Denník N

Kap. 7 – Niečo z minulosti ale neviem čo presne I.

Nechce sa mi písať o tom, čo sa tu deje. Aj tak je toho všade plno. Jojo si postavil hlavu, Vírus nám tu quatuoruje obyvateľstvo a všetci sú odborníkmi na vládnutie, krízový manažment či trebárs virológiu. Nech si o tom píše kto chce… Škoda k tomu slinu tratiť…Tak radšej o niečom inom…

Bolo to asi v 88om. Alebo v 89tom? V Lete. August. Teplo, teplejšie, horúco, topíš sa. Zomrela babka vo vzdialenej rodine. Mal som 11 či 12? Potrebovali na pohreb chlapca ku krížiku, ktorý sa potom zapichne do sadajúcej hliny, kým sa nepostaví pomník. Bolo za to 15 či 20 korún, už si nepamätám.
Prišiel som 15 minút predtým, ako som tam mal byť. Pukmi na tesilákoch som mohol pri odchode z domu rezať slaninu. Po 10 minútach to už nebolo také oslnivé, puky zvädli, otupeli potom.
Na dvorčeku pred komunistickou kockou bolo zopár ľudí, ktorí sa tvárili dôležito. Chlapi každú chvíľu zaklonili hlavu a postavili na tácku prázdny pohárik. Nejaká žena ma zobrala dovnútra a dala mi dva venčeky. Boli teplé a trochu mi z nich bolo zle, ale boli to venčeky takže.
Potom sa začali zbierať ľudia. Utierali si čelá vreckovkami napáchnutými naftalínom a žmúrili do slnka.
Chvíľu som bol dnu a pozeral sa na sivomodrú tvár v truhle, ale zápach mŕtvoly, koláčov, potu a vencov a kytíc ma vyhnal vonku, do páľavy.
Prechádzal som sa po dvorčeku a chvíľu som pozoroval zle odrezanú plastovú rúru, z ktorej do kanálu vytekali splašky. Neviem či to bola rúra, ktorá viedla od domu, kde zomrela babka alebo to bola rúra od susedov. Chvíľu som rozmýšľal nad tým či sa práve niekto sprchuje alebo umýva riad. A či pri tom rozmýšľa o smrti. Voda iba tak kvapkala, sivomodrá, smradľavá, mŕtva. Napadlo mi, aké to je pre vnúčatá mŕtvej babky.
Prechádzal som sa po dvore s nahnutým plotom a pozoroval, ako sa zbierajú ľudia. Potom prišiel farár, hlavná hviezda celého stretka. Niesol sa ako starý Harkonnen. Okraje sutany sa dotýkali horúceho asfaltu. Hneď mi bol nesympatický, ale bol som zvedavý, čo povie. Moja babka, ktorá sedela s ostatnými babkami na stoličke v izbe s truhlou a s hlavou naklonenou k ľavému plecu drmolila zdravasy a márie, mi pred pohrebom výslovne nakázala, aby som počúval farára. Tak som sa, ako všetci ostatní pri jeho príchode, tváril slávnostne. Aj on sa tak tváril. Akoby dovtedy to bolo len akože a zrazu sa smrť stala oficiálnou. Akoby zrazu mala zmysel.
Mŕtvolu vyniesli v truhle s čipkami a postavili na máry, ktoré zložili z dvoch stolov. Babky sa posadili okolo a hundrali modlitby. Farár sa postavil k hlave mŕtvoly a začal. Aké to je skvelé, keď sa niekto dostane do raja. Aké to je úžasné, že máme ďalší život. Aké to je upokojujúce, že to, čo tu v truhle leží je len mŕtve mäso a duša sa už raduje z prítomnosti božej…Bolo mi viac a viac do plaču. Hlavne, keď som videl ako M. a J., vnúčence mŕtvej babky plačú. Chcel som, aby farár prestal. Rozprával o tom, ako sa máme tešiť, lebo babka je, predsa s pánbožkom. Vŕtal sa v tom ako začínajúca sestrička, keď nevie nájsť žilu. Ja som na pánbožka neveril odkedy som sa skúšal modliť za to, aby nik neprišiel na to, že to ja som vyjedol čokolády z vianočného stromčeka. Prišlo sa na to ešte skôr ako obyčajne. Akoby som sa vôbec nemodlil alebo ma pánbožko natrel. Alebo ma mal na saláme alebo žiaden nebol. Keďže som bol ešte optimista, zobral som možnosť neexistencie vyššej bytosti. Zdalo sa mi to znesiteľnejšie ako existencia flegmatickej či nízkej vyššej bytosti. Okrem toho mi akosi nešlo do hlavy, prečo by pánbožko obral vnúčence o babku len, preto, aby dokázal, ako ju má rád…A tiež sa my nepáčili farári, čo som už predtým stretol a hlavne ich hlas. Alebo boli okrúhli ako prasiatka, s troma bradami a mastnými lícami a