Akých učiteľov chceme?

Túto diskusiu pritom potrebujeme, aby sme lepšie vedeli nastaviť a) samotný výber budúcich učiteľov, b) ich vzdelávanie, vrátane ďalšieho vzdelávania, c) podmienky na ich ďalší rozvoj ako profesionálov a osobností. Nehovoriac o tom, že aj súčasná pandemická kríza podčiarkla, že školstvo sa, napriek možným doplnkom napríklad v podobe digitálnych pomôcok, bez pedagógov jednoducho nezaobíde.

Aj preto tu umiestňujem kratšiu úvahu na túto tému, určite nie vyčerpávajúcu, ale hádam poslúži ako odrazový mostík do diskusií o školstve a do prípravy koncepčných materiálov.

História 1. svetovej vojny, ragby a divadlo

Začnem trochu osobne, pre mňa bolo zaujímavou príležitosťou porovnať si prístupy vyučujúcich, keď som v prvej polovici 90. rokov prestúpil z gymnázia v Bratislave na strednú školu v Británii.

Netreba z toho vyvodzovať príliš všeobecné závery, slovenské školstvo má historicky niektoré zaujímavé kvality a úspechy a, na druhej strane, v Británii sú školy extrémne rôznorodé, nájdu sa skvelé príklady, aj tie oveľa menej pozitívne

Ja som ale s konkrétnou školou (tristo rokov stará súkromná inštitúcia) bol veľmi spokojný, dokonca daný čas považujem za najdôležitejší, aký som kedy v školstve strávil. A veľkú úlohu tu hrala práve kvalita učiteľov.

Niežeby boli všetci láskaví kamaráti, naopak, mnohí nás vedeli v prípade potreby riadne „seřvat“. Ale, čo je dôležité, robili to vtedy, keď mali dôvod. Pre mňa to bol obrovský rozdiel oproti tomu, čo som poznal doma: neurotické, náladové správanie, a často rozdielne prístupy k študentom podľa toho, koho si vyučujúci obľúbil a koho nie.

Tu bol prístup oveľa profesionálnejší, so zjavným porozumením, že vstupom do triedy učiteľ vstupuje akoby na javisko, kde musí podať jedinečný výkon, podľa jasných pravidiel a podľa očakávaní.

To druhé, čo ma zaujalo, bola zjavná, profesionálna snaha učiteľov nám ako študentom pomôcť. Esej, ktorú som na dejepise odovzdal, nebola len oznámkovaná. Dostal som komentár k obsahu, ale aj k štylistike či argumentácii.

Ak som mal nejaký výkyv vo výkonnosti alebo vyzeral mlčanlivejší ako obyčajne, učiteľ, ktorý bol zároveň výchovným poradcom, sa nenápadne, kamošsky, opýtal, či je všetko v poriadku, alebo ako to ako nováčik v škole zatiaľ zvládam.

Asi najväčší rozdiel bol v tom, že tí ľudia boli zároveň osobnosťami. Prejavovalo sa to aj v rôznych manierizmoch, ktoré boli ale produktívne: učiteľ angličtiny prišiel, vytiahol prvé dejstvo Zimnej rozprávky od Shakespearea a prečítal úryvok. Trochu teatrálne, a potom si podobne teatrálne položil hlavu do dlaní. Zamyslel sa, a po chvíli sa opýtal, akoby prekvapene, prečo je tam napríklad takýto motív alebo takýto rým. A spustil tým diskusiu. Nie voľnú diskusiu o tom, kto má aký „názor“, alebo komu sa ako úryvok páčil, ale jasne štruktúrovanú diskusiu, kde sa od nás vyžadovali analytické pozorovania.

Učiteľ histórie bol zase veselý človek s príjemným, sarkastickým, humorom. Keď mal dobrú náladu, rozprával nám o britskom generálnom štrajku z roku 1926 alebo o udalostiach na východnom fronte v roku 1917 tak farbisto, zamýšľajúc sa nad konaním generálov alebo možným myslením vojakov či politikov, že sme sa z toho smiali ešte cez prestávku.

Navyše, aj vnútroškolský systém prial tomu, aby sa ako osobnosti prejavovali. Všetci títo učitelia mali okrem svojho predmetu aj ďalšie školské aktivity. Jeden viedol školské divadlo, ďalšia bola obľúbenou trénerkou atletiky a badmintonu. Iný, v triede inak skôr strohý a prísny, bol zároveň obľúbený preto, že bol výborným trénerom ragby a mal pre ten šport zápal, s ktorým mnohí sympatizovali.

Inými slovami, prechádzali sa medzi nami ako plastické osobnosti, s rôznorodými záujmami a aktivitami, a aj preto bolo ľahké ich rešpektovať alebo aspoň brať vážne.

