Denník N

Slovensko potrebuje víziu. Založenú na vzdelaní a konkurencieschopnosti

Keď bol ešte Mikuláš Dzurinda premiérom, stretol sa raz s predsedom nórskej vlády. Nórsky premiér Dzurindu prekvapil slovami, že mu niektoré aspekty jeho práce na Slovensku závidí. Na prvý pohľad je zvláštne a nelogické tvrdiť, že premiér relatívne malého a chudobného Slovenska, ktorý sa snaží nakopnúť ekonomiku ťažkými reformami a posunúť krajinu do členstva v NATO a EÚ, ktoré vôbec nie je automaticky garantované, má v niečom ľahšiu prácu ako premiér relatívne vyspelého a bohatého Nórska, ktoré má množstvo zdrojov. Nórsky premiér však svoje slová dovysvetlil. Povedal, že na Slovensku môže premiér občanom a rôznym záujmovým skupinám či politickým spojencom jednoducho povedať, že nemá zdroje, nedá sa. V Nórsku sa však takto jednoducho ale pravdivo vyhovárať nemôže, pretože Nórsko má množstvo zdrojov, najmä bohaté zásoby nerastných surovín a prírodných zdrojov a predovšetkým má v štátnej pokladnici a rezervných fondoch nasporené veľké množstvo peňazí. Nórsko je tak bohatou krajinou, že časť svojich peňazí daruje aj zahraničným projektom. S tzv. nórskymi fondmi máme skúsenosť aj na Slovensku, kde boli takýmto spôsobom financované mnohé historické či kultúrne pamiatky.

Prečo však opisujem túto príhodu z minulosti? Aj na nej je totiž pekne vidno, ako rôzne sú krajiny v rámci celého sveta, ba dokonca v rámci jedného kontinentu či regionálneho spoločenstva. Rovnako rôznorodé sú ich zdroje bohatstva, nielen v kvantite, ale aj po stránke kvalitatívnej. Spomenuté Nórsko má veľké zásoby ropy a zemného plynu, má rozsiahle more, ktoré krajine poskytuje významnú možnosť veľkých obratov v rámci rybolovu. Veľké krajiny ako Spojené štáty americké, Rusko, či krajiny z istého pohľadu vhodne geograficky lokalizované, ako napríklad Saudská Arábia či Spojené arabské emiráty majú tiež obrovské zdroje nerastných surovín a teda aj bohatstva. Ako sú na tom však malé krajiny vrátane Slovenska? Z čoho tie čerpajú zdroje svojho bohatstva?

Aj spomenutý expremiér Mikuláš Dzurinda si kládol túto otázku a dospel k logickému záveru, že významným zdrojom bohatstva malej a vôbec akejkoľvek krajiny sú, alebo by aspoň mali byť, jej vlastní ľudia a to, ako sú vzdelaní a schopní. Iste, na Slovensku máme množstvo prírodných, historických či kultúrnych zaujímavostí, ktoré sú tiež našim bohatstvom a ktoré môžeme využiť pri propagácii cestovného ruchu v našej krajine. Svoje pamiatky má však každá krajina a v konečnom dôsledku záleží opäť len na miestnych ľuďoch a ich schopnostiach, ako ich dokážu v zahraničí, ale aj pred domácim publikom spropagovať. Vzdelaní ľudia sú najväčšou konkurenčnou výhodou, akú môžu krajina a jej ekonomika a spoločnosť získať oproti ostatným krajinám a národom. Uvedomovali si to aj naši rodičia, prarodičia a ďalší predkovia. Mnohí sa často snažili našetriť to málo čo dokázali na to, aby svoje deti poslali na štúdiá. Neboli vzdelaní, mnohým veciam nerozumeli, ale boli múdri, vedeli, že vzdelanie má oslobodzujúcu moc a že je pre budúcnosť ich potomkov v rýchlo sa meniacom svete nesmierne dôležité.

