Sčítania obyvateľov – od staroveku do 20. storočia

Sčítania v staroveku

Ak chceme hovoriť o starovekých sčítaniach obyvateľov, musíme si predovšetkým uvedomiť, že informácie o cenzoch sa dozvedáme len sprostredkovane – z historických správ. Z nich možno usudzovať, že najstaršie zbieranie údajov o obyvateľoch, ktoré sa uskutočnilo okolo roku 3800 p. n. l., pochádza z Babylónie. Historické dobové správy  nájdené na hlinených doskách na území dnešného Iraku naznačujú, že údaje sa zbierali v šesť alebo sedemročných intervaloch. Neboli to len  informácie o počte obyvateľov, ale aj o počte dobytka a množstve masla, medu, mlieka, vlny, zeleniny a ďalších produktov. Podobné zbery údajov boli aj v Egypte, Číne, Palestíne, Grécku a Ríme. Hlavným dôvodom, pre ktoré sa tieto cenzy vykonávali, vojenské a daňové účely.

Grécky historik Heródotos (484 – 425 pred n. l.) sa zmieňuje o sčítaní obyvateľov realizovanom okolo roku 3000 pred n. l. v Egypte. Podobne aj čínsky filozof Konfúcius (552 – 479 pred n. l.) spomína vo svojich dielach sčítanie ľudu v Číne, ktoré sa konalo  okolo roku 2000 pred n. l., a bolo realizované spolu s poľnohospodárskym cenzom.

Prvé doložené informácie o sčítaní nachádzame v biblii, v Starom zákone v knihe Numeri. V nej sa píše: „Spravte súpis celej spoločnosti Izraelitov, podľa čeľade otcovských rodov. V mennom zozname bude každý…“[1]. Kniha Numeri sa ďalej zmieňuje o vojenskej konskripcii židovských mužov vo veku 20 rokov a starších pod horou Sinaj, teda dozvedáme sa z nej o počte bojaschopných mužov. Súpis podľa vyššie uvedeného zdroja mal byť nariadením Boha sprostredkovane cez Mojžiša, ktorý Izraelitov vyviedol z egyptského zajatia. Podobné branné sčítanie sa uskutočnilo v Izraelskom kráľovstve na nariadenie kráľa Dávida (1031 – 931 pred n. l.) okolo roku 980 pred n. l. Bolo to v súvislosti s vonkajším ohrozením kráľovstva susednými Filištíncami. Výsledky tohto sčítania sa nám však nezachovali ani prostredníctvom biblie.[2]

Špecifický význam nadobudol cenzus v oblasti helénskej kultúry – v starom Grécku a Ríme. V Aténach pravdepodobne už v 5. storočí pred n. l. existoval pozemkový kataster so zápismi o domoch a pozemkoch, o ľuďoch, otrokoch a zvieratách. Cenzy sa v aténskej spoločnosti uskutočňovali v nepravidelných intervaloch.

Za prvý rímsky cenzus možno považovať sčítanie za vlády predposledného zo siedmich mýtických rímskych (etruských) kráľov Servila Tullia v 6. storočí pred n. l.  V období Rímskej republiky (510 – 29 pred n. l.) sa cenzy opakovali pravidelne každých päť rokov. Aj po páde republiky a zmene spoločenského zriadenia na cisárstvo (29 pred n. l. – 476 n. l.) sa cenzy zachovali, i keď sa interval zmenil na 10-15-ročné intervaly [3]. O najznámejších cenzoch sa opäť dozvedáme z biblie [4]. Je to sčítanie, ktoré priviedlo Jozefa a Máriu späť do Betlehema v dobe narodenia ich syna Ježiša Krista a jeho narodením sa začína aj nové číslovanie našej histórie.

