Ako sa Vladimír cez Železnú oponu vrátil po dievča
Príbeh Vladimíra Nováka, ktorý sa v roku 1956 ilegálne vrátil z USA do Československa, aby odtiaľto odviezol svoju milú. Železnú oponu prekonal tak, že preplával cez Dunaj z Hainburgu do Bratislavy a s potápačským výstrojom sa so svojou milou Svatavou dostali šťastne aj naspäť do Rakúska.
Vladimír Novák (* 27. 10. 1928) bol z Hraníc na Morave, kde jeho otec prednášal na vojenskej akadémii. Februárový prevrat ho zastihol na vysokej škole. Študoval strojné inžinierstvo na ČVUT, absolvoval ho v roku 1951. Po skončení štúdia pracoval v podniku Chemoprojekt, čakala ho však povinná vojenská služba. Tej sa chcel za každú cenu vyhnúť. Pretože bol pre neho nový československý režim neprijateľný, začal uvažovať o ilegálnom odchode na Západ.
Do úvahy prichádzalo niekoľko možností. Okrem iného bol v spojení so skupinou odbojových dôstojníkov, ktorí plánovali prejsť cez hranice na Šumave na bojových obrnených vozidlách. Vladimír podnikol dve cesty na Šumavu, pri ktorých študoval na mieste možné trasy. Tento plán sa nikdy neuskutočnil, údajne bol dokonca poručík, ktorý to organizoval, zatknutý.
Vladimír Novák sa zameral na možnosť prechodu cez hranice v Hřensku. Chcel v noci preplávať cez Labe a zobrať so sebou bicykel odľahčený nafukovacími kolesami. S úmyslom prejsť potom na bicykli cez východné Nemecko zase k Labe a tam znova preplávať do západného Nemecka.
Keď nakoniec v roku 1953 dostal povolávací rozkaz, prešiel s prevádzačom zelenú hranicu do východného Nemecka a vlakom a autobusom docestoval až do Berlína, kde sa pokúšal prejsť do západného sektora vlakovou linkou S-Bahn. Prístup na stanice bol ale strážený. Podarilo sa mu prešmyknúť sa na perón cez dieru v plote a do Západného Berlína sa naozaj dostal.
S-Bahn (zdroj: Wikimedia Commons)
Po tom, čo prišiel do západného Nemecka, aktívne sa prihlásil do služieb americkej spravodajskej služby Office of Strategic Services (OSS). Po základnom výcviku bol odvelený do Veľkej Británie, kde absolvoval kurz lietania na výzvedných balónoch. K nim sa však nakoniec ani nedostal.
S falošnými dokladmi sa vydal na cestu do východného Berlína, kde ho ale zatkli. Vďaka výbornej znalosti nemčiny ho východonemecká polícia považovala len za pašeráka a po troch mesiacoch sa dostal z väzenia. Američania ho potom presunuli do Frankfurtu nad Mohanom, kde pracoval ako projektant, a v roku 1955 sa vysťahoval do USA.
Neopustila ho ale myšlienka na jeho dievča, ktoré zostalo v Československu. Skonštruoval dva neoprénové obleky a dýchací prístroj s dvomi náustkami a znova sa vydal na cestu do Európy. Pôvodne zase myslel na prechod cez Labe do východného Nemecka. Tam však už ale bola rieka veľmi dobre strážená a osvetľovaná východonemeckou pohraničnou strážou. Zamieril preto do Viedne, kde si zohnal dobré mapy hranice so Slovenskom.
Najprv sa vydal z rakúskej strany k sútoku Moravy a Dyje, kde je dnes trojmedzie Česko-Rakúsko-Slovensko.
Naľavo rakúsky breh, v strede dnešné Česko, napravo slovenský breh. Zľava priteká Dyje, sprava Morava (zdroj: autor)
Tu strávil jednu noc ukrytý vysoko na strome a sledoval, ako je československá hranica strážená. V noci sa na rieke nič nedialo, ale videl strážne veže a tušil, že tok môže byť osvetlený. Na prechod hranice si vybral iné miesto. Odišiel do Hainburgu, kde sa nadránom vystrojil do vody. Na šaty si navliekol dva potápačské obleky a vošiel do Dunaja. Po preplávaní zhruba kilometrového úseku si ale uvedomil, že príliš dlho na brehu otáľal a že to do svitania do Bratislavy nestihne. Vrátil sa preto na breh a prečkal na brehu ešte ďalší deň.
Nákres dobového potápačského výstroja z archívu ŠtB (zdroj: ÚSTR)
Na ďalší večer si hneď po zotmení všetko pripravil, vliezol do vody a začal plávať po prúde Dunaja smerom do Bratislavy. So sebou si niesol len československé peniaze, ktoré s ťažkosťami zohnal cez jednu známu v Švajčiarsku. Nemal žiadne doklady ani zbrane. Nemal so sebou žiadne jedlo. Kyslíkový prístroj a náustky niesol so sebou zabalené, pretože pri prechode cez Dunaj nemal v pláne potápať sa, len plávať. Bez problémov sa dostal až na slovenský breh pri Bratislave, kde vyliezol z vody a ukryl sa na brehu, kde sa vyzliekol z gumových oblekov, zbalil veci do nákupnej tašky a vydal sa na cestu električkou na železničnú stanicu. Ranným vlakom sa dostal do Brna, kde sa konečne najedol a navečer už zaklopal v dome svojej milej Svatavy v Nymburku.
Na československom území sa Vladimír nemohol zdržiavať príliš dlho. Dohodli sa so Svatavou, že ju počká na chate v Krkonošiach. Tam potom aj potápačský výstroj vyskúšali a vydali sa na cestu k rakúskej hranici pri Kútoch. Prechod cez vodný tok na rakúsku stranu nebol bez komplikácií. Svatava od podchladenia vo vode omdlela, ale Vladimírovi sa ju podarilo dostať na druhú stranu. Bližšie detaily tohto prechodu nie sú zatiaľ známe.
Obaja sa potom dostali do Vladimírovho bydliska v USA. Vladimír Novák neskôr v Amerike pracoval ako inžinier zväčša pre letecké spoločnosti. Podľa posledných správ spred 3 rokov obaja stále žili v USA. Pani Svatava Nováková sa chystala napísať o ich príbehu knihu a podrobnosti ich prechodu do Rakúska si preto nechávala ako svoju „story“ do pripravovanej knihy.
„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)
Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.
Súvisiace: Žabí muži na Železnej opone
Ilustračný prezentačný obrázok: visitbratislava.com
Zdroje:
Ivo Pejčoch: Útěky za železnou oponu (str. 163-164)
Ústav pro studium totalitních režimů: Vladimír Novák