Lenže ako sme na tom z hľadiska vzdelanosti na Slovensku? Ako som spomenul, expremiér Dzurinda si uvedomoval závažnosť tejto otázky a azda sa aj chystal na možné reformy v oblasti školstva. Jeho vládu však v roku 2006 vystriedala vláda Fica, Slotu a Mečiara. Po krátkej pauze Radičovej vlády tu od roku 2012 vládol nepretržite Smer-SD na čele s Robertom Ficom a neskôr aj Petrom Pellegrinim. Počas tohto obdobia sa školstvo (rovnako ako ďalšie oblasti) posunulo dopredu len veľmi málo alebo vôbec, je možné, že sme v niektorých aspektoch (podobne ako v niektorých ekonomických ukazovateľoch) začali zaostávať za našimi susedmi a kolegami z postsocialistických krajín. Učitelia sa pravidelne dožadovali zvyšovania svojich podhodnotených platov, odborníci chceli zaviesť rozsiahlu školskú reformu. V roku 2020 prišla pandémia nového koronavírusu SARS-CoV-2, čo školstvu uštedrilo ďalšiu ranu, školy sa zatvorili, učitelia a žiaci zostali doma a museli sa dlhý čas učiť distančne. Takáto výučba však, napriek tomu, že nie je kvalitatívne rovnaká ako výučba prezenčná, odhalila mnohé ďalšie nedostatky a prekážky, najmä v oblasti práce s deťmi z chudobnejších socioekonomických pomerov. V čase písania tohto textu sú školy stále zavreté, ich postupné otvorenie sa predbežne odhaduje na február 2021, pod podmienkou, že sa otestujú žiaci i učitelia.

Prečo je však vzdelanie dôležité osobitne pre Slovensko a pre budúcnosť našej krajiny? Je to preto, lebo výsledky meraní hovoria o tom, že Slovensko je na tom v tomto ohľade pomerne zle. Veľmi nápomocným nástrojom v hodnotení a porovnávaní znalostí a schopností žiakov medzi krajinami je tzv. program PISA (Programme for International Student Assessment). Ide o medzinárodný výskum usporadúvaný Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Testovanie sa v rámci neho prvýkrát uskutočnilo v roku 2000 a organizuje sa každé tri roky. Jeho cieľom je zisťovanie úrovne v rámci čitateľskej, matematickej aj prírodovednej gramotnosti medzi žiakmi vo veku 15 rokov. Na základe týchto údajov panuje snaha zachytiť mieru, do akej si v rozdielnych krajinách sveta žiaci na konci povinnej školskej dochádzky osvojili patričné schopnosti pre zapojenie do spoločnosti. Prostredníctvom výsledkov sa snažia tvorcovia vzdelávacích politík zachytiť klady a zápory jednotlivých vzdelávacích systémov a zlepšiť ich. Jednou z hlavných charakteristík, ktorá projekt PISA odlišuje od predtým vykonávaných výskumov, je jeho zameranie na vedomosti využiteľné v pracovnom, osobnom či občianskom živote. Slovenskí žiaci v tomto hodnotení (poslednom za rok 2018) zaostávajú nielen za priemerom krajín OECD, ale aj za svojimi rovesníkmi zo všetkých krajín susediacich so Slovenskom a z ďalších európskych postsocialistických krajín. Pred nami sú aj Ukrajina, Bielorusko a Rusko. To nie je dobrá vizitka. Žiaci zaostávajú predovšetkým v čitateľskej gramotnosti, ale aj v matematickej či v prírodných vedách. Hodnotenie PISA za rok 2018 prikladám aj v tomto blogu. Je potrebné čo najskôr výrazne zvrátiť postavenie Slovenska nielen v tomto rebríčku. Inak nám nebudú dospievať ľudia schopní sa pracovne a ekonomicky presadiť v dnešnom rýchlo sa meniacom konkurenčnom svete. To sa bude prejavovať na vývoji a nedostatočnom vzraste prosperity Slovenska a jeho obyvateľov.