Najstarším dodnes zachovaným súpisom obyvateľstva je cenzus v Číne z doby dynastie Chan. Uskutočnil sa na jeseň v roku 2 n. l. Viacerí odborníci sa zhodujú, že  bol pomerne presný. V Číne v období vlády dynastie Chan žilo 59,6 miliónov ľudí.  Ďalší cenzus počas vládnutia dynastie Chan je z roku 140. Spočítaných bolo vtedy len 48 miliónov ľudí. Tento pozoruhodný demografický úbytok sa prisudzuje hromadnému sťahovaniu obyvateľstva na územie dnešnej južnej Číny.

Sčítaniu v staroveku podliehali len slobodní občania. Ak sa zisťoval aj počet otrokov, bolo to skôr z dôvodu daňovej povinnosti. Otroci boli evidovaní ako ostatný hmotný a nehmotný majetok svojich pánov (instrumentummutum – instrumentumvocale). Viaceré ukazovatele využívané v rámci cenzov naznačujú, že s najväčšou pravdepodobnosťou všetkým starovekým cenzom obyvateľstva podliehali iba muži.

 Sčítanie ľudu v stredoveku

Stredovek bol charakteristický silným kresťanským vplyvom a feudálnym modelom spoločnosti. Feudalizmus cenzom nie veľmi prial. Krajina bola rozdrobená na jednotlivé panstvá, ktorých jediným spojením s panovníkom krajiny (vo väčšine prípadov kráľom) boli stanovené poplatky – dane. Výška týchto poplatkov sa odvíjala od veľkosti majetku a počtu obyvateľov daného panstva. Práve preto každá snaha dozvedieť sa podrobnosti o stave panstva narážala na prudký odpor šľachty.

Napriek tomu sa na základe historických dokumentov miest možno reálne domnievať, že evidencia obyvateľstva na jednotlivých územiach bola veľmi podrobná.

Asi najpodrobnejšie zisťovanie informácií o hospodárskej a spoločenskej situácii na území dnešnej Európy, ktoré by sa mohlo považovať za sčítanie, nachádzame v knihe Domesday Book. Z tejto „Knihy posledného súdu“ sa dozvedáme o súpise ľudí, majetku a pôdy na území dnešnej Veľkej Británie, ktoré nariadil Viliam I. Dobyvateľ. Už názov tejto knihy hovorí jasne: zistené fakty sú konečné ako boží posledný súd. Za spoluúčasti kráľom určených komisárov vypracúvali správcovia jednotlivých grófstiev podrobné zoznamy vlastníkov pôdy, jej kategorizáciu (les, orná pôda, močiar a pod.), výšku platených daní a počet dospelých chovaných hospodárskych zvierat. Samotná kniha mala dve časti: Malú knihu posledného súdu a Veľkú knihu posledného súdu. Malá kniha posledného súdu opisuje tri grófstva Norfolk, Suffolk a Essex. Veľká kniha posledného súdu sa venovala opisu zvyšku územia ovládaného kráľom Viliamom I. Dobyvateľom [5].

Tento podrobný prehľad bol vypracovaný pre dobyvačných Normanov, aby mohol kráľ správne vypočítať výšku daní – poplatkov svojim poddaným. Dôsledkom bola maximalizácia ziskov z daní od pôvodných anglických obyvateľov – Sasov.

Veľmi zaujímavú formu sčítania využívali v andskej oblasti od 15. storočia po dobytí územia Španielmi starí Inkovia. Vzhľadom na to, že Inkovia nemali žiadny písaný jazyk, údaje získané pri sčítaní, rovnako ako iné číselné i nečíselné dáta, zaznamenávali pomocou uzlíkov na pestrofarebných šnúrkach kipu vyrobených z bavlny či srsti lamy.