zadýchaným, huhňavým hlasom alebo boli tenkí a mädlili si ruky, ako muchy a mali pichľavé oči a kostnatý, škrípavý hlas. A všetci sa tvárili akoby vedeli niečo, čo nevie nik iný a rozprávali úplné nezmysly. Že máme nastaviť ľavé líce, keď nás bijú po pravom…Akoby jedna bomba do nosa nestačila, aby ti bolo jasné, že s hulvátom, čo ťa mláti po hube toho veľa o láske nanadiskutuješ. Podľa mojej dovtedajšej skúsenosti ( a aj odvtedajšej, myslí si Frederik) je jedinou možnosťou vrátiť každú po pysku, aj s prídavkom. Ako sa u nás pekne hovorilo: pripasať. Aj, keď ste hulváta neprebili, stačilo ak ste spravili dostatočnú škodu, ktorá tvorila základ jeho rešpektu k vám. Inak by my za chvíľu nestačili líca, ktoré môžem nastavovať… A ešte mi vadilo, ako žiaden farár nevedel odpovedať priamo. Furt to balili do nejakej slovnej vaty, obkladali realitu vankúšmi až ju pod kopou umelého anjelského peria nebolo vidno. A potom o nej mohli tvrdiť čokoľvek. Dostať z nich odpoveď bolo ťažšie, ako presvedčiť pánbožka nech sa zjaví a potvrdí tak, že skutočne je.
Tak, teda farár plietol a plietol, deti a rodina už pomaly nevládali plakať, všetci sme boli mokrí od potu, ktorý naše umelé košele odpudzovali akoby mali vodný stĺpec. Konečne truhlu zatĺkli, chlapi zafučali, keď si ju vyložili na plecia a pohli sme sa. Zástavy sa kývali oproti modrej oblohe a môj krížik bol s každým krokom ťažší a ťažší. Uvažoval som o smrti a o farároch a aj jedno, aj druhé som neznášal viac a viac. Smrť bola takto hlúpa a nedávala žiaden zmysel. Farárove prestoje, keď sa celý sprievod musel zastaviť a nechať si pražiť na hlavu, aby farár mohol povedať nejaké zbytočné voodoo vety, ktoré síce neoživili mŕtvolu, ale dali všetkým pocítiť, že to máme za pár i my, hlavne ak neutečieme zo zblázneného slnka, ma privádzali na pokraj síl. Nebol som sám. Všetci pregĺgali, chlapi, ktorí otočili nejaké to poldeci sa motali, ako mátohy a ich ženy im pošepky nadávali alebo ich povzbudzovali, aby vydržali. Dychovkári ledva dvíhali nohy, trúbky sa plnili poslednými vodkovými slinami a bubeník v tranze zrýchľoval tempo takže ho kolegovia museli okríknuť, lebo sa im rozpadla formácia. Trúbky naprázdno prdli a bolo iba fučanie a šuchotavé stonanie topiacich sa v pote. Všetci žmurkali a nadávali už celkom nahlas na mŕtvolu, že musela do raja práve, keď je vonku +30. Celého sprievodu sa zmocnil vzdor voči Svetu a Smrti. Nik už neplakal a rodine na tvárach zamrzli previnilé grimasy. Farár hľadel do zeme spod spoteného obočia. Jeho autoritu odplavili vlny potu. Konečne sme sa nejako domotali ku kostolu na kopci, chlapi vbehli s truhlou dovnútra a nastala tlačenica o miesto dnu, v chladnom tieni. Krížik som oprel o lavicu a utiekol som vonku pod gaštan. Keď som sa trocha prebral, doplietol som sa k studni, kde sa ľudia striedali pri plechovom hrnčeku. Postavil som sa do radu. Voda bola ľadová až tŕpli zuby. Bola sladká a vypil by som celé vedro, ale do chrbta ma sácali smädní. Po pol hodine sa všetci vrátili do pohrebného módu. Usporiadané sme potom M. a J. babku zahrabali a 15 či 20 korún, čo som za to dostal sa stalo základom pre šetrenie. Netuším na čo som šetril, ale na školskom výlete to bol základ, z ktorého som financoval kúpu mojej prvej bandasky. Nepýtajte sa ma na čo mi bola. Vtedy mi to prišlo ako výborný nápad. Asi som sa chcel stať bandaskovým magnátom.
A večer, v správach, odcestoval generálny tajomník strany na návštevu bratskej Nemeckej Demokratickej Republiky a spoločne otvorili novú linku v závode na kyslé uhorky… Alebo niečo také. V noci som čítal Bieleho tesáka a dlho som sa rukou dotýkal steny, uvažoval o smrti a pozoroval, ako sa roztvárajú a zatvárajú prsty na ruke. Mäso, čo sa skončí. Bez pánbožka to konečne malo zmysel.

Teraz najčítanejšie