Vzdelanie je kľúčovou požiadavkou aj pri najdôležitejšej úlohe, pred akou Slovensko a jeho občania budú v budúcnosti stáť: pred zmenou zmýšľania voličov a zmenou politickej reprezentácie. Vzdelaní, informovaní a inteligentní voliči si nebudú na svoje zastupovanie v parlamente a vo vláde vyberať nezodpovedných populistov či extrémistov. Budú tvoriť zdravú občiansku spoločnosť, ktorá sa na spravovaní krajiny aj všetkých jej jednotlivých zložiek bude aktívne podieľať. Ivan Mikloš, bývalý podpredseda vlády a minister financií a Ronald Blaško, výkonný riaditeľ Americkej obchodnej komory napísali v Denníku N veľmi zaujímavý a dôležitý príspevok o tom, že reformám predstaveným Bruselu by mala predchádzať vízia krajiny. Plne sa s uvedenými pánmi v tomto smere stotožňujem. Je logické, že ak chceme kráčať po správne vytýčenej ceste a nie chaoticky, potrebujeme cieľ, bod, ku ktorému sa približujeme. Platí to v bežnom živote, ale malo by to platiť aj v politike a spoločnosti. Preto je dôležité a potrebné, stanoviť si víziu, ku ktorej by sa mala krajina, v našom prípade Slovensko uberať. Prostriedkom a zároveň aj cieľom takejto vízie by malo byť to, ako uvádzajú v poslednom odstavci svojho príspevku Mikloš s Blaškom, “aby sme mali čo najviac štátnikov, ktorým ide predovšetkým o budúce generácie, a nielen politikov, ktorým ide predovšetkým o budúce voľby”. Víziou by mala byť teda rozumová a hodnotová politika domácich politických predstaviteľov, ich morálna integrita, čestnosť, pravdovravnosť, ich schopnosť akcie ale aj empatie. Víziou by mala byť tiež prosperita budúcich generácií Sloveniek a Slovákov, ktorá by mala byť postavená na ich vzdelaní a konkurencieschopnosti v rámci Európy i sveta. Víziou by malo byť to, aby sme nielen v životnej úrovni a rôznych rebríčkoch prosperity dobiehali Západ, ale predbehli aj susediace a stredo/východoeurópske krajiny, ktoré, podobne ako Slovensko, prišli do Európskej únie zo socialistického bloku. Tento posledný bod je veľmi dôležitý, pretože, ako ukázal už spomínaný Ivan Mikloš, Slovensko výrazne zaostáva. Ako uviedol k prikladanému grafu: “Kým ešte v roku 2015 sme boli spomedzi postkomunistických krajín, ktoré vstupovali do EÚ v prvej vlne, v ekonomickej úrovni na obyvateľa na treťom mieste po Česku a Slovinsku, v roku 2019 sme už boli na šiestom a podľa odhadu rastu MMF na rok 2020 sa po tomto roku ocitneme na predposlednom, siedmom mieste, keď za nami ostane už len Lotyšsko. Postupne nás predbehli Estónsko, Litva, Poľsko aj Maďarsko.” Tento nelichotivý výsledok je predovšetkým zodpovednosťou krátkozrakých a nezodpovedných politík v rámci dvanásťročného smeráckeho vládnutia pod vedením Roberta Fica a Petra Pellegriniho. Nie som si istý, či Igor Matovič a ľudia okolo neho a v súčasnej vláde budú schopní tento trend otočiť. Zatiaľ v tomto smere veľa dôvodov na optimizmus neukázali. Chaos v riešení jesennej vlny pandémie, nekonečné hádky premiéra s ministrom hospodárstva, absencia normálnosti v komunikovaní premiéra s verejnosťou, neschopnosť vlády efektívne komunikovať svoje úspechy a plány do budúcna pred celým národom. To je len malá vzorka príkladov toho, aká je súčasná vláda a jej práca. Myslím si, že Igor Matovič robí najlepšiu kampaň Petrovi Pellegrinimu. Paradoxom je, že chce dosiahnuť úplný opak, teda presvedčiť Slovákov o tom, že je lepší ako Pellegrini, že vie zostaviť lepšiu vládu a prijímať lepšie riešenia, čo sa mu však vôbec nedarí. Je to, bohužiaľ, veľmi nešťastné, keďže som presvedčený o tom, že nielen Matovič, ale aj Pellegrini je viac-menej skrytou hrozbou pre úspešné napredovanie Slovenska a jeho demokracie. Vo svojom predchádzajúcom blogu som v jeho poslednej vete napísal, že umiernená a centristická politika s akcentom na aktuálne a pálčivé témy a s efektívnosťou presadzovania potrebných riešení založených na logickom, rozumovom ale aj hodnotovom a tradicionalistickom základe je podľa môjho názoru správnou cestou rozvoja demokratických krajín. Myslím, si, že je to aj správnou cestou rozvoja Slovenska. V rámci tohto rozvoja sa musíme nevyhnutne zamerať aj na ekonomické reformy. Iba tak zabezpečíme, že v životnej úrovni a prosperite postupne doženieme západnú Európu a v rebríčkoch budeme premianti. Nesmieme však pritom zabúdať na to, aká je naša historická skúsenosť, z akého prostredia sme ako národ vzišli, čo určovalo a určuje naše charakteristiky aj komu a čomu vďačíme za to, kde sme a kde v budúcnosti budeme. Iba pohľad do minulosti a na naše hodnoty nám môže pomôcť efektívne si vytýčiť cestu do budúcna. Rád by som na tejto ceste pomáhal Slovensku aj ja osobne.

