Denník N

Vladimír: Môj útek z komunizmu

Toto je príbeh rodiny, ktorá sa po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy začala emigráciou trhať. Postupne boli pod tlakom režimu donútení opustiť svoju vlasť všetci súrodenci. Ako posledný odišiel za hranice Vladimír. V roku 1986 sa mu podarilo dostať na Západ aj so svojimi dvomi synmi cez Juhosláviu. Príbeh jeho úteku vám predkladám tak, ako mi ho opísal vlastnými slovami on sám.

Ako prvý musel odísť Peter

Moji rodičia mali 4 deti: staršieho brata Petra (1944), mňa (1945), sestru Noru (1946) a najmladšieho brata Andreja (1950). Keď 21. augusta 1968 prepadli a obsadili vojská Varšavskej zmluvy Československo, začal postupný rozpad našej rodiny. Môj starší brat Peter bol katolícky aktivista v Matici slovenskej. V r. 1969 bol preto pod tlakom prvého tajomníka ÚV KSS Gustáva Husáka donútený emigrovať aj s rodinou do západného Nemecka. Podarilo sa mu to tesne pred 7. októbrom 1969, kedy režim uzavrel všetky hranice na Západ. Od tohto dňa totiž prestali platiť pečiatkové cestovné doložky v pasoch. Nové doložky našej rodine nedali vôbec, lebo Peter bol v zahraničí nelegálne. Preto sme celé 70. roky nemohli vycestovať na Západ. Petrovi sa po 10 rokoch podarilo legalizovať svoj pobyt v NSR a preto nás od roku 1979 mohol začať navštevovať. Nás ale aj tak naďalej za ním do Nemecka nepúšťali. Môjmu bratovi Petrovi sa v Nemecku dobre darilo a pracoval ako obchodný zástupca švajčiarskej firmy Ciba-Geigy. Keď k nám prvýkrát prišiel na návštevu, hneď ho ŠtB začala nútiť na priemyselnú špionáž, lebo firma vyrábala aj komponenty pre americkú NASA.

Andrej a Nora

Keďže brat Peter odmietol akúkoľvek spoluprácu s ŠtB, začali eštébáci vytvárať tlak na mladšieho brata Andreja, ktorý vtedy pracoval ako lekár na OÚNZ Bratislava-vidiek, kde okrem iného robil pre vojenskú správu vstupné lekárske prehliadky brancov. Pod týmto tlakom nakoniec aj on aj moja sestra Nora emigrovali aj s rodinami v júli 1984 do západného Nemecka.

Nátlak ŠtB na Vladimíra

Ostal som teda ja sám s rodičmi v rodnej Bratislave. Netrvalo dlho a začala aj na mňa ŠtB vytvárať tlak. Najprv ma predvolali na Februárku vo veci kontroly môjho cestovného pasu. Myslel som si, že mi idú pas zobrať, aby som nemohol emigrovať. Keď som tam prišiel, o môj pas sa vôbec nestarali. Zaujímali ich iba moje kontakty s Jánom Čarnogurským, ktorého manželka bola vtedy moja kolegyňa a bývalá spolužiačka na SVŠT. Vedel som, že toto je iba zámienka na ďalšiu spoluprácu. Preto som sa aj ja v lete 1986 rozhodol emigrovať za ostatnými súrodencami do Nemecka a to cez Juhosláviu.

Vladimír 1983Vladimír (1983)

Príprava na cestu do Juhoslávie

Aby som dostal výjazdnú doložku do Juhoslávie, sľúbil som majorovi Lukáčovi (tak sa mi predstavil ten môj dôstojník ŠtB), že mu zoženiem požadované informácie o Jánovi Čarnogurskom, ak mi vybaví doložky pre mňa a moju rodinu do Juhoslávie. Keď som pod touto zámienkou a po mnohých urgenciách u majora Lukáča cestovné doložky nakoniec dostal, bol už október. Myslel som si, že to on urobil naschvál, aby som už s deťmi nemohol utiecť, lebo bez povolenia školy nemohli vtedy deti počas školského roka vynechať vyučovanie. A povolenie školy by som iste nedostal, lebo v októbri, keď už začalo v noci mrznúť, by nikto neuveril, že sa ideme kúpať na Jadran.

