom prípade ešte normálnejšieho, než som teraz ja po jeho vyšetrení‘. Práve táto koexistencia normálnosti a bezodnej krutosti rúca naše obvyklé predstavy a predstavuje skutočnú záhadu súdneho procesu s Adolfom Eichmannom.“

(z úvodu)

Keď v roku 1963 vyšiel Eichmann v Jeruzaleme po prvý krát, vyvolal menšie pohoršenie. Nielenže v ňom autorka — židovská filozofka a politologička — kritizovala niektoré aspekty súdneho procesu s jedným z najhlavnejších organizátorov konečného riešenia, ona ho aj charakterizovala ako banálneho človeka. Za nepriestrelným sklom v súdnej sieni totiž nevidela monštrum s hákovým krížom vytetovaným na hrudi, ale ošumelého, nie príliš inteligentného úradníka v okuliaroch, ktorý sa príkladne staral o svoju rodinu a priateľov. Zároveň však nemal problém posielať na smrť státisíce ľudí, ktorí boli preňho len poznámkou v tabuľkách (úhľadných a presných nemeckých tabuľkách).

Arendtová svoju knihu napísala ako reportáž zo súdnej siene, ktorá je doplnená krátkymi filozofickými úvahami, chronológiou Eichmannovho života a prehľadom toho, ako sa jednotlivé krajiny pod nadvládou Tretej ríše správali k svojim židovským spoluobčanom. Veľmi ma, napríklad, prekvapil fakt, že zatiaľ čo Slovenský štát vyplácal päťsto ríšskych mariek z vlastnej kasy (!) za vyvezenie jedného žida, v Dánsku sa rozhodli toto zverstvo bojkotovať — sám dánsky kráľ povedal, že ak nacisti čo i len začnú označovať jeho poddaných žltou hviezdou, sám si ju nasadí a bude nosiť na verejnosti. Neporovnateľné.

Samotné Eichmannovo zatnutie je ako z bondovky. Po vojne utiekol do Argentíny, ktorá v tom čase poskytovala azyl mnohým nacistickým pohlavárom. Idylka skončila, keď ho našla izraelská rozviedka a uniesla v súkromnom lietadle do Jeruzalema — aj toto porušenie medzinárodných dohovorov Arendtová rozoberá a zamýšľa sa nad tým, či sa z toho nemôže stať do budúcna precedens.

Kniha sa číta ľahšie ako Pôvod totalitarizmu, nie je taká rozsiahla a akademická ako jej predchodkyňa. Upriamením sa na jednu konkrétnu tému, jeden špecifický príbeh, je však v niečom silnejšia. Ako mohlo takéto obrovské zlo vzniknúť v civilizácii s bohatou históriou a kultúrou? Ako sa mohla (takmer) celá spoločnosť pozerať na vyvražďovanie svojich susedov, a nič s tým neurobiť — ba niekedy sa i k zabíjaniu pridať? Ako sa mohlo z prikázania „Nezabiješ!“ stať presný opak?

Zlo si zaslúži potrestanie. „Trest je nutný na obranu cti alebo autority toho, kto bol zločinom poškodený, aby neprítomnosť trestu nezapríčinila jeho pokorenie.“ Aj o tom ja táto kniha.

H. Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme
Premedia, 2016
376 strán
*
85 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, comicsoch, kultúre, Bardejove a tak podobne.