Denník N

Pre mňa kniha roka 2020 (nad knihou Ľudskosť)

„Vzhľadom na najnovšie poznatky z psychológie, biológie, archeológie, antropológie, sociológie a histórie môžeme uzavrieť, že ľudia sa po tisícročia riadili chybným sebaobrazom. Celé veky sme predpokladali, že ľudia sú sebeckí, zverskí či ešte niečo horšie. Celé veky sme boli presvedčení, že civilizácia je iba chatrnou pozlátkou, ktorá sa rozpadne aj pri najmenšej provokácii. Dnes vieme, že takéto vnímanie Ľudstva a našich dejín je absolútne nerealistické.“ Rutger Bregman


Bregman si vytýčil vo svojej knihe náročnú úlohu. Rozhodol sa vyvrátiť tisícročia náboženských, filozofických, kultúrnych, historických či psychologických argumentov opierajúcich sa o tvrdenie, že sme sebecké a vo svojej podstate zlé bytosti, ktoré sledujú primárne vlastný prospech. V úvode knihy definuje svoj zámer obhájiť tézu, „že väčšina ľudí je v skutočnosti vlastne celkom slušná.“ Podobne ako nemeckí vydavatelia, ktorí mali problém s vydaním jeho knihy (ani sa im vzhľadom na dejinné súvislosti nečudujem), aj ja som zo začiatku pristupoval ku knihe so značným odstupom a dopredu som Bregmanov pokus o očistenie a demýtizáciu homo sapiensa odmietal. Ako odchovanec na knihách démonizujúcich ľudskú podstatu a povahu a súčasne „fanúšik“ psychológov ako Freud, Zimbardo či Milgram, som vnímal Ľudskosť ako akýsi „slniečkarsky“ pokus silou mocou dokázať, že nie sme také sebecké a zlé bytosti. Ako som však v čítaní pokračoval, jednotlivé argumenty mi začali dávať väčší zmysel. Dlho očakávanou chvíľou boli kapitoly venované Zimbardovmu Stanfordskému väzenskému experimentu a Milgramovmu experimentu s fiktívnymi šokmi na ľuďoch. Po týchto kapitolách som ostal milo prekvapený a čítanie ma začalo skutočne baviť.

Ústrednou myšlienkou knihy nie je silou mocou dokázať na príkladoch, že pozrite, táto skúsenosť potvrdzuje, že predsa sme len milé tvory. Bregman ako historik kombinuje poznatky z historiografie, psychológie, sociológie, politológie a hlavne antropológie, aby predostrel obraz človeka, ktorý sa stal obeťou a otrokom vlastného vynálezu. A tým vynálezom nie je nič iné, ako civilizácia, ktorá sa zrodila ako vedľajší, no nevyhnutný produkt prechodu ľudí od života lovcov a zberačov na poľnohospodársky systém. Pripútanosť k pôde, vytvorenie súkromného vlastníctva a hierarchizácia spoločnosti vytvorili podmienky stimulujúce v nás to najhoršie. S vynájdením písma, peňazí a súkromného vlastníctva sme vynašli napríklad aj takú vojnu, ktorá bola dovtedy zriedkavým javom. Toto konštatovanie niekoho možno prekvapí, ale skutočne ho máme celkom slušne zdokumentované.


„My ľudia sme spoločenské zvieratá, máme však jednu fatálnu chybu: cítime väčšiu spriaznenosť s tými, ktorí sú čo najviac ako my.“ Rutger Bregman (s. 93)


No dobre, a čo holokaust, svetové vojny, genocídy a štúdie psychológov o tom, čoho sme ako ľudia schopní? Toto boli otázky, ktoré mi vírili v hlave hneď od začiatku. Poteším vás, v knihe na ne nájdete odpovede. Nie vyčerpávajúce, no minimálne na zváženie novej perspektívy. Za jednu z najlepších kapitol považuje kapitolu venovanú hrozbám empatie. Tu som sa pri čítaní pozastavil a musel som poznatky trošku viac stráviť. Ako ochutnávku vám tu odcitujem niekoľko viet:

,,Lepší svet nepríde s väčšou empatiou. Vďaka empatii sme dokonca menej náchylní odpúšťať, pretože čím viac sa identifikujeme s obeťami, tým viac generalizujeme svojich nepriateľov. Žiarivý reflektor, ktorým osvetľujeme svojich zopár vyvolených, nás robí slepými voči perspektívam našich protivníkov, pretože všetci ostatní sa dostávajú mimo nášho zorného poľa… Empatia a xenofóbia idú ruka v ruke. Sú to dve strany tej istej mince.“ (234-235)

Naše sociálne cítenie a túžba po komunite a väzbách, paradoxne, môžu viesť rovnako k altruistickému aj sebeckému správaniu súčasne. „Ten istý mechanizmus, ktorý z nás robí najláskavejší živočíšny druh, nás robí zároveň najkrutejšími tvormi na planéte.“ napísal Brian Hara.