Preto som musel okamžite predať svoj dom v Devínskej Novej Vsi, kde sme vtedy bývali. Aj tento predaj som mal už vopred v lete pripravený a budúceho kupca som musel „naťahovať“ až do októbra, lebo ak by som cestovnú doložku nakoniec nedostal (na sľuby majorov ŠtB sa nedalo nikdy spoľahnúť), musel by som odskočiť v poslednej chvíli od predaja. Všetky nutné úradné dokumenty pri predaji som vybavil za 2 dni, čo mi nikto doteraz nechce veriť.

Mal som jedného kamaráta, ktorý bol vtedy vedúci colnice v Rusovciach/Rajke. Ten mi raz povedal, že ak chcem prejsť hranice bez ťažkostí, nech dôjdem na hraničný priechod tesne pred siedmou ráno alebo večer. Colníci mali vtedy 12-hodinové služby a tesne pred výmenou služieb boli tí končiaci už takí unavení, že skoro vôbec nekontrolovali. A tí noví ešte nesmeli kontrolovať. Zároveň mi povedal, že ak si vybavím na rakúskom konzuláte v Bratislave rakúske tranzitné vízum, ktoré som potreboval na opustenie Juhoslávie, tak to budú naši hraničiari považovať za pokus o ilegálne opustenie republiky. Takže po tejto informácii som musel zistiť, ako sa dá vybaviť rakúske vízum v Juhoslávii. Jediný rakúsky konzulát bol vtedy v Záhrebe. Ešte z Bratislavy som tam zatelefonoval, aby som zistil, čo budem na to potrebovať. Otváracie hodiny mali v pracovných dňoch od 8.00 do 12.00.

Rýchly prechod do Maďarska

Aby mi na to nedošli na ŠtB, musel som ešte v ten istý deň, keď som predal dom (vo štvrtok 9. októbra 1986), opustiť Slovensko. Rozhodol som sa pre hraničný priechod Medveďov, lebo priechod Rusovce/Rajka mi bol podozrivý. Z domu som vyrazil navečer o piatej. Po krátkej rozlúčke u rodičov som sa vydal na najdobrodružnejšiu cestu svojho života. Rýchlosť jazdy som prispôsobil tak, aby som na hraničný priechod v Medveďove dorazil o 18.45. Nikoho tam vtedy nebolo. Čakal som 5 minút v aute a nikto sa o mňa nezaujímal. Keď som videl, že sa blíži 19-ta hodina, vystúpil som z auta a vošiel som do budovy colnice. Tam som videl všetkých colníkov pri stole ako už popíjajú. Rozkričal som sa, že tu už hodinu stojím a nikto ku mne nepríde, čo je to za socialistickú pracovnú morálku. V tom momente mi nič iné nenapadlo. Nato vstal jeden colník, unavene prišiel k môjmu autu a vyžiadal si naše pasy. Vrazil do nich svoju pečiatku a nahnevane povedal, aby sme zmizli. Tak sme aj zmizli do Maďarska. Myslel som si, že najväčšia kontrola bola za nami. Na druhý deň som zistil, ako veľmi som sa mýlil.

Hranica MedveďovSlovensko-maďarská hranica na moste v Medveďove (zdroj: Wikimedia Commons)

Do Juhoslávie

Po výstupe na colnici v Medveďove som bol tak nervovo vyčerpaný, že cez celé Maďarsko musel auto šoférovať môj syn Karol, vtedy ešte ani nie 16-ročný, teda bez vodičského preukazu. Cesta cez Maďarsko nám trvala asi 3 hodiny. Tesne pred polnocou sme dorazili na maďarsko-juhoslovanský hraničný priechod.  Keďže do Záhrebu to bolo už len asi 150 kilometrov, rozhodli sme sa prespať ešte v maďarskej hraničnej dedine Rédics. Ráno sme vyštartovali a po takmer žiadnej kontrole na priechode sme sa rýchlo vydali na cestu do Záhrebu, kde sme museli najneskôr do pol dvanástej nájsť rakúsky konzulát, lebo potom už nebrali ďalšie žiadosti o vízum. A keďže bol piatok, znova otvárali až v pondelok ráno. To som nemohol dopustiť.