V mimoeurópskych krajinách ovplyvnil podoby sčítania najmä odlišný stupeň hospodárskeho a spoločenského vývoja. V dobe, keď v Európe neboli súpisy obyvateľstva v móde, napr. v Číne sa takéto sčítania uskutočňovali v pravidelných intervaloch. O čínskej metodike cenzov nie sú známe žiadne podrobnosti. Na požiadavku ich presnosti a dôslednosti však upozorňuje historická správa o škandále, ktorý vznikol po tom, keď sa cisár dozvedel, že gubernátori namiesto podrobného súpisu obyvateľstva v jednotlivých guberniách zaznamenávali do aktuálneho  súpisu mená a počty obyvateľov podľa súpisov z minulosti.

Začiatok 16. storočia možno považovať za určitý základný kameň európskych cenzov. Najskôr si len jednotlivo šľachtici jednotlivo spisovali obyvateľstvo a ich majetok v rámci svojho panstva a mestská rada občanov svojho mesta. Celoštátne cenzy sa stávajú aktuálne až po ústupe cirkevnej moci a jej vystriedaní svetskou absolutistickou vládou v rukách jedného človeka – panovníka. Kráľ bol zvrchovaný vládca svojho územia. Každý šľachtic bol vo vzťahu ku kráľovi  v nižšom postavení. Ruka v ruke s nástupom absolutizmu sa musel obrodiť aj štátny aparát, čím dochádza k centralizácii moci, vláde nad krajinou z jedného miesta. Práve centralizácia svetskej moci otvorila cestu naozajstným celoštátnym súpisom obyvateľstva, pôdy a zvierat.

Vyššie uvedené  skutočnosti naznačujú veľmi jasne, kde sa mali uskutočniť prvé cenzy. Bola to novoobjavená krajina pri strete s novou kultúrou v Severnej Amerike (1666), i keď na nariadenie centrálnej francúzskej centrálnej vlády. Samotné Francúzsko začalo využívať sčítanie až po Veľkej francúzskej revolúcii.

Ďalšou krajinou so silnou absolutistickou vládou bolo Rusko. Po nástupe Petra Veľkého na trón nastali v tejto obrovskej krajine rozsiahle reformy, medzi nim aj daňová reforma založená na „počte duší“ v jednotlivých dedinách a guberniách.  A tak práve daňová reforma odštartovala súpis obyvateľov, teda revíziu „ruských duší“. Tieto cenzy nemôžeme, samozrejme, považovať za sčítanie v presnom slova zmysle. V dobe, v ktorej sa uskutočnili, boli však aj z medzinárodného hľadiska významným pokusom o zisťovanie počtu obyvateľov. Patrí im preto právom miesto v prehistórii dnešných sčítaní. Podľa Infostatu [6] ich zaraďujeme do tzv. prvého obdobia histórie sčítania.

Druhé obdobie histórie cenzov sa datuje do polovice 18. storočia. Išlo o sčítania  typu „od domu k domu“, ktoré už majú v sebe určitú mieru spoľahlivosti. Je tu vidieť čiastočný prechod od feudálnych súpisov k moderným cenzom obyvateľov.

S prvým sčítaním „od domu k domu“ sa stretávame vo Švédsku (1748). Za ním nasledovalo Prusko (1748), Fínsko (1749), Rakúsko (1754), Nórsko a Dánsko (1769), Švajčiarsko (1789), Spojené štáty (1790), Francúzsko (1790), Veľká Británia (1801). Metodika týchto cenzov bola veľmi jednoduchá a nie príliš kontrolovaná. S pravidelnosťou týchto sčítaní to bolo ešte horšie. Veľmi často sa stávalo, že aj keď panovník nariadil pravidelné sčítanie, šľachtici, ktorí mali na svojom území sčítania na starosti, len opisovali údaje z predošlých zoznamov. Z tohto dôvodu sa nedá hovoriť o veľkej spoľahlivosti daných cenzov [6].

