„Haló! Nevidel tu niekto lesby?“ Pýta sa slovenská poetka

Ilustrátorka, spisovateľka a fotografka Eggen (Lucia Eggenhoffer) sa v roku 1977 narodila vo Veľkom Krtíši. Ako mladá autorka získala koncom 90tych rokov na Slovensku viaceré literárne ocenenia. Vyšli jej dve básnické zbierky, Dni na dlani a Medziriadky, a próza Ako sa dal Minimilián dohromady. Skoro dvadsať rokov žije a pôsobí v Prahe.

Čomu si sa venovala, keď si ešte bývala na Slovensku?

Písala som poéziu, publikovala som v novinách, magazínoch, Slovenskom rozhlase, v rádiu Devín som pripravovala relácie o umeleckom preklade, pretože na to som sa špecializovala počas štúdia na vysokej škole v Prešove. Zároveň som robila externú redaktorku pre literárny časopis Dotyky. Prekladala som poéziu a prózu.

Aké to bolo, publikovať ako lesba v 90tych rokoch na Slovensku?

Nemohla som verejne publikovať ľúbostné básne pre ženy. Keď som ich chcela publikovať, poslala som ich pod mužským pseudonymom. Prípadne som v básniach zmenila ženský rod na mužský. Väčšina gejov a lesieb vtedy žila „za zavretými dverami“. Keď niekto musí žiť skryto vo vlastnej rodine, ťažko bude verejne publikovať.

Takže pod tvojím vlastným menom lesbickú poéziu z tohto obdobia nenájdeme?

Až do svojej druhej zbierky básní, Medziriadky, som pridala báseň s lesbickou tematikou. Urobila som to potom, čo som sa presťahovala do Prahy.

Ako je to s lesbickou literatúrou na Slovensku v súčasnosti?

Nemám dokonalý prehľad, dlhodobo žijem inde, ale čo viem, tak dnes sa na Slovensku neboja publikovať lesbickú poéziu a prózu. Za mojich čias sa takáto literatúra vôbec nedala zohnať. Knihy som kupovala v Londýne. V kníhkupectve Waterstones mali celé jedno poschodie len pre gejskú a lesbickú literatúru. Práve tu som stretla lesbickú autorku Jeanette Wintersonovú, ktorej prózu som potom prekladala a publikovala v Dotykoch. Myslím, že niektoré mladé lesby nevedia, aké boli začiatky na Slovensku ťažké. Verím, že som nebola jediná, kto v tej dobe publikoval pod mužským pseudonymom alebo menil rod v básniach. Teraz sme naopak dospeli do doby, kedy môže uverejňovať lesbickú poéziu aj muž, ktorý sa identifikuje ako lesba. Nemyslím si však, že to je vývoj správnym smerom. Heterosexuálnemu mužovi, ktorý sa cíti ako žena, príde logické, že musí byť tým pádom lesba. Byť lesbou však nie je o mužskej logike, ale o matke prírode. Lesba je žena s chromozómami XX, ktorá má homosexuálnu orientáciu. Žena ani lesba nie je kostým, ani pocit v mužskej hlave. Homosexualita je citová a sexuálna náklonnosť k jedincom rovnakého pohlavia. Ak môže byť lesbou muž, tak potom sa zmysel pojmu lesba i homosexualita vymazal.

Denník Sme sa dnes profiluje ako médium sympatizujúce s právami lesieb, gejov a bisexuálov. Keď ti v ňom v 90tych rokoch vychádzala poézia, „dovolili” ti publikovať tú s lesbickou tématikou?

Myslím si, že by to určite publikovali. Ako som spomínala, išlo skôr o osobné dôvody, prečo som nepublikovala poéziu s lesbickou tematikou. Poézia, ktorú som publikovala, nebola lesbická, ani feministická. Vtedy sme boli vďačné, keď sme mali vôbec nad tou básňou ženské meno (smiech). Keď sa bližšie pozrieme na terajšiu situáciu, v názve Spolok slovenských spisovateľov doteraz chýbajú ženy. Inak by sa nazýval Spolkom slovenských spisovateľov a spisovateliek. V jednom rozhovore som kedysi povedala, že zatiaľ čo muži vydávajú, ženy sa vydávajú (smiech). Ženy sa vtedy objavovali na súťažiach, publikovali v novinách, ale nevydávali toľko kníh.

