(Epi)kríza
… včera som tak kráčal po chodníku a toto ma napadlo.
♦ Sám so svojimi myšlienkami, ktoré nemôžem nikomu vyrozprávať. Ani najlepšiemu priateľovi? Nie, toho som už dávno stratil a možno najlepší ani nebol. Chvíľami ma ovládajú škeriaci sa démoni a ponúkajú mi lepší život. Zadosťučinenie, úspech a sebaúcta? A veď to už náhodou dávno nemám? V práci ma šéfovia ojebávajú: „Nie, žiaľ, firma je na tom zle, ale ty sa snaž a my sa pokúsime…“ Každá moja snaha sa skončí buď spleťou náhodne negatívnych okolností, alebo na mojej lenivosti. Zbožňujem sa a nenávidím zároveň. Slaboch v božskom tele, či hrdina vystavený v obludáriu?
♦ Veď mám všetko – ženu, dieťa, byt, auto, dovolenku, priateľov a … vnútornú hnilobu. Je toto naozaj môj život? Je toto naozaj to, čo som chcel? Stačí mi plniť očakávania rodiny, blízkeho okolia a spoločnosti? Akú postavu stvárňujem v tomto divadielku?
♦ Je mi zle. (… zhlboka sa nadýchnite) Pofiderné drogy, lacné ženy a alkoholické večierky – náplasť pre zdepkovaného muža ako stvorená.
♦ A tak si tu stojím na križovatke života so svojimi démonmi a ich myšlienkami. „Good bye, priatelia,“ lúčim sa, alebo ako by povedal Freddie: „Show must go on!!!“ a strieľam si guľku do hlavy.
♦ … ozvalo sa iba tichučké PRÁÁÁSK!!!