Za osobitnú pozornosť stojí sčítanie v roku 1754, ktoré možno označiť za prvé moderné sčítanie na našom území. S nástupom Márie Terézie na rakúsky trón začala v tejto krajine nová osvietenecká éra vládnutia. Jednou z mnohých noviniek, ktoré priniesla, bol aj patent o každoročnom sčítaní ľudí z 13.10.1753. Celoštátne sčítanie sa uskutočnilo v roku 1754. Podľa pôvodných zámerov sa mal súpis  uskutočniť na ohraničenom území farností pod patronátom duchovenstva. Neskôr bola metodika cenzu zmenená. Spolu s duchovenstvom sa na sčítaní podieľala aj nižšia šľachta a k súpisu obyvateľov bol pripojený aj cenzus domov. Takéto cenzy sa mali podľa vyššie uvedeného patentu vykonávať v dvojročných intervaloch.  Z výsledkov tohto sčítania sa dozvedáme o hustote osídlenia, o sociálnej stratifikácii   obyvateľov a o počte obyvateľov žijúcich v mestách a na dedinách. Avšak šľachte sa centralizácia informácii na celoštátnej úrovni veľmi nepáčila. Z tohto dôvodu chýba výsledným údajom vierohodnosť, keďže zo strany šľachty dochádzalo k ich skresľovaniu. Pričinila sa o to postupne aj cirkev zastúpená jednotlivými kňazmi na farách.

Tri roky pred smrťou Márie Terézie (1777), už v období jej spoluvlády s najstarším synom Jozefom II., bol vydaný nový patent, ktorý mal revitalizovať patent z roku 1753 [7]. Nový „sčítací“ patent patril k základným dokumentom až do roku 1851. Podľa tohto patentu boli cenzy vykonávané v dvojročných cykloch. Ich výpovedná hodnota bola však takmer nulová. Od 80. rokov 18. storočia vznikajú na panstvách tzv.  populačné knihy, v ktorých boli zaznamenaní všetci členovia rodín v rámci jednotlivých panstiev a ich demografický vývoj (narodenie, manželstvo, úmrtie a pod.).

Za druhý medzník a počiatok tretieho obdobia v dejinách sčítania obyvateľstva je možné považovať polovicu 19. storočia. Toto obdobie je už érou moderných sčítaní obyvateľov. Dôležitý pokrok v metodike cenzov sa spája s menom A. L. Queteleta (1796-1874). Zásady sčítaní obyvateľov, ktoré spracoval, sa prvýkrát uplatnili pri sčítaní v Belgicku v roku 1846. Je však preukázateľné, že na skúsenostiach z predchádzajúcich cenzov stavali aj ďalšie štáty. Za povšimnutie stojí predovšetkým snaha o presnejšie zisťovanie počtu obyvateľov. Pribudlo napríklad zisťovanie biologických znakov sčítaného obyvateľstva a tiež spoločenských a ekonomických charakteristík. V tomto období je už chýbajúca teória o sčítaní citeľná. Hlad po odborných informáciách tohto druhu mohol prekonať len ďalší rozvoj štatistickej metodológie v 19. storočí. Výsledkom je, že štáty sa usilujú centralizovať sčítacie akcie, vytvoriť národné štatistické ústavy, ktorým by podliehala príprava a tiež vlastné uskutočnenie akcie. Tak napr. vo Francúzsku bol založený v roku 1833 štatistický úrad zodpovedný za sčítacie akcie. Spolu s rozvojom oficiálnej (štátnej) štatistickej služby zodpovednej za sčítanie sa objavuje aj volanie po medzinárodnej porovnateľnosti získaných dát.

V Rakúsku sa sčítanie dostalo do tretieho obdobia až v roku 1857. Tento cenzus sa považuje za prechod od tradičných súpisov k modernými sčítaniam obyvateľov. Po prvý raz bol použitý termín „rozhodujúci okamih sčítania“, teda na celom území štátu bolo sčítanie vykonané k jednému dňu  – k 31. októbru 1857 [8].

Pre štvrté obdobie v histórii sčítania obyvateľov je charakteristický nový spôsob spracúvania výsledkov mechanickým centrálnym spracovaním dát najskôr rukami  a neskôr pomocou diernoštítkových strojov [9]. Rozdiel v porovnaní s predchádzajúcim obdobím nie je teda v obsahu sčítania, ktorý sa od druhej polovice 19. storočia zmenil len málo, ale v spôsobe a v rozsahu spracovania jeho výsledkov.

Za prvé sčítanie zaradené do tohto obdobia možno označiť sčítanie v roku 1869. Toto sčítanie sa uskutočnili podľa stanov medzinárodného kongresu, ktorý sa zaoberal cenzami. V tomto istom roku, 29. marca ustanovila ríšska vláda základné podmienky sčítania. V rámci nich sa určilo, že sčítania budú každých desať rokov, vždy v roku končiacom sa nulou. Tento zákon sa dodržiaval až do konca trvania Rakúsko-Uhorského kráľovstva. Zisťovali sa rôzne biologické znaky ako vek a pohlavie obyvateľov, ďalej fyzické defekty (napr. v roku 1869 slepota a hluchota) a neskôr aj mentálne postihnutia. V rámci demografických znakov to bola ďalej štátna príslušnosť, rodinný stav, náboženské vyznanie a „obcovacia reč“. Ďalej sa zisťovali ekonomické znaky ako povolanie, odvetvie činnosti a pod.

Výkonom sčítaní bolo poverené ministerstvo vnútra prostredníctvom okresných úradov. Okresné úrady mali na starosti jednotlivé obce v rámci hraníc okresu. Obce na základe požiadaviek ministerstva vnútra vybrali a menovali sčítacích komisárov, ktorí vykonávali samotné sčítanie. Väčšinou to boli učitelia alebo pracovníci obcí/miest. Samotné sčítacie tlačivá boli vytvorené v rôznych jazykových mutáciách podľa najpočetnejších etnických skupín alebo národnostných menšín.

Sčítania v roku 1869 a 1880 sa spracúvali ešte starým ručným spôsobom. Prelom nastal pri sčítaní v roku 1890, keď sa na spracovanie začal používať elektrický triediaci systém Hollerith. Tento nielenže zefektívnil samotné spracovanie, ale jeho použitím mohli byť získané dáta lepšie a kvalitnejšie triedené a analyzované.

Samotné publikovanie bolo však veľmi ťažké, najmä pre chýbajúce finančné prostriedky. Z tohto dôvodu sa často stávalo, že aj kvalitne získané údaje neboli nikdy publikované a tak nikdy  neposlúžili svojmu účelu. Publikačne vychádzali len najdôležitejšie dáta, ktoré boli vždy veľmi kvalitne  a odborne analyzované.

Rakúsko-uhorské sčítania, ktoré sa uskutočnili do začiatku 1. svetovej vojny, svojím obsahom, kvalitou spracovania a vydanými publikáciami, zodpovedajú svetovým meradlám a sú považované za dobre zorganizované a vykonané sčítania. Ich vysokú úroveň dokumentuje aj fakt, že po rozpade rakúsko-uhorského štátu si novovzniknuté krajiny postavili na tradícii cenzov a ich výsledkov svoje národné štatistické úrady.

 Týmto sa ukončili sčítania v rámci monarchie a ďalšie už boli československé a neskôr aj slovenské. O cenzoch prebiehajúcich v 20. storočí, teda pokračovanie článku si povieme nabudúce.

  Bibliografia:

Časť článku bola v tlačenej forme uverejnená autorom aj v časopise Slovenská štatistika a demografia 4/2010 – https://ssad.statistics.sk/SSaD/. Tu bola opätovne zverejnená aj na základe otázok verejnosti na históriu cenzov na území Slovenska a nedostupnosti článku v elektronickej podobe. Preto prosím, v rámci použitia sa odkazujte na pôvodný článok v časopise Slovenská štatistika a demografia; História a súčasnosť najstaršieho štatistického zisťovania; str. 73-87; ISSN 1210-1095. Ďakujem Pavol Škápik