Rakúsky konzulát

Na konzulát sme dorazili asi o 11-tej. Po vyplnení žiadosti o vízum mi zobrali pas a oznámili, ze mám prísť o pol hodiny a doniesť 2-krát 5000 dinárov v hotovosti. V našej banke som ale dostal dináre iba v cestovných šekoch, takže som rýchlo musel nájsť nejakú banku, ktorá by mi vymenila šeky za hotovosť. V banke som zistil, že bez pasu sa šeky nedajú vymeniť. Vtedy mi napadla spásonosná myšlienka, že som si predtým ukryl do auta starý (už neplatný) sivý československý pas, ktorý bol voľakedy platný iba na cestu do Juhoslávie. Preto sme so synom rýchlo rozmontovali časť auta a vybrali sme môj sivý pas. Ľudia na ulici sa pristavovali, lebo si mysleli, ze kradneme auto. Na hranici by mi ten pas vzali, ale v banke nikto nevedel, že je neplatný. V tomto prípade ma socialistický neporiadok zachránil. S hotovosťou sme dorazili o dvanástej na rakúsky konzulát a prevzali sme si naše platné pasy s rakúskymi tranzitnými vízami. Vtedy som už nevidel žiadnu prekážku, aby sme boli o pár hodín v Rakúsku.

Na prvýkrát nás do Rakúska nepustili

Po malej obedňajšej prestávke som sa rozhodol prejsť do Rakúska cez hraničný priechod Korensko sedlo, ktorý leží tesne pri talianskych hraniciach. Dorazili sme tam večer o desiatej.

Korensko sedloHraničný priechod Korensko sedlo (zdroj: Wikimedia Commons)

Keď som juhoslovanskej pasovej kontrole predložil naše pasy, hneď pozerali naše rakúske víza. Keď ich dôstojník zbadal, rozkázal mi, aby som vyšiel s autom nabok a vystúpil z auta. Musel som s ním vojsť do budovy colnice, kde ma zaviedol za vedúcim a tomu odovzdal naše pasy s poznámkou, že rakúske víza sú vydané v Záhrebe. Vedúci sa ma opýtal, prečo mám rakúske víza vydané v Záhrebe a nie v ČSSR. Odpovedal som mu, že som sa až v Juhoslávii rozhodol vrátiť sa do ČSSR cez Rakúsko. Nič lepšieho mi vtedy narýchlo nenapadlo. On ukázal na pečiatku v mojom pase, kedy som prešiel hranice do Juhoslávie. Povedal mi, že som bol dokopy iba 15 hodín v Juhoslávii. Preto toto považuje za pokus o útek. Zároveň mi oznámil, že tento rok uzatvorila vláda ČSSR a Juhoslávie dohodu, že do Rakúska môžu prejsť iba cestujúci, ktorí majú rakúske víza vydané v ČSSR. Kto má vízum vydané v Juhoslávii, toho treba považovať za utečenca. Preto sa musím okamžite otočiť a vrátiť sa do ČSSR. Oni to musia hlásiť na naše veľvyslanectvo. Vtedy som zistil, že ma obkolesili dvaja vojaci s namierenými samopalmi. Vonku som videl, že aj moje auto s deťmi obkolesili viacerí vojaci so samopalmi. Keďže rakúska colnica bola vzdialená asi len sto metrov, odprevádzali ma všetci vojaci so samopalmi, kým som sa otočil a vracal sa dolu kopcom do Juhoslávie. Moje deti boli také rozrušené, že ten menší sa triasol a musel som mu dať v najbližšej dedine alkohol, aby sa utíšil.

Druhý pokus

Keďže bola už noc, museli sme niekde prenocovať. V aute sa nedalo, lebo už bolo pod nulou. V prvej obci s názvom Bled som zaklopal na dvere jedného sedliackeho domu a opýtal som sa, či nás nechajú prenocovať. Keď som domácej pani vypovedal celú moju históriu, ubytovala nás zadarmo v jednej izbe a vyrozprávala mi, čo sa to leto dialo v ich dedine. Hlavná cesta bola zaprataná opustenými autami z ČSSR. Ich majitelia zaparkovali autá a s pár vecami, mnohokrát s malými deťmi, utekali do kopca a pokúšali sa utiecť cez zelenú hranicu do Rakúska. Keďže na tejto hranici sa už vtedy strieľalo, mnohí vraj boli zranení a niektorí aj zastrelení.

