Denník N

Ty moje slňienko

Kvietok môj radosný! Ty moje slňienko! Hovorí moja mama, bez jedného mesiaca 89 ročná, svojmu pravnukovi.

Ľúbi sa mi. S akou láskou a pokorou používali starí ľudia zdrobneliny či cituplné slová. Ale aj všetky ostatné. Stará mama krájali chľebíka. Nie chleba či chlieb. Nie, nepoužívali ich stále. Ale keď, tak tie slová boli darom.

Rovnakú údernosť mali nadávky. Nepremývali si nimi hubu ako horkou slinou. Sadli! Neboli vsuvkou za každou vetou. Tak často počuteľnou u väčšiny dnešnej mládeže.

Jedno aj druhé. Pohladenie i úder slovom mali svoju váhu i vážnosť. Ich citový náboj bol jasný a presný. Výpovedná hodnota rovnako. Vyvolávali cielenú odozvu lásky a istoty alebo nevôle a zlosti. Nebolo treba opakovať. Nemíňali sa účinkom.

V dobe kadejakého moderného výraziva znejú tie voľakedajšie slová cudzo. Niekomu možno neprirodzene. A pritom sa v nich skrýva tá najhlbšia podstata citov, takých i onakých, z ktorých povstalo to či onô slovo. Slovákom i Slovenkám súcim na slovo.

Povedz iba slovo a duša mi ozdravie. Platí stále. Tam niekde, za každým slovom, je požehnanie, láska, dobrota, pokora i istota. Ale aj hnus, smrť, mínus života a pád až pod dno. Človečenstva.

Kebyže sa vám žiada pravdivých slov s hlbokými archetypálnymi kvalitami, nehanbite sa siahnuť do tých, ktorými hovorili naši predkovia. Tak, ako im huba narástla.

Vysvetlivky pre nepamätníkov:
slňienko = slniečko
radosný = radostný
chľebík = chlebík

Pozn. Staré hovorové slová píšem foneticky.

Teraz najčítanejšie