Denník N

U. K. Le Guinová: Proč číst fantasy (Čitateľský denník 3/2021)

„Víte, já myslím, že jsme tu došli k něčemu strašnému: tvrdě pracující, bezúhonný a zodpovědný občan, dospělý a vzdělaný člověk se bojí draků a bojí se hobitů — pohádkové bytosti ho děsí k smrti. Je to legrační i strašné zároveň. Něco je tady úplně špatně. Nevím, co jiného s tím dělat, než pokusit se tomu člověku zodpovědet otázku, kterou nám klade — přestože ji často klade agresivně a pohrdavě.

K čemu je to všechno dobré?‘ ptá se nás. ‚Draci a hobiti a malí zelení mužíčci — k čemu to je?‘

Tu nejpravdivější odpověď si bohužel nevyslechne. Prostě ji nechce slyšet. Nejpravdivější odpověď zní: ‚Je to k potěšení a požitku, který bys z toho mohl mít.‘

‚Na to nemám čas,‘ vyštěkne, spolkne lék na žaludeční vředy a odkvačí na golfové hřiště.

Takže skusme druhou nejpravdivější odpověď. Ta mu nejspíš nedolehne k uším o moc líp, ale musíme se o to alespoň pokusit: ‚Smyslem imaginativní literatury je prohloubit tvé chápaní světa — to, jak rozumíš svým bližním i svým vlastním pocitům, jak rozumíš svému údělu.‘“

Ursulu K. Le Guinovú môžete poznať ako autorku Čarodeja Zememorí (ktorý, mimochodom, u nás v lete vyjde v novom súbornom ilustrovanom vydaní). Počas svojho života bola pozvaná na mnohé prednášky a semináre, kde hovorila nielen o spisovateľskom remesle, ale aj o podstate toho, čo je fantasy — alebo, aby sme boli presnejší, imaginatívna literatúra. Proč se Američané bojí draků?, Znovu si přečíst Králička Petra alebo Bok po boku, tlapku v ruce sú eseje, v ktorých sa jemne dotýka histórie, ale najmä významu a dôvodov, prečo vôbec čítať tento druh literatúry.

Je fantasy naozaj „len“ úniková literatúra, pre večne nedospelých podivínov, ako to vnímali jej rovesníci? Od prelomu milénia, ktorý sprevádzala silná vlna záujmu o drakov, čarodejníkov a hobitov, sa to trocha zmenilo, ale stále tu vo vzduchu visí otázka: nie sú dobrodružstvá takého Harryho Pottera predsa len iba oddychovou knihou neporovnateľnou s kvalitami realistických prúdov? Nie je tento „žáner“ primitívny, neintelektuálny, detinský? Hovoriace zvieratá, kráčajúce stromy, kúzelné prstene — nepotrebujeme radšej sociálne romány o problémoch somálskych rybárov, ktoré sú zároveň kritikou kapitalizmu a neviem čoho ešte všetkého?

Le Guinová tvrdí, že nie. Fantasy je podľa nej ako stvorená na to, aby skúmala rozdiely medzi dobrom a zlom, statočnosťou a zbabelosťou, zamýšľala sa nad dôsledkami ľudského správania a jeho dopadov na morálku i charakter. Statočný muž, láskavá žena, kráľ, prorok, zradca, blázon — vo fantasy je charakter postavy častokrát menej dôležitejší, než rola, ktorú predstavuje. A práve vďaka tomu, že takto nadväzuje na tisícročnú tradíciu symbolov, mýtov a obrazov, ich môže predstaviť celkom otvorene a bez novodobých masiek.

Fantasy je preto asi jediný žáner, ktorý vyhľadávajú rovnako deti, ako i starci. Sú to príbehy, ktoré môže človek spokojne čítať v trinástich, a s úžasom pochopiť v tridsiatich — napríklad môj milovaný Pán Prsteňov je úplne dospelá kniha o dospelých starostiach, ako neustále zisťujem. Áno, Stredozem nie je skutočná — ale je pravdivá. Podstata dobra, krásy a priateľstva je to, čo nás k nej priťahuje. Príbehy o jednorožcoch síce nie sú skutočné (a deti to vedia), ale pravda v nich obsiahnutá spochybňuje všetko falošné, čím ako vážení dospeláci častokrát žijeme.

Preto potrebujeme čítať fantasy. Aby nám otvárala oči, ukazovala na hlboké pravdy schované za šedým plášťom každodennej rutiny a pripomínala, že aj zvieratá rozprávajú.

U. K. Le Guinová: Proč číst fantasy
Gnóm!, 2019
160 strán
*
90 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, comicsoch, kultúre, Bardejove a tak podobne.