Denník N

Paradox podceňovania schopností detí

Zdroj: Pixabay (White77)
Zdroj: Pixabay (White77)

„Nechaj tak, Julián, tomu by si ešte nerozumel, si ešte decko“. Ak ste sa s touto alebo podobnou vetou stretli, tak ste sa v detstve pravdepodobne stali terčom podceňovania. Vinní sme všetci. Aj rodičia aj učitelia. Prečo to robíme a prečo to nie je dobré?

Dobre, tak trochu „clickbaitový“ začiatok máme za sebou. Priznávam, že nemusíme to podceňovanie brať až tak doslovne. Ide skôr len o myšlienku, ktorá mi postupne zapĺňala mozgové priestory. Začala tým, že dlhšie sledujem YouTube kanál JUBILEE, kde jedna zo sérii zisťuje názory v rámci určitej skupiny ľudí. Položia argument alebo vetu a respondenti sa musia rozhodnúť do akej miery súhlasia alebo nesúhlasia a v pokoji a v porozumení musia o svojom rozhodnutí medzi sebou diskutovať. Väčšinou ide o rôzne kontroverzné, zaujímavé, ale aj o úplne triviálne alebo vtipné otázky. V preklade sa táto séria volá “SPEKTRUM – Rozmýšľajú všetci (vložte pomenovanie skupiny ľudí) rovnako?” a nájdeme tu videá od ľudí rôznych náboženstiev, pohlaví, etník, sú tam aj vegáni, podporovatelia Trumpa, panny, panici alebo aj fanúšikovia Beyoncé.

S úžasom som však sledoval práve jedno video o názoroch piatakov na základnej škole [1]. Zamyslel som sa, či by som v tom istom veku vedel odpovedať podobne, respektíve s takou rozvážnosťou. Odpoveď je, že NEVIEM. Nikdy som sa totiž do takejto situácie nedostal a ani mi podobné otázky neboli kladené. Či už v škole alebo doma. Určite si totiž aj Vy pamätáte na situácie, kedy ste sa ako zvedavé decká veľa pýtali a odpoveďou bola nejaká variácia typu: „Tomu by si ešte nerozumel/a,“ alebo „To nie je nič pre deti.“

Verím, že v súčasnosti sa od toho stále viac a viac upúšťa, no výchova aj vzdelávanie sa vo väčšine ešte stále vyznačuje tým, že nechápeme, čoho sú deti schopné a čo dokážu chápať a že im nedokážeme dať podporu, vyjadriť úctu, či priznať pred nimi svoje chyby. Myslíme si, že majú problém s pochopením dlhodobých následkov činností alebo správania a musíme im presne povedať, čo a ako majú robiť. Argumentom ich vývinovej nezrelosti tak ospravedlňujeme to, že využívame prvky direktívnejšieho spôsobu výchovy, ktorý podľa nás zaručuje ich správnu integráciu do spoločnosti a predpripravuje ich na úspešný život, zväčša zavedením vlastného systému odmien a trestov [2].

Je teda iróniou, že nám mnoho vývinových psychológov (odborníkov na zmenu schopností detí s rastúcim vekom) hovorí opak: „Žiadne dieťa nie je príliš mladé na to, aby s ním bolo zaobchádzané s rešpektom,“ alebo „Detská perspektíva by sa mala brať vážne a názory a rozhodnutia detí rešpektovať, čo najviac je to možné“ [2, 3]. To, že to môže vyžadovať viac námahy a trpezlivosti je už vec druhá. Ale nič z toho neodôvodňuje spoliehanie sa na istý typ kontroly či umelú poslušnosť. Naše správanie a prístup k nim má reálny dopad na to ako bude ich vývoj prebiehať a práve vnucovanie našej vôle môže mať na úspešnú integráciu úplne opačný efekt. [3]

Ak teda chceme, aby brali do úvahy potreby a stanoviská ostatných a pochopili, čo je empatia, musíme ich k tomu jemne viesť tak, že MY SAMI budeme príkladom. Ak chceme, aby sa spoliehali skôr na spoluprácu ako na moc jednotlivca, musíme im MY SAMI dať príklad toho ako s nimi narábame. Je to jednoduchá rovnica toho, že decká sa učia najviac takému správaniu, ktoré odpozerajú od dospelých.

Druhou iróniou alebo skôr paradoxom je fakt, že naše podceňovanie zároveň súvisí aj s preceňovaním. Rodičia a učitelia, ktorí totiž deti trestajú pravdepodobne preceňujú ich schopnosti – v zmysle, že prehliadame práve tie vývinové limity, na ktoré sa vyhovárame. Je nám predsa jasné, že deti ešte nedisponujú takými zručnosťami, vďaka ktorým by bolo rozumné ich zodpovedať za svoje správanie ako u dospelého človeka. Poznáme dokonca štúdie [3, 4, 5], ktoré hovoria, že existuje korelácia medzi tým ako vnímame naše deti a tým ako reagujeme na ich, pre nás nekorektné, správanie. Ak si rodič alebo učiteľ MYSLÍ, že jeho dieťa alebo študent, je kompetentné a zodpovedné, je väčšia pravdepodobnosť, že ich reakcia na neprimerané správanie bude silnejšia, impulzívnejšia a bude jej nadchádzať trest. Kdežto u rodičov a učiteľov, ktorí takto nezmýšľajú, bude úplne rovnaké správanie detí ignorované bez následkov.


