Denník N

Sloboda myslenia a paleta právd

Sneží, mohlo by ešte aspoň týždeň, ba netrochárme, ešte aspoň rok a pol keby snežilo, kým všetci nezhynieme. Lyrický záver pridlhej agónie, matka príroda udusila svoje nepodarené deti bielou poduškou.

Tak asi sneh nefunguje, pravda.

Sneh by všetko zakonzervoval, a keby sa oteplilo, našli by sme sa tam kde predtým. Na gauči, s medovníčkom v ruke.

Tento článok bude o slobode myslenia. Pokúsim sa tu neautoritatívne, sugestívne podsunúť svoj názor tak, aby ste ho vzali za vlastný.

Dve strany tej istej kopejky

Čítam Život Klima Samgina, štvorzväzkový román Maxima Gorkého.

Zopakujme si z minulých hodín; slovenský prekladateľ Pavel Branko o Klimovi povedal, že v tejto postave zobrazil autor „podlú dušu malého formátu, takmer hnidu, ktorú nikto nerozpozná a ktorá nakoniec zahynie pod kopytami revolúcie, ako naznačuje záver knihy“.

Som za polovicou štvrtej časti, Klimovi zostáva ešte dvesto strán, aby zničil moju tézu, zatiaľ však ako postava nevychádza tak jednoznačne, aby sa naňho dalo ukazovať prstom tak, ako to urobil Branko.

Chvalabohu! Načo by nám boli knihy, kde niet nad čím premýšľať?

Ak chceme, iste. Dá sa hovoriť o tom, že sa Gorkému podarilo vystihnúť taký nenápadný typ škodcu, zlo v jeho každodennej, a preto menej krikľavej podobe. Klim Samgin je vyhýbavý človek, ktorý sa za celý život k ničomu neprihlási, na blížnych hľadí dosť pohrdlivo a ženy si po jednom stroskotanom manželstve už radšej nepúšťa do bytu.

Ale rovnako sa dá povedať, že Klim Samgin zostáva nestranný a myšlienkovo nezávislý v časoch, keď tlaku vyhraniť sa podľahne skoro každý intelektuál. Že možno neochotne, ale zato bez váhania pomáha svojim známym v ich podvratných aktivitách a najmenej jedného opakovane zachráni pred šibenicou. Nič za to nechce, naopak, sám pritom riskuje život.

A že hľadí na ženy podozrievavo? Už tá prvá mu na to dala dosť dôvodov, a ďalšie to nevylepšili.

Branko Klima Samgina súdil a odsúdil.

Tou cestou sa nevydám.

Čomu verím

Sme v Rusku, na začiatku minulého storočia, neduživý cár sa z posledných síl drží trónu. Trónom otriasajú revolucionári. Klim sa ako intelektuál pohybuje medzi nimi, nemá na výber. Strávi nejaký čas vo väzení, následne mu tajná polícia ponúkne spoluprácu.

Snažíme sa monitorovať revolučne naladenú mládež, vravia, oddeliť zrno od pliev, neposielať do vyhnanstva nevinných, popletených romantikov.

Klim sa nedá zmýliť, odmieta.

Pritom si hovorí, že by mal cítiť mravné rozhorčenie, a znepokojuje ho, že nič také necíti. Môžeme mu pripísať čierny bod za to, že sa dostatočne nerozhorčil, ale to ma nezaujíma.

Mne sa páči toto: „Aktívny boj proti Ľubaši… Idiot…“

Ľubaša je Klimova kamarátka z detstva; on neprechováva k nikomu hlbšie city, ale táto situácia sa opakuje niekoľkokrát. Klim sa zastane známeho, pretože to je známy. Na idey kašle; zastáva sa človeka.

„Veľmi sa mi prieči predstava zomrieť za nejakú myšlienku, a keby som si musel vybrať, či zradím svoju krajinu alebo priateľa, dúfam, že by som mal tú guráž a zradil krajinu,“ napísal anglický spisovateľ E. M. Forster vo svojej eseji Čomu verím. Máme si budovať vzťahy s ľuďmi, nie so štátom.

Chápem, ak pre niekoho zo staršej generácie predstavuje pasívny človek v podstate pasívneho kolaboranta. Kto nekričí, súhlasí. Ľudia sa delia na hrdinov, zločincov a ovce.

