Lebo preto

V detstve je isté obdobie, kedy deti, krátko potom, ako začnú hovoriť, veľmi rady „kladú otázky. Najradšej otázku „Prečo? “

Na toto svoje „prečo“ obdobie sa pochopiteľne nepamätám. Ale spomínam si, ako môj mladší brat prenasledoval s touto otázkou každého, kto sa ocitol v jeho blízkosti.

Po úvodných pokusoch ako tak zodpovedať záplavu prečo, rezignovaná mama už zvykla opakovať, lebo preto. Alebo  len  „preto“. Nech povedala čokoľvek prišlo ďalšie prečo.

Ministerka spravodlivosti pri presadzovaní svojich reforiem s celou slovenskou advokátkou obcou zaobchádza podobným spôsobom.

Takmer každému je už úplne jasné, že pani ministerka k presadeniu reforiem, ktoré si predsavzala realizovať vôbec nikoho nepotrebuje.

Nepotrebuje pripomienky, ale nepotrebuje dávať ani odpovede na otázky.

Táto  ministerka bola vyhodnotená ekonomickými expertami ako najschopnejšia ministerka z Matovičovej vlády.

Úspech v rebríčku u  ekonómov,  keďže sa nejedná o ministra financií, alebo hospodárstva, v prípade ministerky spravodlivosti nevnímam súčasne aj ako dôkaz o kvalite pripravovaných reforiem.

Dovolím si poznámku, že naprieč právnickými profesiami a medzi odborníkmi vo sfére, kde pani ministerka pôsobí, jej účinkovanie nie je vnímané až tak profesionálne, autoritu nezískala ani kvalitou pripravovaných reforiem, ani spôsobom komunikácie.

To, že sa jej nepodarilo získať si dôveru vo svoj reformný proces naprieč právnickými profesiami, asi nepovažuje za podstatné, pretože sa o to ani neusilovala.

Nie je žiadnym prekvapením, že zásadné reformy sa nepresadzujú ľahko, najmä ak  sú problémy dlhé obdobie zanedbávané.

Obrovský reformný zásah do akejkoľvek sféry  je obrovskou úlohou, ktorá si v prvom rade vyžaduje obrovský pocit zodpovednosti voči tým, ktorých sa reforma dotkne. V danom prípade zodpovednosti za celú slovenskú spoločnosť, zodpovednosť za zachovanie princípov právneho štátu.

Svedčí o zodpovednom prístupe, ak reformátor ani nemá záujem o vzbudenie dôveryhodnosti, sympatií a podpore pre svoje plány, ktorých úspech závisí od zapojenia sa stoviek ľudí ? Zaujíma ho potom vôbec, či sa jeho reformy aj ujmú ?

Ministerka  vyslala signál, že žiadnych rokovacích partnerov, a teda ani ich dôveru nepotrebuje. Tento  jej prístup je verejnosťou akceptovaný na základe prezumpcie kolektívnej viny skrz naskrz skorumpovanej právnickej obce.

V budovaní dôvery ministerka vsadila na dôveru laickej verejnosti, a časti médií, ktorí fandia potrestaniu korupčných živlov v justícii, z čoho vyabstrahovala existenciu politickej vôle pre svoje kroky. Vlna populizmu ju vyniesla na popredné miesta v rebríčku ekonómov.

Hoci sme doposiaľ žiadne reálne pozitívne výsledky pani ministerky nevideli, pripisujú sa jej (ktovie prečo?) zásluhy za prácu policajtov, prokurátorov a súdov, hoci tí si robia len svoju robotu a pani ministerka s tým veľa spoločného nemá.

Medzi pozitívne hodnotené patrí sfunkčnenie súdnej rady:  Podľa  niektorých voľbou neadekvátnych prostriedkov (telefonickou výzvou na odstúpenie riadne zvolených členov) a za  cenu jej  väčšieho politického ovládnutia.

Transparentná voľba generálneho prokurátora. Mnohí už po jej skončení vyslovili, že po  transparentnom výsluchu nasledoval politický výber, ktorý v zásade negoval zistenia výsluchu. Podozrivý je aj extrémny optimizmus a chválospevy, keď ešte zvolený kandidát objektívne nemohol nikoho presvedčiť o tom, že dôvera v neho vložená bude zúročená.

Propaganda.

Do popredia tak  vystupujú kroky ministerky,  za ktoré nesie zodpovednosť,  ktoré sa už pohybujú v rovine faktov, ktoré sú verejne prístupné, a každý si o nich môže utvoriť vlastný názor.

Začnem prípravou programového vyhlásenia vlády, je prístupné hneď na viacerých  stránkach. Pani ministerka je v súčasnosti advokátkou s pozastaveným výkonom advokácie, z dôvodu výkonu funkcie v štátnej správe.