Teraz najčítanejšie

Jakub Feltovič

Jakub Feltovič sa narodil v roku 1994 v Prešove. V domovských Lipanoch vyštudoval gymnázium, v roku 2008 ako 13-ročný zvíťazil vo svojej kategórii na Medzinárodnej olympiáde v ruskom jazyku v Moskve; svojho času v tejto súťaži triumfovala aj nemecká kancelárka Angela Merkelová. Prispieva blogmi o politike a medzinárodných vzťahoch, o financiách, ekonomike či o zdravotníctve. Bojuje za lepšie, demokratické a proeurópske Slovensko bez klamúcich a nečestných politikov, karieristov, oportunistov a nezodpovedných populistov. Taktiež bojuje za Slovensko bez extrémizmu, zastáva antifašistický, antikomunistický a antitotalitný postoj. Ideologicky a hodnotovo má blízko k rakúskemu kancelárovi Sebastianovi Kurzovi a k Európskej kresťanskej demokracii. Zasadzuje sa o rozvoj stredopravého politického spektra a kresťanskej demokracie na Slovensku. Zasadzuje sa o budovanie modernej, jednotnej, spravodlivej a ekonomicky, hospodársky a vojensky silnej a sociálne solidárnej Európskej únie. Jakub Feltovič was born in 1994 in Prešov. He graduated from grammar school in his home town of Lipany, in 2008 he won the International Olympics in Russian language in Moscow as a 13-year-old; formerly, German chancellor Angela Merkel also triumphed in this competition. He contributes blogs on politics and international relations, finance, economics and healthcare. He fights for better, democratic and pro-European Slovakia without deceptive and dishonest politicians, careerists, opportunists and irresponsible populists. He also fights for Slovakia without extremism, takes an anti-fascist, anti-communist and anti-totalitarian stance. Ideologically he is close to Austrian chancellor Sebastian Kurz and to European christian democracy. He advocates the development of the center-right political spectrum and christian democracy in Slovakia. He advocates the building of a modern, united, fair and economically and militarily strong and socially inclusive European Union.