Monumentálne mlčíš

Ivan Dronov, to je taký chlapec, čo má tvár ako tanier, po ktorom sa gúľajú dva orechy. Utrie si ústa opakom ruky a hovorí Klimovi:

„Vidíš, ty mlčíš. Monumentálne mlčíš – ani bronzový. To ty podľa Písma: nehádžte perly sviniam, aby ich nepošliapali nohami – tak je?“

Nato povie Klim: „Nemám rád kázne. Ani kazateľov.“

Naskutku, Klim je ticho. Až vo štvrtej časti sa začne zapájať do debát, aj to len obozretne. Znechucuje ho hlavne to, čo pre seba nazýva systémom fráz. Drvivá väčšina ľudí nepremýšľa nijako samostatne, iba sa primknú k nejakému už existujúcemu názoru, systému fráz, vďaka ktorému sú vlastne celkom predvídateľní.

Tak sa ľudia rozdelia na liberálov, socialistov či konzervatívcov, a ďalej sa rozpadnú do ešte nejakých menších frakcií, a odtiaľ na seba pokrikujú.

Klim pociťuje ako násilie, že by sa mal vyhraniť a prihlásiť sa k niečomu; a celé to trieštenie je preňho násilím na slobode myslenia.

Povedzme, že slovo inteligencia je zložené z inter plus leger, vyberať spomedzi niečoho. To je horizontálny pohyb po palete daných možností; také uvažovanie Klima vôbec nezaujíma.

To nie je celá pravda ani o svete, ani o poznaní.

A preto Klim Samgin monumentálne mlčí.

Zátišie s opicou

Počúvala som rozhovor s americkou spisovateľkou Katharine Weber. Pustila som si to dokonca trikrát. Dosť mi liezla na nervy, ale keď mi niekto lezie na nervy, zo všetkého najskôr sa zamyslím, či náhodou nemáme niečo spoločné.

V každom prípade, povedala niekoľko skvelých vecí.

Sme čoraz menej schopní či ochotní čítať knihu, ak je tam hlavná postava, s ktorou sa nevieme či nechceme okamžite identifikovať.

A táto neschopnosť je poslednou zastávkou na ceste k všeobecnej bigotnosti.

Inými slovami a možno vulgárnejšie, ak už ani len vo fiktívnom príbehu nemám chuť počúvať niekoho, kto mi z nejakého dôvodu nevyhovuje, je to zabité.

Mnoho ľudí má navyše tendenciu hodnotiť knihu ako dobrú alebo zlú práve podľa toho, nakoľko sa vedeli stotožniť s protagonistom.

Autor je mŕtvy a vlastne všetko je mŕtve okrem tvojich znavených rúk, čo odhadzujú knižku, lebo ti niečo preletelo cez nos.

To je vážny problém.

Možno trpezlivosť a snaha pochopiť predstavujú luxus, ktorý si v skutočnosti už nemôžeme či nechceme dovoliť, ale v literatúre ten priestor stále máme.

Povedzme, že v skutočnom živote si rýchlo potrebujeme urobiť jasno, ukázať prstom na zlých a zatlieskať dobrým. Situácia je vypätá, nedá sa inak. Ale čítanie je o tom, že som si ten čas našiel a môžem sa zamyslieť nad tým, či pred sebou nemám niečo komplexnejšie. Nemusím súdiť a odsúdiť okamžite. Zoznámim sa s postavou, strávime spolu niekoľko večerov, či dokonca týždňov, a možno mi ani na konci nebude sympatická, ale niečo som sa naučil.

Písanie je predovšetkým aktom empatie, hovorí Katharine Weber.

Čítanie napokon tiež. Dobre napísané knihy určite dokážu zjemňovať našu rozlišovaciu schopnosť.

Chce to umenie na oboch stranách, samozrejme; aby autor nepriniesol príliš ploché postavy a aby čitateľ neprispel do hry príliš plochým premýšľaním.

Ak si pecko sprostáčik, každá kniha ti bude sprostá, s tým sa nedá nič robiť.

Nepoznám korene tejto invektívy, ale páči sa mi, nachádza sa v štvrtej časti.

Bukolické intermezzo

Za oknom je straka, práve vyskákala po javore ako po rebríku, v zobáku drží dosť dlhú vetvičku. Je to pravda, niektoré zvieratá vedia používať nástroje. Našla si malú palicu, ide niekoho trochu zbiť.

Už od jesene pozorujem veľký zošúverený list na tom javore, ktorý sa neuveriteľne trasie, niekedy tuším aj v bezvetrí, a pritom sa stále drží, drží sa urputne.

No neviem. Má to cenu?

Pusti, odovzdaj sa prúdu času.

Hegel povedal

Každý článok bude vyzerať serióznejšie, ak doň organicky začleníte aspoň 1 citát. Vyberám si nemeckú klasickú filozofiu.

Hegel povedal, že našou tragédiou nie je ustavičný boj pravdy proti lži, ale ustavičný boj jednej pravdy proti druhej. Napríklad, nejaký vedec si môže myslieť, že bojuje proti konšpiráciám, ale to si konšpirátor nepochybne myslí tiež.

Práva a povinnosti intelektuála

Týmto vás možno zmätiem, ale dám sem jeden úryvok, ja som sa na ňom veľmi nasmiala. Tagiľskij je nepríjemný, trochu podozrivý človiečik, ktorý sa vynorí v živote Klima Samgina krátko po vražde jednej femme fatale, s ktorou sa Klim stýkal.

Klim nemá s vraždou nič spoločné, mohla by mu však uškodiť, keby naňho začali vyťahovať jeho protištátne aktivity. Tagiľskij pracuje pre justíciu a okolo Klima sa začne tmoliť ako svojho času Porfirij Petrovič okolo Rodiona Raskoľnikova.

Prebehne tam nad prestretým stolom úplne krásna hra; Tagiľskij odchádza priopitý:

Ako sa v predizbe obliekal, znova začal:
„Vychovávajú nás ako mysliace aparáty – a nie na základe faktov, ale na komolenie faktov. Na základe pojmov, ale nie logiky, a na základe mystiky pojmov a proti logike faktov.“
Samgin opatrne podotkol:
„Vychovávajú nás ako nositeľov energie, vytvárajúcej kultúru…“
„Ale kde tam? Kultúra sa vytvára podľa pokynov obchodníkov s koloniálnym tovarom.“

Keď píšem články, s každou ďalšou stranou obvykle klesá moja ochota niečo vysvetľovať ľuďom, ktorí by to bez vysvetlenia nemuseli pochopiť.

Strácam sa vo vlastných svetoch.

Povedzme si radšej, že Klim Samgin je ako my všetci, že sa od nás nijako zásadne nelíši; jeho chyby sú ľudské. Nachádzajme spoločné, nie rozdielne.

Jeho pozorovania sú stále platné, a možno platné nadčasovo; ľudia zbytočne nepremýšľajú. Máme to v prirodzenosti, bojíme sa neistoty, z provizórnych záverov sa stávajú pravdy a poučky, na základe ktorých sa koná.

Klim vidí, že spoločnosť sa polarizuje a pomaly rozvracia, a vojna je na spadnutie. Všetci vykrikujú, všetci majú na všetko názor. Nie je povinnosťou intelektuála pridať sa k hukotu. Klim skúma svoje vnútro, hľadá sám seba.

Samozrejme, do konca zostáva kritických dvesto strán.

Možno nás aj tu čaká „ideologicky hodně poblitý konec“.

Bonus

Pre tých, ktorí to dopracovali až sem a nemajú dosť: The Book Club. Hľadala som, čo si Byung Chul Han myslí o súčasnej celosvetovej kríze, a natrafila som na toto video, je to ako nehoda, chceli by ste odvrátiť zrak, a predsa sa pozeráte.

Odtiaľ som vzala tú etymológiu, ktorou som sa zaskvela v úvode.

Koniec jednej kapitoly

Na sklade kníhkupectva Artforum zostáva posledných 56 kusov mojej knižky. Náklad bol 700 kusov. Napodiv mám peniaze na to, aby som urobila dotlač. Ale neurobím. Som sentimentálny človek. Bolo by pekné, keby v tejto podobe zostalo naveky len týchto 700 exemplárov.

Vidím veveričku.

Nie je znepokojivé, že v centre Bratislavy stretá človek toľko zvierat? Už sa nás ani len neboja.

Cítia svoju šancu.

Aký by bol svet podľa veveričiek?

Tých pár ľudí, čo by zostalo nažive, by chodilo s holým zadkom a lúskalo tvrdé oriešky.

Kniha sa volá Tvoja izba a hovorím v nej to isté čo Klim. Niekoľko kusov si vezmem, nech mám na pamiatku, a zvyšok tam nechám.

Teraz najčítanejšie