Denník N

Pokora alebo pýcha ?

Znamená víťazstvo vo voľbách aj patent na „všemúdrosť“ a najlepšie znalosti všetkého a o všetkom ?

Ak  budú všetci  aj naďalej narábať s pravdou a dôverou druhých spôsobom “ účel svätí prostriedky“ , čakajú nás fatálne následky, ktoré si dnes nikto nevie ani predstaviť. Aj keď kontúry katastrofy sa už črtajú na obzore a tí s lepším výhľadom ich už aj vidia.

Veľmi obľúbeným filozofickým prúdom v poslednom období sa stala relativizácia pravdy, pretavená do konštatovania „každý má svoju pravdu“.

Svoju pravdu, alebo predstavu o pravde ?

Súčasne platí, že je ešte veľmi veľa vecí, ktoré ľudstvo nepozná a nespoznalo ich podstatu, príčinu a „pravdu“ o nich.

Ilustrujem na klasickom príklade (ne)viery v existenciu Boha. Oba tábory sú nezmieriteľné, ale aký vplyv má náš názor na objektívnu pravdu ako takú ? Žiaden.

Ak Boh existuje, nič na tom nezmení to, že niektorí tomu neveria a naopak.

Pokiaľ  aj názor na (ne)existenciu Boha nijako neovplyvní Boha samotného, zásadným spôsobom ovplyvňuje toho, kto si ten názor utvára.

Cirkev odsúdila vedca Galilea za to, že tvrdil, že Zem sa točí okolo  Slnka, lebo cirkev bola presvedčená o tom, že stredom vesmíru je Zem. Názor oboch táborov neovplyvnil pravdu – Zem sa nestala stredom vesmíru len preto, že si to cirkev želala, a ani preto, aby „legitimizovala“ prenasledovanie  vedca a podporila dôveryhodnosť cirkvi.

To, že Galileo pod tlakom cirkvi odvolal závery svojho učenia, nezmenilo to, že mal pravdu a Zem okolo Slnka naozaj obieha.

Celá udalosť je aj pre nás poučným príkladom o presadzovaní „pravdy“ hrubou silou. Galileo nedokázal verejne obhájiť pravdivý fakt, ktorý odhalil, lebo ho prevalcovala hrubá sila vtedajších mocných, stelesňovala ju cirkev.

Hoci od popisovanej udalosti ubehlo už niekoľko storočí, ľudstvo sa v prístupe k hľadaniu a odhaľovaniu objektívnych faktov stavia rovnako.

Vysvedčenie, ktoré dejiny opakovane j vystavujú silovým hráčom na poli pravdy, je vždy rovnaké – prepadák a hanba.

V medziľudských vzťahoch, pri riadení spoločnosti (vládnutí, ak chceme) kategória narábania s pravdou viac súvisí s kategóriou dôvery. Dôvera v politika, vo vládcu je tým neviditeľným kormidlom, ktorým vládca ľudí vedie a reguluje.

Ak toto puto nejestvuje, politik si síce myslí, že niečo riadi a niekam smeruje, v skutočnosti sám padol na vlastný meč a zamotal sa vo vlastnej sieti lží. Nevidí už ani len to, že veci idú aj bez neho vlastným smerom.

Konfrontovaním sa s vedeckými faktami, odbornými závermi, alebo aj v spoločnosti platnými  a pre všetkých záväznými zákonmi, môže nastať iba jediný výsledok – úplná strata dôvery a dôveryhodnosti.

Na chvíľu sa tento stav dá prekryť hrubou silou.

Lenže spoločnosť bez rozumnej regulácie a vedenia postupne dospeje k rozkladu a zániku. Očami histórie  sme to už videli  nespočetne krát, ale ako každá generácia sme natoľko nepoučiteľní, že si to radi opäť pozrieme aj na vlastné oči.

Neprešiel ani rok odvtedy, čo občania odmietli určitú formu vládnutia a narábania s pravdou a opäť podporujú budovanie rovnakého systému, len s inými protagonistami „našej pravdy“.

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..