To nám v našej situácii veru na nálade nepridalo. Preto som sa rozhodol, že na druhý deň sa pokúsim znova o prechod na blízkom hraničnom priechode Ljubelj/Loiblpass. Keď sme tam dorazili, opakovala sa takmer tá istá situácia znova. Znova nás obkolesili asi 4 vojaci so samopalmi a zavolali vedúceho colnice. Ten nám povedal, ze to dáva do teleprintu a na každej colnici v Juhoslávii som vedený ako narušiteľ ich hraníc, teda ďalší pokus je beznádejný a musím sa okamžite vrátiť do ČSSR. Keď som sa otočil a vracal som sa znova do Juhoslávie, zistil som, ze ma nasleduje iba jeden vojak. Preto som zastavil a rozpovedal som mu, že ja sa už nemôžem vrátiť do ČSSR, lebo ma hneď zatvoria. Nato mi on poradil, aby som okamžite išiel na autostrádny hraničný priechod Šentilj/Spielfeld nad Mariborom. Tam mám zaparkovať auto na parkovisku colnice a sám sa mám vybrať za vedúcim colnice. Ten, ktorý má teraz službu, je vraj ustašovec, ako tento vojak. Jemu mám povedať pravdivo celú históriu a povedať, že ma posiela jeden ustašovec z hraničného priechodu Ljubelj.

LjubeljBývalý hraničný priechod Ljubelj (zdroj: Wikimedia Commons)

Do tretice všetko dobré

Tak som aj urobil a veľkou rýchlosťou som trielil na tento hraničný priechod. Keď som vošiel do colnice a pýtal som sa na vedúceho, prišiel jeden starší pán a jemu som toto celé medzi štyrmi očami porozprával. Nato mi tento vedúci povedal, aby som mu ukázal, kde a aké mám auto. Ukázal som mu, že tá zelená škodovka je moja. Kázal mi zaradiť sa do prvého z dvoch jazdných pruhov a pomaly sa približovať ku kontrole. V momente kontroly nemám spustiť okno, ako to robili všetci ostatní, a na okno zvnútra mám pritlačiť naše neotvorené pasy. Tak som urobil. Keď som prišiel na rad na kontrolu, videl som, že tento vedúci vymenil službukonajúceho colníka a keď ma uvidel, mávol rukou, aby som pokračoval v jazde. Asi po sto metroch sme boli na rakúskej strane a prešli cez ich kontrolu bez problémov. Takto sme sa v sobotu 11. októbra 1986 o 14.30 dostali na slobodu do Rakúska.

SpielfeldHraničný priechod Šentilj/Spielfeld (zdroj: Wikimedia Commons)

Ja som bol znova tak nervovo vyčerpaný, že zase musel cez Rakúsko jazdiť môj syn Karol, ktorý bol vtedy moja najväčšia opora. Ešte z hraničného priechodu som telefonoval bratovi Andrejovi do Nemecka, že sa mi podarilo konečne prejsť juhoslovanské hranice a idem do Salzburgu, na nemecké hranice. V Salzburgu v staničnej reštaurácii sme sa potom stretli. Brat ma potom bez problémov previedol do Nemecka, lebo my sme nemali nemecké víza. V nedeľu sme dorazili do Bad Mergentheimu, kde vtedy býval môj brat Andrej. Vtedy sa skončila naša Odysea a cítil som obrovskú úľavu po dňoch strachu o náš život. Tento pocit si dokáže predstaviť dnes už asi iba ten, kto takéto niečo sám prežil.

Azyl v Nemecku

Keď sme si potom podali v Nemecku žiadosť o azyl, kde som podrobne opísal svoju situáciu, dostali sme ho v najkratšom termíne. Myslel som si, že budem mať v Nemecku pokoj od ŠtB. Aj v tomto som sa mýlil. Dozvedel som sa z Bratislavy, že ten colník z hraničného priechodu Medveďov, ktorý ma pustil v októbri so školopovinnými deťmi do zahraničia, bol za to potrestaný. ŠtB vyšetrovala aj u môjho zamestnávateľa, prečo mi dali súhlas na vycestovanie do Juhoslávie v októbri. Nakoniec sa mi telefonicky vyhrážal major Lukáč z ŠtB v Bratislave, že som mu spôsobil škodu v zamestnaní a on sa mi zato pomstí na deťoch. Preto som musel každý deň vodiť môjho 10-ročného syna osobne do školy aj z nej a škole som prikázal vydať ho iba mne, aj keby mal niekto iný nejaké povolenie. Tento strach vo mne pominul až v novembri 1989, keď došlo v ČSSR k nežnej revolúcii.

Freiburg 1987V Nemecku (1987)

Pán Vladimír dnes žije v Nemecku. Starší syn Karol je strojný inžinier a 15  rokov pracuje v automobilke BMW v Mníchove, kde je v súčasnosti vedúci vývoja prevodoviek. Mladší syn Vladimír pracuje na spolkovej polícii Bádensko-Württembersko.


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Súvisiace: Za Železnú oponu okľukou cez Juhosláviu

Zdroj: E-mailová korešpondencia s p. Vladimírom

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie