Harabinove hodiny

Pritom je toho toľko, o čom by sa dalo písať. Zabudnúť na Harabina a písať len tak. Ako príde. Ľahko a s citom. O tých najnepatrnejších veciach, ktoré robia náš svet krásnym. O každej každučkej chvíli. O sile nenápadného momentu. O obyčajných dňoch. O váhe spisov prinášaných do pojednávajúcej miestnosti. O kvapkách potu, ktoré sa pri tom zrodili. O ozvenách podpätkov advokátov prešľapujúcich na chodbách. O nepredvídateľných dráhach tisícok mikroskopických kúskov prachu prelietavajúcich cez naklonený slnečný stĺp presekávajúci pojednávajúcu miestnosť od okna až po vŕzgajúce parkety. Až tam k tomu vyšúchanému miestu, ktoré váhou svojej osobnosti zaťažil pán predseda. Roztočil sa keď si cez plecia prehadzoval talár. A pritom rozvíril prach.

No prosím! Už je to tu zas! Preniká to do podvedomia asi tak ako sa na slobodu v posledných mesiacoch na základe rozhodnutí harabinovho senátu dostávali kriminálnici.

Možno práve preto je občas treba zmeniť štýl. A prístup. Zriecť sa predstáv a lákavej obrazotvornosti. Byť na seba náročný. Možno na dovolenke pri drinku s malým dáždnikom zaťaženým nastoknutou olivou a pieskom medzi prstami trochu popremýšľať nad tým, čo nám to vlastne pán predseda „svojou“ spravodlivosťou odkazuje. Snažiac sa čítať medzi riadkami jeho rozhodnutí, že niekedy skôr než myšlienku uchopiť, môže byť o dosť ťažšie myšlienku opustiť.

To isté platí o myšlienkach tých, ktorí v poslednej dobe rozhodnutia pána Harabina tak odhodlane bránia. „Harabina nemám rád, ale v tomto má pravdu.“ „Akokoľvek si myslím, že v justícii nemá čo robiť, v tomto s ním súhlasím.“

Toto sú podľa mňa následky harabinovskej justície na Slovensku. Jeden môj známy vraví, že vo svete právnej vedy a právnej praxe je všetko v poriadku, pokiaľ do neho nevstúpia emócie. Nuž, nie som si celkom istý, či práve k tomu teraz nedochádza v našom „kráľovstve krivých zrkadiel“. Pozeráme sa na seba, ale skutočný obraz nevidíme. Čítame dokumenty súdnej moci označené ako rozhodnutia, pritom ide skôr o svedectvá o prieniku emócií do sféry pôvodne zasvätenej spravodlivosti. Alebo aspoň jej hľadaniu. Vraví sa, že kto hľadá nájde. Ale čo s tým, kto nehľadá? Ten asi rozhoduje. Alebo si len vyrovnáva osobné účty.

Nikdy nemôže byť spravodlivé to, čo si nekladie za cieľ rozhodovanie na základe práva, ale slúži ako zásterka. Ako obyčajná odplata. Vendeta. Kamufláž práva za účelom dosiahnutia osobných cieľov a zneužitie toho, čo by spravodlivosťou byť malo. Toto je spravodlivosť s prívlastkom, ktorý jej dáva ten, kto chce a môže. Teraz je to opäť zhodou okolností „Harabinova“ spravodlivosť. Až do roztrhania tela. Alebo možno len do momentu rozsadenia jeho senátu ako nástroja „jeho“ spravodlivosti.

Spravodlivosť nemá rada prívlastky. Nie je ani moja, ani tvoja. Nie je ani dobrá, ani zlá. Je spravodlivá. Alebo nie je. Ale potom to nie je spravodlivosť. Aj keď by sa na ňu podobala. A o to tu ide. Harabin si z pozície sudcu rieši svoj problém. Svoj osobný spor s bývalými kamarátmi. A oni majú ma krku jeho. Je to iba nešťastná zhoda okolností, že všetci zainteresovaní práve teraz zároveň reprezentujú aj odlišné strany moci. A čo spravodlivosť? Kde je? Má pravdu Harabin? Má ju Fico s Kaliňákom? Nie. V tomto spore ide o spravodlivosť iba do tej miery, že sa stala nešťastnou rukojemníčkou vo vojne dvoch klamov. Keby sa nikto nedíval, už dávno by po sebe strieľali. Takto iba so samopalmi v rukách do mikrofónov spravodajských štábov kričia: „Robím to pre vás!“

Pre tých, ktorí teraz volajú po Harabinovej spravodlivosti mám jeden odkaz a ešte jednu vetu. Jeho posledné kontroverzné rozhodnutia nemajú s právom nič spoločné. Ich cieľom nebolo hľadať spravodlivosť. Ale škodiť. Právo bolo iba zámienkou. Také to blá, blá, blá. A tou vetou je citát pre mňa neznámeho autora: „Radšej než lásku, peniaze, vieru, slávu, poctivosť, mi dajte pravdu.“

Nič len objektívnosť bez osobných nánosov by mala byť obsahom rozhodnutí, ako výsledku rozhodovacej činnosti súdnej moci. Rozhodnutia bez prívlastku. A kľudne aj bez krásy.

Čítať v lete nadpisy o Harabinovi. Viem. Omrzí to. Ale niekedy stojí za to tému podržať. Záujem je hluk sveta. A pán predseda možno ešte stihne vydať nejaké „to svoje“ rozhodnutie, aby ten hluk prekryl. A možno… možno to všetko robí preto, aby prekryl ticho. Svoje osobné ticho. Kde nepočuť nič, len tikajúce hodiny.

Ani moje. Ani tvoje. Ani jeho. Len hodiny.