Denník N

Pracovitý duch minulosti

Ako psychológ sa venujem najmä syndrómu vyhorenia. Ten sa definuje ako proces, kedy človek stráca pôvodné nadšenie, motiváciu, a neraz aj fyzické zdravie. Tento proces zväčša trvá niekoľko mesiacov až rokov.

Kým v prvotných fázach „vyhárania“ stačí pre nápravu spraviť pár zmien, v pokročilej fáze väčšinou pomôže až dlhodobejšie voľno, zásadná zmena práce, a/alebo odborná pomoc.

Stretávam sa často s ľuďmi, ktorí sú už úplne vyhorení (absolútna nechuť pracovať, depresívne stavy, zdravotné ťažkosti, podráždenosť, poruchy spánku, závislosti). Sú si toho vedomí (aj preto ma vyhľadajú) a často majú aj jasnú predstavu, čo by im pomohlo – napr. 2 mesiace voľna.

Tomu niekedy bráni už len jediná prekážka. Nazývam ju Pracovitý duch minulosti.


Ako sa ten Pracovitý duch minulosti (PDM) prejavuje?

Klient/ka napríklad povie:

– Už dávno cítim, že mám odísť z tej práce, mám aj niečo našetrené, fakt teraz potrebujem aspoň pár týždňov voľna.

Na scénu prichádza PDM a prehovorí skrze klientku:

– Lenže moji rodičia by to nepochopili, minule som to len naznačila a hneď sa pýtali, či som sa zbláznila.

Alebo:
– Babička by neprežila, keby som bol nezamestnaný / nespravil si to PhD.
– Neviem, ako by som to vysvetlil príbuzným, susedom…
– (príp. si doplňte výroky vlastného PDM)

PDM, respektíve tí konkrétni ľudia za ním, to väčšinou myslia dobre. Asi žiadny rodič nechce, aby jeho dospelé dieťa bolo bez práce.
Lenže – ak sa pozrieme len na tieto 3 generácie (našich starých rodičov, rodičov, a tú našu), tak každá z nich vyrastala v úplne odlišných spoločenských a ekonomických podmienkach. Moja babička mi raz povedala – „my sme nemali čas na takéto huncútstva, my sme skoro ráno museli dobytok obriadiť a potom hneď ísť robiť na pole, inak by sme zimu neprežili.“ Alebo moji rodičia – povojnová generácia – vyrastali v najhlbšom komunizme, kde ak si niekto dovolil meniť zamestnanie, bol podozrivý  –  fluktuant.
Všetky tieto strachy, inštinkty, starostlivosť o vlastné deti, dobré úmysly našich predkov – to všetko si predstavujem pod PDM.

Lenže doba sa (našťastie) zmenila, a väčšina z nás teraz žije vo väčšom blahobyte, bezpečí a slobode. Aj táto doba však prináša nástrahy – hypotéky, tlak byť úspešný, veľkú konkurenciu na trhu. Nie je ľahké skĺbiť uspokojivú prácu, plácu a súkromný život. A ak si dlhodobo nestrážime hranice, potom niekedy potrebujeme aj dlhšie oddychovať. Lenže tomu bráni PDM.

Čo sa s tým dá robiť? Ponúkam pár tipov/postrehov:

Prvý dôležitý krok je si to PDM uvedomiť.
Že naozaj teraz potrebujem voľno, že jedinou (alebo najväčšou) prekážkou je práve PDM, že komunizmus a poddanstvo už skončili. Už toto môže priniesť úľavu.

Druhý krok môže byť dialóg s PDM – či už ako takou mystickou bytosťou, alebo s konkrétnym človekom, napr. „ďakujem Ti, mami, oci, že Ti na mne záleží. Prosím, ver mi, že neodchádzam z práce natrvalo, ani kvôli nejakej lenivosti či roztopaši, ale preto, že naozaj nevládzem. Bojím sa, že sa mi z toho vyčerpania stane ešte niečo vážnejšie. Potrebujem len pár týždňov pauzu, aby som sa dal/a dokopy“.

Niekedy sa tí naši príbuzní fakt snažia až príliš. Rád používam výraz od Mareka Roháčka – že „páchajú dobro“.
Alebo inými slovami – všetci chcú len vaše dobro, nenechajte si ho vziať. :-)
Tu môže pomôcť uchopiť svoju vlastnú moc. Rodičia majú vždy hierarchicky vyššie postavenie, vždy pre nich budeme ich deti.
Na jednej strane je to dôležitý vzťah, ale nemalo by to byť zväzujúce puto. A možno je čas časť tých vlákien (pupočnú šnúru) prestrihnúť. To môže mať veľa podôb – povedať si – „už som dospelý/á, je to môj život“, alebo si s rodičmi dohodnúť frekvenciu telefonátov/správ/stretnutí, a témy, o ktorých sa (ne)chcete baviť. Alebo sa od nich odsťahovať.

Ďalším prejavom PDM je predstava, že práca musí byť drina. Že pokiaľ človeka práca „iba“ baví, je to OK, ale pokiaľ vyslovene netrpí, nie je to ono. S tým súvisí aj znevažujúci pohľad na duševnú prácu, s ktorým sa niekedy stretávam – „z čoho ty môžeš byť unavený/á, veď celé dni len sedíš za počítačom/kreslíš/rozprávaš sa…?!?“
Deje sa to žiaľ aj opačne, že sa intelektuáli povýšenecky pozerajú na manuálne pracujúcich.

Viackrát som už od klientok/ov počul aj toto: „Rodičia mi to asi nikdy priamo nepovedia, ale myslím, že mi aj trochu závidia, že mám viac možností, že môžem cestovať, že si viem nasporiť, viac si užívať život, že oni také možnosti nemali.“ Vtedy by mohlo pomôcť oceniť ich, poďakovať im za všetko ich úsilie v ťažkých časoch, a uznanie, že naozaj (žiaľ) mali oveľa menej možností.

Niekedy s klient/k/ami a ich PDM robím cvičenie – rolové hry – kde si môžu trénovať, čo chcú tomu PDM (rodičom) povedať, ako sa s ním/nimi dohodnúť, a potom sa postaviť (vcítiť) do role rodiča, a zase späť. A skúšať rôzne scenáre a roly tak, aby boli všetci čo najviac spokojní.

Vyššie uvedené techniky nepredstavujú žiadne zázračné riešenia.
Ak uvažujete o zmene práce, je dôležité dobre zvážiť všetky pre a proti, obzvlášť v dnešnej pandemickej situácii.
Mojim cieľom bolo popísať tento fenomén, ktorým som vypozoroval u mnohých klientok/ov.
Ak hľadáte toho „slona v miestnosti“, ktorý reprezentuje rôzne pohľady na prácu vo Vašej rodine, môže byť úľavné vedieť, že to je možno PDM 😊. A že v tom nie ste sami 😊.

 

 

Text bol publikovaný aj ako výstup projektu financovaného programom Erasmus+.

Teraz najčítanejšie