Dobre, takže ako to vlastne je? Tým, že im hovoríme ako a čo majú robiť, tak deti preceňujeme alebo podceňujeme? Dokážeme racionalizovať vyššie spomínanú tradičnú výchovu v obidvoch prípadoch? Alebo sme vinní za robenie oboch naraz?

Podobná dilema pre/podceňovania sa ukazuje v školách, a to najmä v štandardizovanom testovaní [2, 6]. Mnoho učiteľov vie veľmi rýchlo vymenovať niekoľko študentov, o ktorých vedia, že skvelo a logicky premýšľajú, avšak v testoch úspešní príliš nie sú. Ak v tejto premise pokračujeme ďalej, učitelia ďalej vedia hovoriť o žiakoch, ktorí naopak sú síce skvelí v testovaní, no ich kritické a tvorivé myslenie je podpriemerné. Výsledky testov preto preceňujú skutočné schopnosti niektorých detí a zároveň podceňujú schopnosti iných – pravdepodobne preto, že tradičné testy merajú najmenej dôležité druhy myslenia. Niekoľko štúdií [6, 7, 8], skutočne zistilo, že vyššie skóre v rôznych testoch významne koreluje s plytšími (tradičnejšími) prístupmi k učeniu.

Zdroj: Pixabay (PublicDomainPictures)

Jednoduchším príkladom sú konvenčné spôsoby výučby matematiky. Na jednej strane sa schopnosť detí vymýšľať riešenia bežne minimalizuje tým, že sa učia (a dokonca sa od nich vyžaduje, aby používali) konkrétne postupy [9]. Na druhej strane sa deti často učia koncepty, ktoré sú nad ich vývojové schopnosti chápania, akoby im mala dostatočná prax vďaka opakovaniu tieto koncepty objasniť. Študenti nakoniec urobia nezmyselné chyby, pretože skutočne nechápu – a v určitom veku ani nedokážu – pochopiť pojmy, ako je hodnota číslice (hodnota každej číslice v čísle – 1324 – 3 predstavuje 300; 2 predstavuje 20, atď.) [10].

Tendencia podceňovať deti – prehliadať ich často pozoruhodné pozorovania a riešenia – je bežnou sťažnosťou progresívnych pedagógov a tých, ktorí podporujú prístup k výučbe zameraný viac na deti. Nedávame im to, čo si zaslúžia! Za našu pozornosť teda ale stojí aj tendencia ich preceňovania, ktorá siaha ďaleko za hranice matematiky. Rovnako ako trestajúci rodič môže ignorovať hranice schopnosti batoľa pamätať si, odložiť uspokojenie alebo sa vyrovnať s frustráciou, tak môže učiteľ „starej školy“ v mene „prísnosti“ alebo „držania študentov na vysokej úrovni“ prechovávať nereálne predstavy o tom, čo sú deti schopné zvládnuť.

 „Tak ako sa nám darí deti akademicky v mnohých veciach preceňovať, tak isto sa nám darí ich podceňovať intelektuálne“ [11]. Samotný rozdiel medzi akademickým a intelektuálnym, o ktorom pedagogička Katzová hovorí, považujem za užitočný: Zachytáva, ako veľmi sa školský systém zameriava na úspechy založené na faktoch a zručnostiach, ktoré sú preceňované a v skutočnosti si nezaslúžia pomenovanie „intelektuálne“. Ak však tento výrok rozlíšenia toho akademického a intelektuálneho zasadíme na otázku, o ktorej tu diskutujem, ponúka aj Katzová zaujímavé riešenie hádanky a to také, že zdá sa, že tradicionalizmus deti preceňuje aj podceňuje súčasne.

Moje tušenie – a moje doterajšie skúsenosti s mládežou – ma priviedli k presvedčeniu, že ak pre ňu vytvoríme priestor, aby nám ukázala, čoho je intelektuálne schopná, mnohí, ktorí sú označení ako problémoví, nás presvedčia o ich neuveriteľne bystrom premýšľaní. Nepodceňujme ich teda úzkym zameraním sa na pár akademických zručností. Namiesto toho vychovávajme, podporujme a oslavujme intelektuálne životy našich študentov. A aj keď rozdiel medzi akademickým a intelektuálnym je samozrejme pre rodičovské praktiky menej relevantný, aj tam sú deti často nepochopené naraz dvoma smermi. Keď venujeme osobitnú pozornosť deťom – toho, čo sú a čo nie sú schopné, a toho, čo potrebujú, a nielen toho, čo od nich chceme – pravdepodobne posúdime ich schopnosti tak, aby sme sa vyhli príliš veľkým očakávaniam na jednej strane alebo sa na nich pozerali zvysoka a cez plece na strane druhej.

Teraz najčítanejšie

Julián Vrábel

Budúci učiteľ biológie a angličtiny plný entuziazmu a nefalšovaného zdravého pozitivizmu. Taktiež užívateľ Couchsurfingu a rôznych ďalších nápomocných aplikácii, ktoré ma sledujú. Tak nech to stojí zato.