Denník N

Kto môže za tisícky mŕtvych na Slovensku? Lži si nájdu vinníka vždy

Mnohé opatrenia vlád nemajú na mieru úmrtí v dôsledku ochorenia covid-19 jednoznačný vplyv.

Pán predseda vlády Igor Matovič už veľakrát prezentoval verejnosti informáciu, že za tisícky mŕtvych v dôsledku ochorenia na covid-19 môže jeho koaličný partner Richard Sulík, pretože – podľa neho – spôsobil omeškanie zavedenia celoplošného testovania.

Chápem snahu premiéra poskytovať voličom súvislosti v takej forme, ktorej porozumejú všetci, ale nerozumiem tomu, prečo ich pán Matovič podáva do tej miery, že sú celkom nepravdivé.

K celoplošnému testovaniu len krátko. Prvá jesenná pandemická vlna na prelome októbra a novembra mala podobný priebeh v mnohých krajinách Európy. Tiež sa im ju podarilo stlmiť a doviesť k poklesu. Podarilo sa im to s podobnými opatreniami ako na Slovensku, ale bez celoplošného testovania. Zodpovedať na otázku, kto spôsobil omeškanie v zavedení tohto zjavne málo významného opatrenia, si môže každý na základe množstva zdrojov, článkov a mediálnych vystúpení.

S úmrtiami v dôsledku ochorenia covid-19 je to však oveľa komplikovanejšie.

Už najmenej desať mesiacov vieme, že smrtnosť obyvateľstva z ochorenia covid-19 sa líši od krajiny ku krajine. Zjednodušene povedané, dve krajiny v rovnakej pandemickej vlne majú úplne iné podiely predčasných úmrtí v dôsledku ochorenia.

Napríklad v prvom týždni roku 2021 bol evidovaný podiel úmrtí v dôsledku ochorenia covid-19 v pomere k počtu infikovaných v európskych krajinách od 0,19 % (Írsko) až po 8,21 % (Bulharsko, prepočet autora podľa štatistík agentúry EÚ ECDC). Slovensko sa v tomto prepočte vyskytovalo približne v strede rebríčka (2,32 %).

Úmrtia sú dôsledkom mnohých faktorov

Aj niekoľko vedeckých článkov naznačuje, že počet úmrtí nemá, na rozdiel od počtu infikovaných, preukázateľnú jednoznačnú súvislosť s vládnymi opatreniami.

Napríklad štúdia zverejnená ešte v júli minulého roku v odbornom časopise The Lancet, ktorý je podrobovaný recenznému konaniu (tzv. peer review), ukázala, že v mnohých krajinách bol neúčinný aj samotný lockdown, najmä jeho neskoré zavedenie.

Autori analyzovali verejne dostupné údaje z 50 krajín s najvyššími počtami prípadov a vyhodnocovali vplyv vládnych zásahov, ako je napríklad lockdown či uzavretie hraníc, ale aj socioekonomických faktorov špecifických pre danú krajinu (HDP, hustota obyvateľstva, miera nezamestnanosti, Gini index a mnohé iné ukazovatele) a celkovej kapacity zdravotnej starostlivosti na celkové prípady COVID-19 (vyliečení pacienti alebo kritické prípady) a úmrtia.

Zistili, že vládne kroky, akými sú uzavretie hraníc, tvrdý lockdown a vysoká miera testovania, neboli spojené so štatisticky významným znížením počtu kritických prípadov alebo úmrtí v dôsledku ochorenia.

Za zvýšeným miery šírenia vírusu a celkovou úmrtnosťou vidia najmä tieto faktory: nízka úroveň pripravenosti krajiny na včasné odhalenie blížiacej sa pandémie, nedostatočný reporting, obmedzená kapacita zdravotnej starostlivosti a tiež špecifiká populácie, akými sú pokročilý vek, obezita, vyššia miera nezamestnanosti a tiež hrubý domáci produkt. Na úmrtnosť vplýval negatívne aj faktor nízkeho počtu sestier na milión obyvateľov, či miera rozšírenia fajčenia.

Autori v rámci štúdie zistili, že existuje spojitosť medzi počtom dní do vyhlásenia akéhokoľvek lockdownu (od prvého zisteného prípadu) a celkovým počtom hlásených prípadov na milión obyvateľov, pričom dlhší čas pred implementáciou akéhokoľvek lockdownu bol spojený s nižším počtom zistených prípadov.

Podľa zistení štúdie bol zvyšujúci sa počet dní do uzavretia hraníc spojený s vyšším počtom prípadov a reštriktívnejšie opatrenia v oblasti verejného zdravia boli spojené s nárastom počtu vyliečených prípadov na milión obyvateľov. To naznačuje, že včasné uzavretie hraníc má významne pozitívny efekt.

Tieto zistenia podľa autorov naznačujú, že reštriktívnejšie postupy v oblasti verejného zdravia môžu skutočne súvisieť s menším prenosom a lepšími výsledkami, keďže môžu zmierniť vrchol prenosu a zabrániť tak preťaženiu kapacít zdravotníckeho systému, čo by uľahčilo dosiahnutie vyššej miery zotavenia. V analýze však úplný lockdown a rozsiahle testovanie nesúviseli so znížením počtu kritických prípadov alebo celkovej úmrtnosti.