Prečo si do Sme prestala posielať svoje básne?

Ukončila som vysokú školu, odišla som do Prahy a začala som sa venovať aj iným veciam – reklamnej kreatíve, fotografii, ilustráciám. Tiež som už vtedy mala povyhrávané súťaže a vydané knihy, takže sa objavovali skôr recenzie mojich kníh, básne z nich, či už v novinách, rozhlase alebo rôznych antológiách. Zmenila sa aj doba, všetko sa začalo presúvať na internet.

Prečo si sa vlastne zo Slovenska presťahovala do Prahy?

Na jednej strane som ako kreatívna osoba hľadala lepšie uplatnenie, naviac som 10 rokov študovala v angličtine. V Prahe je viac možností a viac je prepojená so svetom. A na strane druhej som už konečně chcela žiť slobodne a nenarážať na homofóbiu na každom kroku. To ani niekedy nemôžeš dýchať, keď sa tak musíš popierať. Popierať, kto si, svoje pocity a túžby. A to len preto, že sa to niekomu nepáči. Alebo že kvôli tomu niekto pociťuje hanbu. Myslím, že na Slovensku to bolo dosť o tom „čo povedia susedia“. Čo si myslia ostatní bolo dôležitejšie než to, že niekto túžiť byť s tým, koho miluje. Zatiaľ čo na dve ženy, čo sa v Bratislave držali za ruky na ulici kričali „Lesby!“ a urážali ich, v Prahe si to nikto nevšímal, nikto to neriešil. Naopak tu bola veľká lesbická komunita, byť súčasťou ktorej mi veľmi pomohlo. Už som sa necítila sama, protože som zistila, že v tom nie som sama.

Fungovali v tom čase v Prahe priestory, ktoré boli určené iba lesbám?

Áno, v roku 2002, keď som sa sem presťahovala, sme v Prahe mali lesbické bary, ktoré už, bohužiaľ, zanikli. Okrem toho sme chodili aj do gay barov. Zároveň sme sa stretávali v Goetheho Institute, kde v tom čase fungovali genderové štúdie a venovali sme sa tam lesbicko-feministickému aktivizmu. Ani neviem ako, ale časom to všetko zaspalo. Sladkým queer spánkom. Chcela by som, aby sa to znovu prebudilo. Však už to dlho spalo. Myslím, že vytvorenie pobočky LGB Alliance (medzinárodná organizácia, ktorá obhajuje práva lesieb, gejov a bisexuálov, pozn. ed.) je len otázkou času. Pretože, ako sa má dnes dievča dozvedieť, kto je to lesba, keď sa narodí heterosexuálnym rodičom, kde jej otec o sebe tvrdí, že je lesba a matka, že je queer? Keď sa pozriete do slovníka, queer znamená – zvláštny, nesvoj, podivný, podozrivý, výstredný. Keď sa tak chce niekto nazývať, prosím pekne.

Ty si o sebe ako zistila, že si lesba?

Ja som to zistila až vtedy, keď som sa prvýkrát zamilovala do ženy. Ale vtedy som netušila, čo to znamená. Vôbec som nevedela, že nejaká homosexualita existuje. Slovo lesba som prvýkrát počula od vychovávateľky na stredoškolskom internáte. Na strednej škole som sa bozkávala so svojou spolužiačkou a ona sa o tom dozvedela. Pozvala si nás k sebe, vynadala nám, povedala, že lesby tam tolerovať nebudú, a ak sa to bude opakovať, vyhodia nás z internátu. Takže som pochopila, že je to niečo strašné. Potom som doma aj inde počúvala rôzne narážky na gejov a lesby, rôzne vtipy. Bralo sa to ako úchylka alebo choroba. Gejom sa vysmievali a z lesieb si muži urobili porno objekty, až sa zo slova lesba stalo sprosté slovo. Zistiť, že ste gay alebo lesba nebol teda žiadny dôvod k oslave. Veľa rodičov svoje deti odmietlo. Veľa gejov a lesieb preto odišlo z domu a odsťahovali sa do väčších miest alebo do zahraničia.

Ako sa tvoj život zmenil na vysokej škole?

Na vysokej škole som stretla prvú lesbu, takú, čo sa to o sebe nebála verejne povedať. Postupne som zistila, že nás je na internáte oveľa viac, no svoje lesbické a gay vzťahy žijeme skryto. Začala som chápať, že iná sexuálna orientácia nie je nič strašné a že lesby a gejovia nie sú žiadne príšery. Ale aj napriek tomu sme museli žiť za zatvorenými dverami. Inak by sme boli vystavení útokom a posmechu.

Čo ti priniesla Praha?

Nemusela som toľko narážať na homofóbiu. Bola tu silná komunita, ktorá držala pri sebe. Mám pocit, že čím menej práv máme, čím viac nás potláčajú, tým viac sa zoskupujeme, tak ako sa to kedysi dialo v Prahe. Prvý Prague Pride na mna urobil veľký dojem. Keď vidíte rodičov, ktorí držia transparent s nápisom „Milujeme svého gay syna“, tak vás to potom, čo ste si zažili, dojme a zároveň pocítite úľavu. Bola som z prvého Prague Pride nadšená, keď som videla tú podporu, aj keď ja som skôr pre slovo FREEDOM než PRIDE, lebo mi viac ide o to žiť slobodne, než byť hrdá na svoju sexuálnu orientáciu. Ale išlo o to, že do ulíc vyšlo toľko ľudí. Bohužiaľ sa väčšina novinárov a fotografov sústredila na začiatok sprievodu, kde boli trans identifikujúci sa muži v parochniach, minisukniach a vysokých podpätkoch. Ja by som v médiách radšej videla tých rodičov. Nejde len o tú akciu, ale aj o to, akú správu vyšle.

Ako si v tom období vnímala „trans ženy“?

Vždy v našej komunite boli a my sme ich brali ako jej súčasť. Práve LGB komunita ich prijala a súcitila s nimi, pretože kto iný by tak chápal výsmech, urážky a fóbie, než LGB? K LGB sa potom pridalo T a tiež Q. Q sa postupne stalo nejakou nadmnožinou všetkého. Dnes, keď sa povie Queer, tak sa tým myslí všetko. Nikomu nevadilo, ako sa „trans ženy“ obliekajú, alebo že si hovoria v ženskom rode. Vtedy netvrdili, že sú ženy. Nechceli súťažiť v ženských športoch ani sa prezliekať v ženských kabínkach, netvrdili, že majú „ladydick“ (ženský penis), že sú lesby, a že lesby sú transfóbne, keď s nimi nechcú mať sex. Lesby sa už dosť napočúvali, že len nestretli toho správneho. Myslím, že toto je jeden z najzaujímavejších nových pokusov, ako sa chcú muži dostať k lesbám (smiech).

Na západe sa v ostatných rokoch rapídne zvýšil počet lesieb, ktoré prehlasujú, že sú „trans muži“. Všimla si si podobný fenomén aj v pražskej lesbickej komunite?

O situácii tu nemám zas až taký prehľad, to by som sa musela tejto téme viac venovať. Sledujem, čo sa deje v krajinách, kde sa silno presadzuje Queer a Gender, napríklad Veľká Británia, tam v roku 2018 zaznamenali 4400 percentný nárast dievčat, ktoré za ostatnú dekádu využili služby kliniky pre „zmenu pohlavia/rodu“ (proces, ktorý zahŕňa zmenu mena, užívanie mužských hormónov a typicky aj odoperovanie prsníkov, zriedkavo vytvorenie simulácie penisu z kože odoperovanej z inej časti tela, pozn. ed.).

Čím to podľa teba je?

Mladé lesby nemajú vzory. Čo si asi napríklad vezmú z toho, že o sebe nedávno lesbická herečka Ellen Page prehlásila, že je muž? Tým, že sa identifikovala ako muž, sa samozrejme mužom nestala. Skor to ukázalo, že to lesby nemajú jednoduché ani v Hollywoode. Mladé lesby musia počuť, že sú v pohode také, aké sú. Na tom, keď žena miluje inú ženu, nie je predsa nič zlé. Presne za toto bojovalo hnutie LGB. A na butch lesby (lesby, ktoré vyzerajú mužne, pozn. ed.) akoby sa zabudlo. Tie sú „misgenderované“ celý život, nie sú okolo toho hysterické, nechcú byť mužmi a gender je im ukradnutý. A po pravde, sú to najväčšie bojovníčky za ženské práva.

Keby si mala v súčasnosti 13-14 rokov, ako myslíš, že by to dopadlo?

Ja som veľmi vďačná za to, že vtedy nebol internet a sociálne siete. Pretože presne tam by som hľadala informácie. A čo by som sa vo svojej teenagerskej zmätenosti dozvedela, ak by ma zasiahla trans agenda? Že nie je dôležité, aké mám pohlavie, ale ako sa cítim vo svojej hlave. Takže vo chvíli, keď by som zistila, že cítim niečo k žene, by som si vyvodila, že musím byť muž. Keby som povedala rodičom, že sa mi páčia ženy, išli by na internet a čo by našli? Že nie je dôležité, aké mám pohlavie, ale ako sa cítim vo svojej hlave. Vyvodili by si z toho, že som muž uväznený v ženskom tele. A ja by som to samozrejme akceptovala, protože to by bola realita, ktorá by mi bola predkladaná. Pochopila by som to ako – žena lesba: spoločensky neprijateľné, hetero transmuž: spoločensky prijateľné. Toto je nový druh homofóbie. Niektorí rodičia chcú mať radšej hetero syna alebo dcéru namiesto toho, aby ich prijali ako gejov a lesby.

Čo hovoríš na to, že je v denníku Sme v súčasnosti hlavným hovorcom LGB komunity heterosexuálny muž tvrdiaci, že je lesba?

Dozvedela som sa to iba prednedávnom a bol to pre mňa šok. Čo na to slovenské lesby? O tom, kto sú lesby, som sa vyjadrila už skôr.

Aj na Slovensku dnes mnohé feministky tvrdia, že muž môže byť lesbou. Nezáleží teda podľa nich na pohlaví, ale na tom, ako sa kto „identifikuje“.

Pokiaľ to tvrdia, myslím, že si neuvedomujú dôsledky. Existuje taký obláčik menom „Love, Peace, Harmony“, v slovenskom preklade „Lóve, Penis, Hormóny“, na ktorom keď sa sedí, ani si nevšimneme, že zatiaľ čo bojujeme za práva jedného, potláčame práva niekoho iného. Alebo si feministky tie dôsledky uvedomujú, len sa z rôznych dôvodov nevyjadria verejne. Môžu sa báť byť proti presvedčeniu väčšiny. Aschov experiment dokazuje, že ľudia povedia aj názory, ktorým neveria, len preto, že im verí väčšina. Možu sa báť, že rania city svojich trans priateľov či známych, nie každý má odvahu. Tiež je dobré pozrieť sa, odkiaľ tečú peniaze, lebo ako sa hovorí „Follow the Money“. Alebo sú tie feministky skutočne presvedčené, že každý má právo na všetko. Aj liberalizmus však musí mať niekde svoje hranice. Zlo nie je hlúpe. Teší sa z našeho mlčania. Čaká. Presne na ten moment, keď posunieme hranice.

Čo by si týmto feministkám odkázala?

Nechcem nikoho o ničom presviedčať. Len apelujem na používanie zdravého rozumu, na to, aby sme stavali na vede a faktoch, nie na ideológii a pocitoch. Keď nás niekto presvedčí, že 1 + 1 = 3, tak nás už presvedčí o čomkoľvek. Myslím, že Sufražetkám ako ženy niečo dlžíme. Aspoň vďačnosť, keď už nič iné. Práva, ktoré dnes ženy majú, boli vybojované veľmi tvrdo. Mám pocit, ale to sa týka celej spoločnosti a platí to všeobecne, že v rámci histórie prepadáme strate pamäti.