Slušnosť – toto vyžadujme
V poslednej dobe veľmi často počúvame, aj od mladých ľudí, že viac lipnú k zvieratám, ako k ľuďom. A stávajú sa ľudskými samotármi v spoločnosti svojich zvieracích miláčikov.
Je to pochopiteľné a omnoho jednoduchšie. A to nekonštatujem ako výčitku. Sama som obklopená zvieratami, a nemyslím to satiricky, v prenesenom zmysle slova.
Už tu sa mi súčasne žiada konštatovať, že nie každý človek to tak cíti a sú mnohí, ktorí k zvieratám nemajú vôbec žiaden vzťah. Iní skôr odpor.
Ale späť k človeku. Pestovať si akékoľvek vzťahy s ľuďmi je náročné, veľmi náročné.
Človek je oveľa zložitejší, javí sa horší, bezcitný, zákernejší a nevypočítateľnejší, než tá najdravšia šelma. Ale aj omnoho zraniteľnejší, krehkejší, neuveriteľne láskavý a obetavý. A ak sa úloha ešte nejaví dosť komplikovaná, vie byť jeden človek kombináciou toho všetkého a mnohého netušeného, a to aj pre neho samotného.
Áno, práca s ľuďmi a kultivovanie pekných medziľudských vzťahov a kultúry života, je mimoriadne náročnou úlohou.
Na každý dobrý výkon, a to je jedno, v akej oblasti života, je potrebná príprava. Vzdelávanie, tréning, prax a ich vytrvalé a trpezlivé opakovanie.
Za jednoznačne úspešnú metódu v jednaní s človekom, ktorú by som ja zaradila na prvé miesto, patrí slušnosť. Vždy, všade za každých okolností a bez ohľadu na postoje a reakcie okolia. Nepatrí medzi lieky prvého úderu, silné antibiotiká, ktoré vyriešia problém do pár hodín. Skôr je ako pomalá, systematická, liečba popíjaním čaju z presne vymeranej dávky liečivých bylín.
Na dlhé trate sa slušnosť oplatí vždy. Ak sa vo víre udalostí zdá, že vyhrávajú grobianske, urážlivé a necitlivé spôsoby, tie prestanú účinkovať takmer súčasne s tým, ako rozvírený prach usadne. A je po všetkom, aj po ich protagonistoch. Slušnosť ostáva navždy.
Táto relatívne jednoduchá metóda si však vyžaduje začať s tvrdým tréningom už v útlom detstve a nikdy neprestať, nepoľavovať. Skúšať nové a nové méty. Obstáť v ťažších a ťažších súťažiach.
Až rokmi tvrdého drilu prídete k peknej, zrelej, kultivovanej osobnosti, z ktorej pokojným spôsobom srší prirodzená autorita.
Jednou z vecí, ktoré človek v slušnosti celkom obratný, vie je, že napriek akejkoľvek snahe, vždy môže jeho jednanie a postoje niekoho zraniť. Každý je totiž unikátnym vesmírom, nekonečným a neprebádaným. Obzvlášť je potrebné pamätať na túto vec dnes, keď prestali platiť univerzálne akceptované hodnotové rebríčky, takže čo považuje jeden za slušné, iného môže úprimne pohoršiť.
Preto vo výbave slušného človeka musí byť schopnosť sa vždy úprimne a pohotovo ospravedlniť, bez snahy o sebaobranné reakcie. Stačí poznatok, že človek niekoho zranil a to aj nechtiac. Zrelý človek vie, že podmienkou ospravedlnenia sa nie je to, či si on myslí, že má druhý právo sa cítiť dotknutý alebo nie. Potreba ospravedlniť sa je všade tam, kde sa druhá strana cíti zranená. Ospravedlnenie je utišujúcim liekom na zranené city, nie dôkazom o slabosti toho, kto sa ospravedlňuje.
Toto platí stonásobne, ak sa pohybujete vo verejnom priestore.
Podmieňovať ospravedlnenie sa tým, že z môjho pohľadu sa nikoho nič nemohlo dotknúť signalizuje existenciu vážneho problému u takéhoto jednotlivca.
Nedostatočný tréning (starí rodičia tomu hovorili dobrá výchova) a absenciu pokory. A azda aj porozumeniu toho, o čo v medziľudských vzťahoch naozaj ide.
Bez toho sa nikdy nestanete prirodzenou autoritou, ktorú budú ľudia nasledovať. Nikdy.