V programovom vyhlásení v časti pod názvom OBNOVA DÔVERY V PRÁVNY ŠTÁT A ZABEZPEČENIE TOHO, ABY ZÁKON A SPRAVODLIVOSŤ PLATILI PRE KAŽDÉHO ROVNAKO, strana 8 materiálu, rámci reforiem justície deklarovala zriadenie Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý bude plniť aj funkciu disciplinárneho súdu pre sudcov, prokurátorov, exekútorov, notárov, správcov, prípadne aj pre iné právnické profesie.

V reakcii na toto programové vyhlásenie, sme niektorí  ( najmä tí, ktorí sme z jej predchádzajúceho účinkovania na poste štátnej tajomníčky voči nej až takú dôveru nemali) poukázali na to, že zaradením plnenia funkcie disciplinárneho súdu aj pre iné právnické profesie, vlastne deklaruje odňatie jednej zo zásadných právomocí advokátskej samospráve – disciplinárne postihy advokátov, ktorá je kľúčová pre zachovanie nezávislosti advokácie od štátnej moci.

Takáto „reforma“ by nebola  posunom smerom k právnemu štátu, ale naopak, najzásadnejší krok späť v oblasti advokátskej samosprávy, a to  pred rok 1989 a pred znovuobnovenie slobodnej advokácie po dlhých desaťročiach totality. Takýto zásah do  slobody advokácie sme tu ešte od roku 1991 nemali.

Tých, čo boli naplnení takýmito obavami, niektorí zástupcovia advokátov, ktorí údajne s ministerkou rokovali, ubezpečovali, že slovo „advokáti“ sa v materiáli nespomína a teda sa jej úmysel nevzťahuje na advokátov. Naopak vyzdvihovali, že  toto znenie je výsledkom rokovania s ministerkou a toho, že akceptovala zásadné výhrady advokátov.

Netajím sa tým, že som patrila  medzi tých, ktorí boli presvedčení o tom, že sa jedná obrovskú prehru advokácie a o politický trik, aby advokáti (ktorých je dosť), nerobili zásadnejšie problémy pri prijatí programového vyhlásenia. A žiadala som, aby proti takto koncipovanému programovému vyhláseniu komora ako zástupca advokátov verejne vystúpila ( k tejto téme blog z 24.6.2020 Dobre sme si premysleli, čo si želáme ?)

Nestalo sa, dôverovali sme pani ministerke. Napokon, nám kuvikom,  prízvukovali, že aký dôvod by mala pani ministerka na takýto zásah proti advokátom ?

Pravda, prečo nedôverovať pani ministerke, kolegyni advokátke.

Tak napríklad preto, lebo ministerkou predložená predbežná informácia k  návrhu zákona o disciplinárnom konaní ( môžete pozrieť pod číslom PI/2020/277), už  obsahuje iné znenie než programové vyhlásenie vlády.

Čuduj sa svete, šidlo sa vykľulo z vreca a už sa otvorene hovorí o tom, že sa má vzťahovať okrem sudcov, prokurátorov, notárov, exekútorov, mediátorov a rozhodcov, aj na advokátov.

Tento ťah, ktorý považuje asi za veľmi šikovný, je pre mňa jednoznačným dôkazom o jej nedôveryhodnosti a nekorektnom prístupe.

Pani ministerka dala najavo, že  pri  presadzovaní svojich reforiem nemá záujem o úprimnú, konštruktívnu diskusiu, ale šikovne taktizuje tak, aby dosiahla svoje ciele za akúkoľvek cenu.

Niekto by jej prístup k advokátom nazval slovom podraz.

No, ale to nie je všetko.

Natíska sa otázka, prečo má pani ministerka potrebu takto zásadne zasiahnuť do advokátskej samosprávy a nezávislosti, ktorá je garanciou pre občanov Slovenska na to, že im právnu službu poskytne advokát, ktorý štátnou mocou nie je zastrašovaný ani ovládaný ?

Pri možno jednom rokovaní so zástupcami advokátov, o ktorom viem, sa pani ministerka veľmi nenamáhala zodpovedaním tejto otázky, odpoveď zostručnila tak, že disciplinárne  konania vedené advokátskou komorou nie sú efektívne.

Nuž mne takáto odpoveď veľmi pripomína odpoveď typu – lebo preto.

Potom, ako skončila hra na skrývačku a pani ministerka odkryla karty, našla som „podrobné a zrozumiteľné“ odôvodnenie návrhu jej disciplinárneho poriadku, najmä v otázke prečo ho vztiahnuť aj na advokátov zhutnené v tejto vete ( viď PI/2020/277) :

„Aplikačná prax dokázala, že v mnohých prípadoch tieto orgány či stavovské komory nie sú schopné riadne viesť disciplinárne konanie.“

V čom ?,  ako ? sa to dokázalo, kto ? to dokázal, aké  ? štatistické alebo iné údaje boli východiskom pre takýto záver ministerky zostáva zatiaľ zahalené rúškom tajomstva.

Advokáti sú zvyknutí vyžadovať riadne odôvodnenie rozhodnutí a často  v mene klientov namietajú, že rozsudky sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Ale ministerka komunikuje viac ako zrozumiteľne, lebo preto. Lebo to tak chce. Lebo je politická vôľa.