Autor na príkladoch zo súčasnosti ukazuje, ako sa možno vzoprieť systému postavenému na sebectve a umožniť ľuďom prejaviť ľudskosť. Kniha si ma získala svojím posolstvom a sám som prehodnotil niektoré svoje postoje. Obsahuje množstvo zaujímavých a nových faktov, ktoré čitateľské publikum prekvapia a posunú v myslení ďalej. Záverečná kapitola obsahuje autorovo desatoro rád, ako si zachovať ľudskosť. Jednu z nich spomeniem – Vyhýbajte sa správam, „krivia vaše vnímanie sveta.“ (s. 409) Napriek vyššie uvedenému mám voči knihe zopár výhrad. Autor si vytýčil veľmi náročnú úlohu. Predmet jeho výskumu je monumentálne rozsiahly. Hoci je kniha hrubá, v mnohých oblastiach Bregman ostáva plávať na povrchu. Problematická je aj metodológia a štruktúra knihy. Občas autor prílišne fabuluje a kniha nadobúda prvky románu. Osobný rozmer ju viac priblíži čitateľom, no zároveň redukuje priestor pre ďalšie fakty a dôkazy, ktoré sú pri takomto type práce kľúčové. Ako historik a publicista si vybral oblasť výskumu, ktorá vysoko presahuje kompetencie a záber jedného človeka. Ako vyštudovaný historik a literárny vedec by som sa nikdy do takej rozsiahlej témy nepúšťal. Podobné knihy by mali (môj skromný názor) písať autorské kolektívy, pretože nie je možné, aby jeden človek dokázal spracovať také množstvo údajov z rozličných vedných odborov.

Prečo je teda u mňa knihou roku 2020? Pretože jej posolstvo je dnes veľmi dôležité, možno viac, než kedykoľvek predtým v dejinách ľudstva. Dnes stačí stlačiť zopár tlačidiel a milióny členov (nielen) nášho druhu nadobro zahynú. Pred klimatickým dlhom neujdeme a doženie nás tvrdo a nekompromisne, pokiaľ nezmeníme od základu naše zmýšľanie o sebe, druhých a svete ako takom. Neviem, či má Bregman pravdu, v niečom určite áno a určite sa aj mýli. Potrebujeme však veriť, že aj tí druhí sú schopní empatie, dobra a sledujú rovnaké ciele ako my. Že strach klimatického aktivistu o budúcnosť sveta vyviera z podobných dôvodov ako strach konšpirátora, ktorý sa bojí, že nás chce niekto ovládať a nanútiť nám totalitný svetový poriadok. Ľudia si potrebujú uvedomiť, že ich oveľa viac spája ako rozdeľuje a táto kniha je manifestom tejto myšlienky.

Knihu Ľudskosť. Optimistická história ľudstva si môžete zakúpiť tu

Bibliografický údaj: Rutger Bregman: Ľudskosť. Optimistická história ľudstva. Bratislava : N Press, 2020

*Záverečná poznámka:

Ak sa vám recenzia páčila, budem vďačný za každé zdieľanie. Ak ste v článku našli chyby, prosím, dajte mi vedieť. Ak sa zaujímate o knihy a knižné novinky, sledujte môj knižný profil Knižné univerzum na Facebooku alebo Instagrame.


Teraz najčítanejšie

Albert Lučanský

Vyštudoval som históriu a slovenskú literatúru a literárnu vedu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde si v súčasnosti aj robím doktorát z literárnej vedy. Medzi moje záľuby patrí čítanie kníh o literatúre, histórii, filozofii, religionistike či psychológii. Moje knižné blogy na Denníku N sa obsahovo týkajú kníh, ktoré sa mi dostali do rúk (novšie aj staršie). Ak máte záujem o recenzovanie knihy či spoluprácu, kontaktujte ma a dohodneme sa :-)