Päť okruhov osobných kvalít učiteľa

Ešte pred samotnou úvahou si dovolím varovať: to, že sa budeme systematickejšie a intenzívnejšie zaujímať o učiteľov ako o profesionálov a osobnosti neznamená, že sa to musí prejaviť v extrémne invazívnych aktivitách na úrovni školy či štátu.

Vo väčšine prípadov zrejme pedagógom treba nechať dosť priestoru, aby sa prejavili a našli si svoju cestu. Niektorí majú ostrejší prejav a rázne vyžadujú disciplínu a je to často, napríklad aj vzhľadom na kontext, celkom v poriadku. Netreba si myslieť, že kvalitný učiteľ je nutne vždy niekto, kto sa žiakom prihovára sladkým hlasom a s demonštratívnou empatiou. Takisto zrejme netreba prehnane intervenovať vždy, keď sa mladý učiteľ ešte len hľadá a trvá mu to nejaký čas. Jednoducho, chce to pokoj.

Takisto sa treba zmieriť s tým, že väčšina kolektívov jednoducho bude rôznorodá. Jednak často pragmaticky nie je na výber, takže druhov správania či úrovní kvality bude v jednej škole veľa. A jednak ani pre žiakov nemusí byť nutne dobré, ak sa stretávajú s jedným druhom učiteľov, alebo dokonca, ak sa stretávajú len s takými, s ktorými súhlasia a s ktorými je im príjemne.

No a nakoniec, treba si uvedomiť, že každá systematizácia aj reformné úsilie má nejaké hranice. Aj ak sa snažíme mať učiteľov s veľkým odborným rozhľadom a aktívnym pôsobením v škole aj mimo, pokojne sa môže stať, že napríklad práve tá učiteľka, ktorá niekde v 1. a 2. ročníku učí pomerne mechanicky a roky nemenne a o nič mimo školy sa nezaujíma, má dobré výsledky a v kolektíve pôsobí stmeľujúco.

Toto úvodné varovanie je tu preto, že je ľahké a zradné snažiť sa nevyhovujúci stav zmeniť reformnou smršťou alebo systémom dotazníkov a výkazov, ktoré sa potom spracúvajú a na základe ktorých sa vydávajú nové a nové usmernenie zhora (je to ohromne typické napríklad pre školskú prax v dnešnej Británii, od základných škôl po vysoké, a od určitej úrovne je to v skutočnosti mimoriadne demotivujúce).

Takže, o akých vlastnostiach, schopnostiach či hodnotách učiteľov sa oplatí rozprávať?

Základné zručnosti

Medzi tie by som zaradil: organizačné zručnosti, dobrú ústnu a písomnú komunikáciu, asertívnosť, pozorovacie schopnosti a, nakoniec, schopnosť spracovať informácie do štruktúrovaných celkov.

Všetky tieto schopnosti by mali mať možnosť prejaviť a kultivovať už študenti pedagogiky či učiteľských smerov. Takisto by tieto kategórie mali hrať úlohu v posudzovaní fungovania učiteľov vnútri školy aj externými pozorovateľmi.

Osobnosť

O tom, ako sa pedagóg prejavuje ako osobnosť rozhodujú životné skúsenosti, záľuby, aktivity (občianske a iné), energickosť, pozitívnosť postoja, schopnosť prijímať výzvy.

So šikovným stredoškolským (ale nielen) študentom zrejme pomerne ťažko nadviaže hlbšiu komunikáciu pedagóg, ktorý sa v zásade nezaujíma o svet, cíti sa stále unavený, nerád prijíma nové podnety či výzvy – napríklad vo forme nečakanej študentskej otázky či zmeny v procesoch školy.

Aj keď by sotva bolo zmysluplné tieto veci pravidelne merať, mali by byť súčasťou práce vnútri školy, dialógu externých subjektov s vedením školy, diskusií o profesii a jej rozvoji v školstve ako takom. Preto sa netreba báť ani občasných výskumov, ktoré osobnosti učiteľov skúmajú ani mäkkých foriem motivácie na to, aby sa pedagógovia ako osobnosti chceli rozvíjať.

Pedagogické zručnosti

Sem patrí rozvinutá pozorovacia schopnosť sprevádzaná koncepčným aparátom vhodným na opis diania vnútri školy – vrátane znalosti a schopnosti používať kategórie pedagogickej vedy, psychológie a sociológie. (Rozhodne nám chýba viac materiálov v štýle sociológie pre pedagógov a podobne).

V druhom slede by som tu zaradil samotnú znalosť pedagogických teórií a schopnosť o nich diskutovať. Nie je nutné, aby každý učiteľov po celú svoju kariéru vedel rozvinúť diskusiu o Piagetovi a Vygotskom. Ale je dôležité, jednak, aby väčšina učiteľov získala dostatočne kvalitnú teoretickú prípravu v tom zmysle, že budú napríklad chápať nejakú náhodnú diskusiu o kognitívnom konštruktivizme a sociálnom konštruktivizme. A to preto, že im budú známe kľúčové termíny a koncepty, a budú sa do nej podľa potreby vedieť zapojiť napríklad na úrovni reflexie svojej praxe.