Advokátska komora spočiatku vstúpila do  neprimerane dlhého  obdobia (nech mi kolegovia odpustia)  naivnej dôverčivosti,  kedy namiesto otvoreného informovania advokátov o úrovni komunikácie s ministerkou, vážnosť  hrozby ignorovala, alebo (všetko v tichosti) sa zmohla na veľmi symbolický  alebo málo účinný protest ( prečo prišlo stanovisko CCBE premiérovi až koncom novembra 2020 ?, keď o zámeroch ministerky vieme najneskôr od apríla a poniektorí lepšie informovaní vieme o nich už z obdobia spred volieb ???).

Ešte v oficiálnom stanovisku SAK zo dňa 9.12.2020 k Najvyššiemu správnemu súdu, vyjadrila dôveru v to, že ministerka do nezávislosti advokácie nezasiahne.

Ministerkou predložená predbežná informácia o návrhu zákona (pripomienkové konanie malo začať 17.12.2020 a trvať do 19.01.2021)   možno prebudil už aj zástupcov advokátov do reality a komora reagovala na ministerkou prezentovaný návrh ( ? 7.1.2021)  a tvrdenie o údajnej neschopnosti viesť disciplinárne konanie ( materiál síce nehovorí priamo o neschopnosti advokátov, ale tento modus operandi, alebo lacný trik, sa už dá ľahko prehliadnuť) podrobnými informáciami a štatistickými údajmi o priebehu disciplinárnych konaní vedených disciplinárnymi senátmi advokátskej komory.

Na stránke komory som reakciu SAK zverejnenú nenašla, ak tam je ospravedlňujem sa jej tvorcom.

SAK napríklad  informovala ( ? alebo mala informovať) ministerku o tom, že komore je ročne doručených 450 až 500 sťažností na advokátov, ktoré vyhodnocuje revízna komisia. Disciplinárne senáty (ktorých je 10 trojčlenných v prvom stupni a 3 trojčlenné v druhom stupni ) rozhodujú ročne v priemere 100 vecí a 75 % končí uznaním viny advokáta s uložením sankcie ( písomné, verejné napomenutie, peňažná pokuta, pozastavenie výkonu advokácie a vyčiarknutie zo zoznamu advokátov).

Advokátska komora vydáva za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe senátov, ale aj zvýšenia povedomia advokátov o etických štandardoch, Zbierky disciplinárnych rozhodnutí.

Pre mňa dala a dáva pani  ministerka  jasne najavo, že advokátov k podpore svojich reforiem vôbec nepotrebuje a nezaujímajú ju ani námietky Európskeho združenia advokátskych komôr (CCBE), ktorého predseda listom z 26.11.2020 upozorňoval priamo nášho premiéra na riziká zásahu do nezávislosti advokácie.

Pozoruhodná je jej ( a celej vlády)  „vierolomnosť“  v časti  programového vyhlásenia vlády  o legislatívnom procese a spôsobe, akým  bude vedený, na ktorého porušovaní participuje pani ministerka v najväčšej miere (predbežne vedie rebríček top „nechutností“ schválenie „lex cibulková“, kedy na vládou nejasne špecifikované kritériá kritickej infraštruktúry, ktorá má v očkovaní prednosť zareagovali rýchlym prijatím hrozby sankcie pre tých, ktorí do nej nepatria, ako to pri neexistencii kritérií zistíme bude zrejme predmetom ešte rýchlejšieho legislatívneho konania).

Dôveru vo mne nevzbudila ani kvalita reformného materiálu nazvaného „súdna mapa.“  Ak je pre niekoho atraktívny, pripisujem to  len  príťažlivej forme ( tabuľky, odvolávanie sa na údaje o cestovnom grafikone, mapy, použitie encyklopédie slovenských nárečí pri tvorbe súdnych obvodov ( nemohla som uveriť, že toto myslia v 21. storočí vážne?!)), aj to len  pre laickú verejnosť a dovtedy, kým si nevyhradia čas na verifikáciu pravdivosti v materiáloch uvádzaných údajov.

Zásah do Ústavy Slovenskej republiky, na ktorom sa ministerka – advokátka aktívne podieľala a forma, akou k tomu došlo, ktorú plne podporila a akceptovala, už nie je podkopaním dôvery. Naopak ( v inej krajine) by bol dôvodom na odvolanie z funkcie a nielen jej.

Niektorí slušní a inteligentní ľudia (nie skorumpovaní právnici) ho označili za najväčšiu zradu odkazu novembra 1989, zo strany poslancov a vlády Slovenska.

K medializovanému vyjadreniu ministerky  spravodlivosti k odňatiu možnosti Ústavnému súdu SR preskúmavať súlad parlamentom prijatých ústavných zákonov s materiálnym jadrom ústavy v  zmysle, že ústavnému súdu sa nič neodníma, lebo túto právomoc si uzurpoval sám, už niet čo dodať.

Ale reforma bude.  A odníme sa aj disciplinárna právomoc advokátom. Prečo ?

Lebo preto.