Jednoducho, s lockdownom treba predovšetkým začať včas.

Podľa autorov tvrdý lockdown môže byť účinný iba v tých krajinách, kde ho možno ľahko implementovať a vynucovať.

Aj ďalší výskum z Telavivskej univerzity zverejnený v októbri v recenzovanom odbornom časopise EMBO Molecular Medicine naznačuje, že prísny lockdown nemusí zachrániť životy.

Vedci analyzovali údaje o mobilite zhromaždené z mobilných telefónov a nezistili štatistickú súvislosť medzi prísnosťou lockdownu a počtom úmrtí v dôsledku ochorenia COVID-19.

Zistenia naznačujú, že krajiny, ktoré presadzovali prísny lockdown, mohli dosiahnuť podobné výsledky s menej prísnymi obmedzeniami mobility, pokiaľ by sa sociálny odstup začal uplatňovať čo najskôr po zaznamenaní prvých prípadov. Tým mohli krajiny predísť aj väčším socioekonomickým škodám.

Podľa autorov by oneskorenie zavedenia sociálneho odstupu o 7,49 dňa viedlo k zdvojnásobeniu celkového očakávaného počtu úmrtí.

Výsledky analýzy tak ukazujú, že sociálny odstup je hlavným faktorom pri kontrole šírenia COVID-19.

Ukazuje však tiež, že prísny lockdown nie je potrebný.

Autori preto navrhujú prijať miernu formu lockdownu, ktorú bude spoločnosť tolerovať na dlhšie časové obdobie, s minimálnymi socioekonomickými škodami.

Tretia štúdia, ktorú v novembri publikoval časopis Frontiers in Public Health, ukazuje, že lockdown ani jeho miera prísnosti (tzv. Stringency Index) nekorelujú s nižšou mierou úmrtí.

Vedci zhromaždili údaje zo 160 krajín za prvých osem mesiacov pandémie a testovali množstvo faktorov, ako je úroveň verejného zdravia, demografia, vládna politika, ekonomika a životné prostredie, aby zistili, ako každá z nich koreluje s úmrtnosťou na COVID-19.

Táto analýza ukazuje, že vyššia miera úmrtnosti sa väčšinou objavuje v krajinách, ktoré dosahujú vyššiu priemernú dĺžku života a v poslednej dobe vykazujú spomalenie tohto vývoja. Majú tiež vyšší HDP a vyššie úrovne chronických chorôb (napríklad kardiovaskulárne ochorenia a rakovina) spojené s hlavnými metabolickými rizikovými faktormi (neaktívny životný štýl, sedavosť a obezita).

Túto záťaž pritom nezmiernili ani prísnejšie verejné politiky.

Pokiaľ ide o opatrenia vlády, podľa autorov sa nezistila súvislosť s výsledkom, čo naznačuje, že ostatné skúmané faktory boli pri úmrtí na COVID-19 dôležitejšie ako politické opatrenia prijaté na boj proti vírusu, s výnimkou indexu ekonomickej podpory.

Napokon aj analytici Bloombergu zverejnili správu, podľa ktorej úmrtnosť na COVID-19 nie je spojená s prísnosťou lockdownu. V analýze tiež vychádzali z indexu prísnosti, ktorý vytvorili výskumníci na Blavatnik School of Government v rámci Oxfordskej univerzity.

Pandémie predstavujú závažný problém. Ako však ukazujú spomínané štúdie, slepá viera v to, že ich dokážu efektívne vyriešiť „centrálni plánovači“, môže z dlhodobého hľadiska viesť ešte k väčším ťažkostiam pre celú spoločnosť.

Jednoducho zhrnuté, mnohé vládne opatrenia síce majú pozitívny efekt na zníženie miery chorobnosti na covid-19, ale na úmrtnosť v dôsledku ochorenia nie.

Rozlišujme pravdu od lži

Počet a podiel úmrtí na ochorenie covid-19 sa často považuje za jeden z kľúčových ukazovateľov pre rozhodovania vlád. Zdá sa, že celkom neoprávnene. Oveľa korektnejšími ukazovateľmi sú naplnenosť lôžok či kapacita disponibilného zdravotníckeho personálu.

Vysoký počet úmrtí ovplyvňuje veľa faktorov, ktoré sú popísané vyššie a z ktorých mnohé nevie vláda ovplyvniť v takom krátkom časovom horizonte.

Kto používa počet úmrtí v dôsledku ochorenia covid-19 ako nástroj politického boja, ten vtedy klame.

Radovan Kazda
Autor je poslanec NR SR za SaS.

Spolupráca na podkladoch: Diana Motúzová

Teraz najčítanejšie

Radovan Kazda

Poslanec NR SR za SaS. Venujem sa hospodárstvu a environmentálnym reguláciám. Som členom Občianskej konzervatívnej strany.