Po druhé, určitá časť učiteľov by mala byť aktívna v reálnom výskume, v spolupráci buď s vysokoškolskými pracoviskami alebo inými inštitúciami (napríklad ministerstva školstva) a na to v mnohých prípadoch treba práve kvalitný teoretický aparát (toto sa u nás formálne má riešiť atestáciami, ku kvalite sa ale nebudem na tomto mieste radšej ani vyjadrovať).

Okrem teoretických zručností má význam osobitne diskutovať o praktických zručnostiach. Sem patrí schopnosť identifikovať problémy žiaka pri zvládaní látky, schopnosť vysvetliť postup alebo jav v inom kontexte, vysvetliť jav či kauzalitu prirovnaním. Takisto vysvetliť látku alebo zmeniť atmosféru v triede či posilniť motivácie žiakov prostredníctvom pokusu, hrou alebo projektom.

Ďalšími dôležitými pedagogickými zručnosťami sú schopnosť reflexie alebo schopnosť kritického prístupu k informáciám. A, samozrejme, špecifické zručnosti a vedomosti vzťahujúce sa k vyučovanému predmetu či k aktivitám, ktoré pedagóg v rámci školy vedie.

K diskusii o pedagogických zručnostiach nepochybne patrí aj uvedomenie si, aké rozličné alebo v akej inej intenzite sú rôzne kvality žiadané na rôznych stupňoch škôl. Napríklad kvalitná gymnaziálna príprava by v dominantnej miere mala stavať na vyspelých pedagogických osobnostiach so schopnosťou pružne reagovať a vysvetliť celý komplex vecí vzťahujúcich sa k látke (teda nielen mechanisticky predstaviť súbor vzorcov alebo definícií javov vo fyzike či biológii), skúšať nové prístupy, reagovať na zmey v obore, ku ktorému sa predmet vzťahuje.

Hodnoty

Ľudí motivujú hodnoty, podobne ako hodnoty, ktoré sú súčasťou ich osobnosti, určujú, ako sa správajú a reagujú na konkrétne situácie. V pedagogike je to zvlášť citlivé, pretože sa často predpokladá, že učiteľ zároveň pomáha určité hodnoty v žiakoch formovať.

Aj preto je vždy zaujímavé vedieť ,aké hodnoty vyznávajú učitelia z hľadiska osobných ambícií a integrity, medziľudských vzťahov aj hlbších, civilizačných rámcov. Vedenie školy či vedenie štátneho vzdelávacieho systému pritom vždy musí zachovať rovnováhu medzi priestorom pre osobné hodnoty jednotlivca a propagovaním niektorých hodnôt ako univerzálnych a žiadúcich.

Osobne by som bol veľmi skeptický k učiteľom humanitných či spoločenskovedných smerov, ktorí nemajú hlbšie hodnotové ukotvenie. Takisto ťažko predpokladať, že učitelia bez viery, či už sa tá vzťahuje k osvietenským ideálom, kresťanským tradíciám, alebo inému silnému rámcu, sú schopní hlabšej a trvalejšej sebamotivácie, ktorá je potrebná pre odolnosť voči každodennej praxi, aj pre schopnosť prijímať stále nové a nové výzvy v pedagogickom živote.

Hodnoty možno, a je to potrebné, z času na čas sledovať formálne, napríklad dotazníkovými prieskumami či pološtruktúrovanými rozhovormi. Takisto je dôležité dbať na to, aby existovali priestory, kde učitelia môžu hodnoty prejavovať a rozvíjať ich. Takým priestorom sú okrem konkrétnych činností napríklad diskusie alebo písomné komentáre.

Profesijná osobnosť

Jedným z typických motívov modernej pedagogickej teórie je aj motív rozvoja učiteľa ako profesionála. Teda ako osobnosti, ktorá je nositeľom špecifických zručností, má špecifické postoje a hrdosť, a pociťuje určitú stavovskú príslušnosť.

Tieto kvality sa, prirodzene, môžu rozvíjať len v prípade, že pre to existujú príslušné rámce. Teda, že existujú možnosti, ako sa učitelia môžu kolegiálne dopĺňať, ako môžu na rôznych úrovniach kreatívne spolupracovať, ako sa môžu za rôznymi účelmi (od pracovnej spolupráce po obranu stavovských záujmov) organizovať.

Aj preto každá systematická školská politika jednoducho musí obsahovať silný súbor opisov toho, ako sa učitelia môžu profesijné rozvíjať a ponúkať im na to priestor a nástroje.